Paralelne existujú režimu verné Islamské revolučné gardy, ktorých súčasťou sú aj milície verejnej bezpečnosti známe ako Basídž. Tie sa pôvodne sformovali v radoch študentov protestujúcich proti šachovi Mohammadovi Rezá Pahlavímu, ktoré zároveň pôsobili ako akási mravnostná polícia.
Revolučné gardy sa od revolúcie rozrástli na silu, ktorá prevýšila pôvodnú, a v súčasnosti operujú námorníctvom, vzdušnými aj vesmírnymi silami a tiež elitnými tajnými oddielmi Quds. Tie opísal americký generál vo výslužbe Stanley McChrystal ako kombináciu velenia špeciálnych síl a CIA – práve Quds koordinuje militantné hnutia v boji proti Izraelu (Hizballáh, Hamas, húsíovia).
Ako však pre denník Telegraph priznal anonymný iránsky predstaviteľ, Teherán nad jemenským šíitským hnutím Ansár Alláh stratil kontrolu. „Húsíovia sa od určitého času odtrhli a teraz sú skutočnými rebelmi,“ povedal vysokopostavený úradník s tým, že „neposlúchajú Teherán tak ako kedysi“.
Bežnú armádu Arteš dodnes vnímajú šíitskí vládcovia ako dejinný prežitok s pochybnou lojalitou voči vláde ajatolláhov [titul významného učenca v šíitskom islame, pozn. red.]. Toto podozrenie sa ukázalo byť podložené, keďže od júla tohto roka sa objavilo niekoľko popredných armádnych dôstojníkov, ktorí symbolicky prisahali na „vlajku s levom a Slnkom“.
Výzvy na odmietnutie poslušnosti
Na začiatku iránsko-izraelských prestreliek, ktoré prezident USA Donald Trump pokrstil názvom Dvanásťdňová vojna, vydala promonarchistická strana Nový Irán upozornenie, aby sa obyvatelia nezdržiavali v blízkosti základní Revolučných gárd, ktoré sa mali stať terčom prvého izraelského útoku.
Na toto vyhlásenie reagoval rovnako 13. júna Pahlaví, ktorý vyzval vojakov, aby vypovedali poslušnosť režimu a začali revoltu, a občanov, aby rozpútali sériu štrajkov a protestov. „Tento režim a jeho skorumpovaní a neschopní vodcovia si nevážia vaše životy ani náš Irán. Oddeľte sa od nich a pridajte sa k ľudu,“ vyzval na sieti X.
Podobné vyhlásenia prichádzali aj zo strany izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, na Pahlavího slová však istá časť armády reagovala.
Už 17. júna sa Pahlaví podľa dovtedy nepotvrdených informácií stretol s armádnymi špičkami v Spojených arabských emirátoch, aby spoločne naplánovali scenár „dňa po“ po potenciálnom zvrhnutí islamského režimu. Korunný princ to o dva dni neskôr potvrdil s tým, že štruktúry šíitského režimu sa „rúcajú závratným tempom“.
Koncom mesiaca spustil Pahlaví so svojím osobným úradom kampaň, v rámci ktorej sa na dediča trónu môžu obrátiť a vypovedať poslušnosť vláde najvyššieho vodcu Chameneího a prezidenta Masúda Pezeškijána. Len týždeň predtým začali počty odídených vojakov závratne stúpať, pričom dezertéri sa stali terčom otvorenej šikany zo strany gárd.
Do 5. júla sa cez tento komunikačný kanál ozvalo najmenej 20-tisíc príslušníkov Artešu, bezpečnostného aparátu či bežných úradníkov, oznámil neskôr Pahlaví a strana Nový Irán. Na porovnanie, Arteš má asi 340-tisíc členov aktívneho personálu, Revolučné gardy asi 125-tisíc.
Spomínanú vlajku s levom a Slnkom, ktorá sa používa ako symbol šachovského Iránu a odporu voči islamskému režimu, začali nedávno používať odvážnejší príslušníci Artešu, ktorých cieľom je zvrhnutie ajatolláhov. Dvaja vojaci rozvinuli 12. novembra monarchistickú vlajku na stanici teheránskeho metra nazvanú podľa „imáma Chomejního“ [Ruholláh Chomejní viedol revolúciu v roku 1979, pozn. red.].
V ten istý deň vyzval plukovník letectva Ebrahím Aghaie Komázání na „miliónový“ pochod odporcov islamského režimu, ktorí majú tiež priniesť šachovské vlajky. Vedľa rečníckeho pultu osadil plukovník rovnakú vlajku.
„Vyzývam iránsky ľud, aby v nedeľu 16. novembra s vlajkou leva a Slnka začal miliónový pochod za prechod od režimu Islamskej republiky,“ vyhlásil Komázání.
V ten deň sa aj rozpútali protesty, ktoré v meste Karadž prerástli do násilností. Demonštranti podpaľovali autá či smetné koše a bránili milíciám pri „čistení“ námestia.
Zatiaľ posledným dezertérom bol plukovník Sadžad Azadeh, príslušník pozemných síl, ktorý 13. novembra vyslovil neposlušnosť teokracii a prisahal vernosť vlajke leva a Slnka. Dodal, že „sa blížia veľké veci“ a „tento režim lží, podvodov a okupácie sa čoskoro skončí“.
Rozhodujúca je životná úroveň, klesajúce vody situáciu zhoršujú
Ako vidno na záberoch z utorka, väčšina demonštrantov nepatrila k otvoreným monarchistom. Vo všeobecnosti išlo o zdravotníkov, zdravotné sestry či starých Iráncov odkázaných na život v domovoch, pričom všetci ako dôvod protestov uvádzali „meškajúce výplaty“, „klesajúcu životnú úroveň“ či „16 rokov nesplnených sľubov“ v otázke dostupnosti bývania.
Zatiaľ čo západné médiá pripisujú poklesu hladiny vodných plôch najmä klimatickej zmene, niektoré priznávajú aj podiel ľudskej zodpovednosti. Teokratická vláda totiž takmer 50 rokov nedokázala zabezpečiť spodné vody pred únikom, kontamináciou morskou vodou, a nestavala žiadne vodozádržné mechanizmy v krajine, ktorá je vystavená „miznutiu“ 80 percent pitnej vody ročne.
Pezeškiján 20. novembra priznal, že návrh presťahovania hlavného mesta z Teheránu do Makranu – ktorý ešte v januári tohto roka oznámila hovorkyňa vlády Fatema Mohádžeráníová – sa stáva nevyhnutnosťou. „Už nemáme na výber,“ povedal prezident.
Ako pripomenul portál Scientific American, Irán od roku 2008 surovo využíval zdroje spodnej vody, najmä na bežnú spotrebu a pre poľnohospodárstvo. Proces pumpovania vody na povrch však bol príliš brutálny a namiesto obnovovania zásob počas dažďov začal vyprázdnený pôdny profil klesať. Tým sa tiež zamedzilo vzniku nových zásob.
Takmer desať miliónov obyvateľov Teheránu sa tak dostalo do momentu, keď im vláda nedokáže zabezpečiť prísun najzákladnejšej chemikálie pre život. Oslabená pôda v podstate spľasla ako vyfúknutý balón a podľa nedávnej štúdie v časopise Science klesá rýchlosťou 35 centimetrov ročne.
Ak do začiatku decembra nezačne opäť pršať, voda pre Teheránčanov bude na prídel, citovala z Pezeškijánovho prejavu panarabská televízia Al-Džazíra. Zároveň pripomenula, že v krajine s 90 miliónmi obyvateľov bolo 12. novembra suchom ohrozených 19 vodných nádrží – oproti deviatim, ktoré Teherán hlásil len tri týždne predtým.
V porovnaní s 50-ročným priemerom poklesli zrážky v Iráne o 89 percent, Pezeškijánova vláda preto pristúpila k takzvanému sadeniu oblakov (cloud-seeding). Ide o proces vypúšťania chemikálií do atmosféry, ktoré na seba viažu vlhkosť zo vzduchu a menia ju na dažďové kvapky. Tento proces využívajú najmä Emiráty, v menšej miere aj Čína.
Profesor stavebného inžinierstva zo súkromnej univerzity Tufts v štáte Massachusetts Faršíd Vahedífard pre Al-Džazíru vysvetlil, že situácia sa bez zrážok „bude zhoršovať“, čo bude mať efekt aj na „sociálnu“ sféru.
„Nedostatok vody už teraz vyvoláva napätie a protesty, ktoré by mohli eskalovať do širších sociálnych konfliktov, najmä keďže veľké ekonomické ťažkosti [rastúca inflácia, nezamestnanosť, problémy s bývaním a vysoké životné náklady, pozn. Al-Džazíra] ďalej oslabujú schopnosť ľudí vyrovnať sa s touto situáciou,“ dodal.
Ak sa na pozadí tohto vývoja rozpúta aj konflikt medzi Artešom a Revolučnými gardami, je len otázkou času, kedy teokratický režim padne. Možno tak čoskoro dôjde na Trumpove slová „Make Iran Great Again“.
