V roku 2018 vykonala agentúra Focus medzi obyvateľmi prieskum s otázkou, ako hodnotia udalosti slovenskej histórie. Víťazom sa stalo Slovenské národné povstanie. Kladne ho hodnotilo 63 percent opýtaných. Povstanie dostalo prednosť pred vznikom súčasnej republiky a Nežnou revolúciou, ktoré skončili pod hranicou 60 percent.
Čím to je, že sa ozbrojené vystúpenie z augusta 1944 dostalo pred pomerne nedávne udalosti, ktoré dodnes formujú náš spôsob života? Ustanovenie demokratického režimu či vytvorenie samostatného štátu, ktoré napriek viacerým úskaliam predznamenali súčasný úspešný príbeh Slovenska, zaostávajú za udalosťou, ktorá sa odohrala pred takmer 80 rokmi.
Teraz nejdem pátrať po príčinách, len podotknem, že táto udalosť sa kontinuálne v slovenskej spoločnosti pripomína už od 60. rokov minulého storočia. Politické elity komunistického i súčasného režimu jej prisudzujú výsostne kladné znamienko. Pritom išlo o historickú udalosť, keď mali Slováci zrazu dve reprezentácie, jednu v Bratislave, druhú v Banskej Bystrici, keď vystupovali na oboch stranách frontu.
V minulom režime sa Povstanie opisovalo ako vzbura pomaly celého Slovenska proti fašistom, pričom za tých sa považovala nemecká armáda a bratislavský režim. Dnes sa táto udalosť prezentuje bližšie k realite, ale v povedomí spoločnosti stále nesie punc jednotného vzdoru proti nepriateľovi. Triezvych pohľadov badať stále málo. Povstanie, ktoré sa zo začiatku v obnovenom Československu označovalo ako banskobystrické, dostalo prívlastky slovenské a národné.
Pritom je zrejmé, že konflikt, ktorý vypukol 29. augusta 1944, rozťal spoločnosť na dvoje. Videli sme to v armáde, politike, v umeleckej tvorbe. Víťaz berie všetko, platí to i pri vykladaní dejín z tohto obdobia.
Hĺbavý Švantner išiel bojovať
Skúsme sa pozrieť, ako vyzerala slovenská spoločnosť v čase vypuknutia Povstania. Pomôžeme si umeleckým stvárnením. Túto tému načal Štandard už v júli pri obrane Jozefa Cígera Hronského. Ten napísal protipovstalecký román Svet na trasovisku. Za postoje k prvej Slovenskej republike sa v súčasnosti stal terčom útokov smerujúcich k jeho vymazaniu z nášho povedomia.
Diel s vyslovene polarizovaným opačným názorom, ako mal Cíger Hronský, bolo omnoho viac. Jednoducho aj preto, že v režimoch, ktoré nastúpili po roku 1945, sa oficiálne inak písať ani nedalo. Azda najviditeľnejším reprezentantom tohto pohľadu bol Vladimír Mináč a jeho román Smrť chodí po horách.
Dnes sa zastavíme pri treťom, mimoriadne vzácnom autorovi. S ním sa pokúsime nazrieť do duše vtedajšieho človeka a pochopiť, ako sa díval na udalosti oných mesiacov.
František Švantner bol azda najoriginálnejší slovenský prozaik, nevídaný talent, ktorý, žiaľ, umrel mladý. S cieľom uchovať si originálnosť, čo sa mu naozaj podarilo, sa stránil inej literatúry, utekal do samoty, aby mohol tvoriť bez vonkajších obmedzujúcich vplyvov.
Švantner bol horehronský učiteľ, krajan Cígera Hronského a Mináča, praktizujúci katolík. Napriek chorobe sa neváhal zapojiť do Povstania a dokonca vstúpiť do komunistickej strany, lebo bola podľa neho nositeľkou „mravného programu“. Po nemeckom obsadení Slovenska o vlások unikol smrti a po vojne sa dal na štúdium marxizmu. Sklamaný z komunistickej strany v roku 1949 vystúpil. Kým sa tak stalo, oslovili ho, aby napísal román o Povstaní.
Neurobil to, nestihol, lebo zanedlho umrel. Ale o Povstaní stihol aspoň zanechať tieto výroky: „Niekto hrdo stál a dal si páliť guľku do tyla, niekto rúbal ako lev, niekto sa potácal, plazil a potom vstal, niekto vôbec zostal ležať a chcel byť skalou, drevom, trávou, hocičím, len nie človekom. A mne ide práve o tohto človeka. Ale čo myslíte, ako by sa tváril, keby sme mu teraz nastavili zrkadlo, v ktorom by sa zjavila len tá jeho úbohosť, len tá nahá človečina, ktorá nám zostáva, keď sa stretneme zoči-voči so smrťou?“
Škoda, Švantner román nenapísal. Bolo by to určite zaujímavé čítanie, možno by sa ako prvý slovenský spisovateľ posunul na pôdu, kam sa nikto neodvážil. Pozrel by sa na Povstanie komplexne, z oboch strán. Mal na to všetky predpoklady, zúčastnil sa na tomto ozbrojenom vystúpení, ťahal s komunistami, ale zároveň bol veriaci katolík a neskôr vytriezvel. Podstatné však je, že sa zaujímal o postoje obyčajných ľudí.
Napriek zdanlivej zmene postojov Švantnerovi nemožno vyčítať zradu vlastných názorov. Vždy sa snažil hľadať pravdu, vyzýval na angažovaný postoj. Pochopil, že najväčším nepriateľom národa v roku 1944 nebol Tisov autoritatívny režim, bezohľadný a panovačný nemecký nacizmus, ani blížiaci sa surový sovietsky boľševizmus, ale malosť slovenského človeka, osudu oddaného služobníčka.
Sedliak chcel mať v prvom rade pokoj
Švantner stihol z obdobia prvej Slovenskej republiky napísať aspoň pár poviedok. A všetky sú vynikajúce. O slovenskej povahe v časoch bojov vypovedá najvýrečnejšie poviedka s názvom Sedliak.
Hlavnému hrdinovi, sedliakovi, skomplikovali život vojnové udalosti. Kopaničiara zrazu začali navštevovať ľudia zhora, z lesa, ktorí prichádzali ozbrojení, s prázdnymi batohmi a pýtali si nástojčivo jesť a piť. Potom prišli vojaci zdola, ktorí ho zbili a pohrozili mu, že ak bude vyživovať tých zhora, tak ho aj s manželkou zabijú a podpália mu dom. Vnútro sa mu vzbúrilo – akoby to robil dobrovoľne, veď ho oberali o vzácne potraviny!
Keď sa zase objavili tí zhora, doniesli so sebou podvyživeného, chorého a vyhladovaného človeka, aby ho ubytoval a kŕmil, že sa poňho vrátia. Bol to Žid. Sedliak zdúpnel, keď ho tu nájdu tí zdola, určite ho zabijú. Naložil úbohého Žida na voz a v nočnej snehovej fujavici sa podujal odviezť ho do mestskej nemocnice, aby sa ho zbavil. Tam ho neprijali.
Vracajúc sa naspäť sa rozhodol, že sa tejto príťaže zbaví. Strhal zo Žida šaty, nech cestou domov zamrzne. Žid však nezamrzol, a tak mu do hrobu, ktorý vykopal v kôlni, pomohol sám. Sedliak si uľahčene vydýchol. Mal pokoj.
A na záver ešte niekoľko otázok, ktoré si sedliak kládol: „Ale prečo sa majú ľudia znepokojovať aj tu, keď sa všetko rozhodne tam na fronte? Prečo opúšťajú svoju robotu, fabriky, remeslá, úrady, školy, prečo zanechávajú svoje rodiny a túlajú sa krajom v tlupách i ojedinele a poľujú navzájom na seba ako na divú zver? Prečo prepadávajú a trápia pokojného človeka, ktorý neprechováva voči nim nenávisť, len si hľadí svojej práce, aby mal čo jesť? Či ich mýli práve ten pokoj a nenáročný život? A či sa im celkom zbridila robota?“
Ak máme pokladať hlavnú postavu Švantnerovej poviedky za typického slovenského roľníka, nepoteší nás to. On chcel mať len pokoj, chcel sa zachrániť, nechcel mať nič spoločné s partizánmi, s vojakmi (asi Nemcami) ani so Židmi. On mal vlastných starostí dosť.
Nechcel veľa, túžil len po tichom hospodárstve, ktoré mu patrí, vypĺňa jeho život, uspokojuje všetky jeho potreby. Čo tam nejaké vojny alebo systémy – jeho svet je chalupa, pole a rodina. Kto mu to zaistí, toho bude počúvať. Kto mu zastane cestu, toho obíde, a keď sa nedá inak a pôjde do tuhého, pud sebazáchovy mu velí odstrániť prekážku nabok.
Pripomeňme, že drvivá väčšina obyvateľov Slovenska boli roľníci. Ich názory boli rozhodujúce.
Duchovný navrhuje zmieriť sa s postavením
Švantnera zaujímal aj postoj inteligencie, kam počítal duchovných. Tí požívali medzi veriacimi vysokú autoritu. Jedného takéhoto človeka stvárnil v poviedke s názvom Kňaz.
Do dediny v horách príde povstalecké vojsko, že sa tam pripraví na útok Nemcov. Po naliehaní starého farára sa vojsko stiahne vyššie, kde je však kaplnka, v ktorej sa práve v ten deň v roku zvykne slúžiť omša.
Celá dedina sa bojí, a tak kňaz odslúži omšu sám s dvoma šarvancami. Tí nájdu guľomet, zastrelia prichádzajúceho nemeckého vojaka a ujdú. Kňaz je obvinený Nemcami zo zabitia vojaka, nebráni sa, lebo ani nemá ako. Zastrelia ho.
Aké myšlienky sa rojili kňazovi v hlave pred popravou?
Švantner píše takto: „Noviny donášali denne správy o vojne. Povetrím podchvíľou hučali smrtonosné stroje. A hory, raz silnejšie, inokedy slabšie zachytávali ozveny vzdialených výbuchov. Zase stáli proti sebe dve nezmieriteľné strany, ktoré nenachádzali spôsob vyriešiť zmierlivejšie svoj spor. Bolo treba otvoriť brány kasární, vykomandovať vojská do poľa, vytiahnuť kanóny, porobiť zákopy a zabíjať sa. Bolo treba rozjatriť najnižšie ľudské vášne a zahryznúť sa do seba ako zvery.“
Jedno je však podľa kňaza isté: „Nášho človeka sa nedotýka spor, ktorý rozdelil svet na dve strany. Náš človek kladie skromné požiadavky životu, lebo v podstate má pokornú kresťanskú dušu. Chce iba pracovať, chce mať drevenú chalúpku, ženu, deti, niekoľko priateľov, s ktorými sa vo voľnom čase porozpráva, uspokojí sa s chudobnou roľou a keď bude treba, pritiahne si ešte remeň o jednu dierku. Nemá úmysel vyniknúť, stať sa mocným, bohatým, rozkazovať iným a riadiť svet. To prenecháva dobrovoľne tým, ktorých Boh na to určil. Bolo teda zbytočné i škodlivé rušiť jeho tichú pohodu, zaťahovať ho do cudzích sporov, stavať ho do slabého, nevyzbrojeného čelom proti živelným silám a robiť tu v zázemí vnútorný svet. Na to môže len vo svojej malichernosti a dôverčivosti doplatiť.“
Kňaz rozmýšľa o partizánoch: „Dvadsaťroční chalani, ktorí sa nevedeli dočkať, kým dorastú otcom pod fúzy, aby mohli vyššie a slobodnejšie zvíjať päsťami, ktorí potrebovali mať na pleci nejakú zbraň, aby sa mohli opravdivejšie zahrať na zbojníkov, a, pravdaže, niekoľko nespokojencov, akých sa vždy vo svete nájde, lebo niet takého poriadku, ktorý by vedel zabezpečiť, aby každý stál na tom istom mieste a hrýzol rovnaký okruh chleba. A potom, aký zmysel je v tom, že malý chrobák podbehne pod koleso, prevalí sa na chrbát a mrví vzdorovite nohami. A podobný osud môže stihnúť i tých nedospelých mládencov, čo sa pozdvihli proti tým nesmiernym silám, ktoré dnes hýbu svetom.“
Čo teda mali podľa kňaza Slováci robiť? Tu je odpoveď: „Náš národ nie je taký pevný a zocelený, aby riešil svetoborné otázky. Malým svedčí skromnosť. Lepšie mu prospieva, keď žije v tieni veľkých. Žiadať na ňom vypätie, na ktoré silami nestačí, je toľko, ako nútiť ho na samovraždu. Nie, on nemôže s povstalcami súhlasiť, i keby si prisvojili všetky tie nafúknuté, navoňané výplody nedozretých mozgov. Povolanie ho núti, aby sa postavil proti všetkému, čo narúša ustálený a narušený poriadok.“
Mlčiacu väčšinu zaujímal iba skorý koniec vojny
Švantnerove postrehy nemožno brať ako reprezentatívny pohľad na človeka tých čias. No je v nich hlboká úvaha. Ak sa podujal vykresliť práve takéto postavy, musel mať na to vážny dôvod. Iste ste si všimli, že postoje postáv neodsúdil, hoci sám čakal od ľudí väčšiu angažovanosť, čo chcel napokon potvrdiť vlastným príkladom.
Všeobecná nálada v spoločnosti v lete 1944 určite nebola odbojná, revolučná. Veľká mlčiaca väčšina chcela mať čím skôr všetko za sebou. Už sa vedelo, že nemecko-sovietsky front sa dostane na územie Slovenska, prianie bolo, aby čím skôr prehrmel. Nech sa potom deje, čo sa deje, len nech je za tým.
O nejakom všeobecnom vzopnutí v Slovenskom národnom povstaní sa nedá hovoriť. V tomto príspevku nešlo o to, aby sme hodnotili súperiace strany. Ide o to, či pri Povstaní nezveličujeme, nepripisujeme mu väčší význam, ako má mať.
Kto chce pochopiť, čo je skutočné národné vzopnutie, nech sa ide pozrieť do Varšavy. Tam sa takmer v identickom čase nešpekulovalo, netaktizovalo, išlo sa naplno. Aj preto tam Nemci po porazení vzbury ľudí pozabíjali alebo ich vyhnali a starej metropole sa dostalo osudu Kartága. Nemci ju úplne zničili, mala ostať iba zápisom v historických prameňoch.
Podobný osud postihol na Slovensku viaceré dediny spolupracujúce s povstalcami, čo je svedectvom nacistickej krutosti. Ale mestá napriek porazeniu Povstania ostali stáť. Vrátane Banskej Bystrice, kde sídlilo jeho veliteľstvo. Nemecká armáda nepoznala veľkorysosť a týmto konaním dala najavo, nakoľko ju Povstanie zabolelo.