Nechať sa však takto uvariť ako žaba v smotane a považovať imbecilitu za bežný stav, ktorý už vlastne ani netreba komentovať, nie je vždy dobrý nápad. Ak totiž šéfka európskej diplomacie netuší o historickej udalosti, ktorá sa volá druhá svetová vojna, prekonáva to aj tie najhoršie obavy z mentálneho stavu ľudí, ktorí to tu okolo nás celé riadia.

Ťaženia na zlomenie Ruska

Operácia Barbarossa, teda Hitlerova invázia do Ruska v roku 1941, sa dodnes považuje za jedno z najväčších vojenských ťažení v dejinách ľudstva. Viedla ju spojenecká armáda najmenej piatich európskych krajín (prispelo aj Slovensko). A nešlo len o „posledných sto rokov“, čo bol Kallasovej rámec. 

Svoju Barbarossu totiž na Rusku spáchal aj Napoleon v roku 1812. Bonaparte „zjednotil Európu“, ktorá so 600-tisícovou armádou pochodovala na Moskvu. Aj táto armáda bola najväčšia, akú dovtedy svet videl. V oboch prípadoch mala táto obria vojenská sila jediný cieľ – vymazať Rusko ako politický útvar z povrchu zemského.

Dve najväčšie imperialistické vojnové ťaženia v moderných dejinách teda spáchalo spojenectvo európskych krajín v snahe zlomiť Rusko. Hlavný invázny ťah šiel cez Ukrajinu a Bielorusko.

Pred útokom zo strany Európy Rusko nie je chránené žiadnou prirodzenou prekážkou (rieky, horstvá). Sú tam holé stepi. Vojenská poučka hovorí, že ak vás nechráni prirodzená prekážka, potrebujete namiesto toho obrovské nárazníkové územie ako obranný perimeter. To bola pre Rusov vždy Ukrajina.

Preto bola snaha NATO obsadiť Ukrajinu a používať ju na oslabenie Moskvy pre Rusov nepriateľským krokom a neskôr to považovali za vyhlásenie vojny (2014, keď ukrajinská armáda, budovaná s pomocou západných spojencov, zaútočila na Donbas). 

Tie dva predchádzajúce pokusy Európy vymazať Rusko z mapy obrou inváziou nie sú dnes v Moskve žiadnou zabudnutou históriou.

Hoci naša propaganda tri roky tvrdí, že Rusko sa zvnútra rozpadáva a rastie nespokojnosť s Putinom, skutočnosť je taká, že celé Rusko dnes stojí za Putinom. Jeho moc je skonsolidovaná. Státisíce mladých ruských dobrovoľníkov dnes bojujú vo vojne, ktorú považujú za existenčnú.

Takto skutočne uvažujú v Rusku. A keďže tú vojnu vyhrávajú, my by sme sa mali zamýšľať, prečo to tak je.  

Konflikt sa má vyriešiť silou

Jeden z dôvodov západného rozhodnutia, že konflikt na Ukrajine musí byť riešený jedine silou, spočíval v predpoklade, že samotní Rusi nad Putinom zlomia palicu. Dosiahli presný opak.

Európske výkriky o nemožnosti mierových rokovaní, zákaz dohôd a nevyhnutnosť „strategickej porážky Ruska na bojisku“ priniesli pre Európu bonus, ktorý sa dal očakávať. Skonsolidovali Putinovu moc a celé Rusko v presvedčení, že bojujú existenčný zápas proti osudovému nepriateľovi, ktorý ich chce zničiť.

Preto budú radšej krvácať, než by ustúpili zo svojich požiadaviek – neutrálna Ukrajina a obranný perimeter Ruska (Donbas) a Krymu (Záporožie).  

Je tu totiž aj jeden ďalší aspekt, ktorý môže Rusom oprávnene robiť obavy. Európska únia sa považuje za tretí pokus o zjednotenie Európy. Predtým to skúšal Napoleon a Hitler.

Našťastie to nedopadlo dobre – hoci s Bonapartem to chvíľu vyzeralo nádejne, najmä pokiaľ ide o občiansky zákonník a export ľudskoprávneho aspektu Francúzskej revolúcie. Napokon sa však z Bonaparteho stal diktátor, a preto ho dejiny hodnotia kontroverzne.

Európa ako mierový projekt sa zmaril

Hľa, ako končia nositelia pokroku. Písal o tom už George Orwell a dnes ten príbeh znova píšu európske elity. Dnes je už síce neľahké oprášiť tie dávne spomienky, ale spomeňme si, že aj Európska únia bola kedysi mierovým projektom a kedysi prinášala nádej na pokrokové a civilizované zjednotenie Európy.

Dnes už je z toho dovnútra iba zmar a diktát, smerom navonok rozbeh do vojny s jadrovou veľmocou. 

Ako však tieto dva predchádzajúce pokusy o „zjednotenie Európy“ zlyhali?

Vylámali si zuby na Rusku. Kým Napoleon a Hitler nedostali strelený nápad zaútočiť na Rusko, ich moc v Európe bola skonsolidovaná a neohrozená.

Brutálne vojnové ťaženie do ruských stepí bolo pre oboch kľúčovým momentom zlomu, ktorý napokon ukončil ich sľubne rozbehnutú politickú kariéru (ambíciu dobyť svet).  

Tretí pokus o strategickú porážku Ruska

Dnes tu máme teda tretí pokus zjednotenej Európy, ktorá blúzni o nevyhnutnosti strategickej porážky Ruska na bojisku a buduje stámiliardové zbrojárske programy. Deje sa to aj po tom, ako sa z tejto slepej uličky snaží Donald Trump vytiahnuť Ameriku, uvedomujúc si, že išlo o strategickú chybu Bidenovho establišmentu a celej jeho éry. A zapuzdrená európska elita rezistentná voči realite teraz prebrala štafetu.

Vezmime do úvahy históriu a zamyslime sa, ako slová o „strategickej porážke“ či „rozdelení Ruska“ pôsobia na Rusov.

História je magistra vitae a najväčšie poučenie z dejín znie, že pokrokové elity sa z dejín nikdy nepoučia. Ak skrsne príležitosť zopakovať nejakú kolosálnu chybu z minulosti, je vcelku nemalá šanca, že sa nebudú okúňať. 

Aktuálne európska establišmentová propaganda cielene pestuje v spoločnosti fanatickú nenávisť voči Rusku kombinovanú s istotou, že je to fašistická krajina, ktorá skôr či neskôr zaútočí na Európu, a my sa teda musíme pripraviť na vojnu (skrátka, že sa máme poučiť z dejín a neopakovať Mníchov 1938).

Britské tajné služby vravia, že Európa bude pripravená na vojnu s Ruskom v roku 2030. Dovtedy treba Rusko „zdržať“. Túto úlohu dostala na starosť zdevastovaná Ukrajina, aspoň teda do momentu, kým bude onen „posledný Ukrajinec“ stáť na nohách a držať v rukách automat zo solidarity darovaný Západom. 

Západ teda ráta s tým, že do piatich rokov eskaluje konflikt s Ruskom do priameho stretu. Ten predsa musí prísť, lebo veď nechceme opakovať ten Mníchov, však?

Má to však háčik. Rusi bojovať budú, Európania nie. Rusko je jadrová veľmoc. Ľahko si domyslíme, ako to môže dopadnúť.

Dejiny sa vraj opakujú. A Karol Marx onehdy vyriekol, že dejiny sa opakujú dokonca dvakrát. Prvýkrát ako dráma a druhýkrát ako fraška.

Lenže ako to s európskym ťažením proti Rusku dopadne do tretice?

Zatiaľ to vyzerá na dramatickú, tragickú frašku.