Na otázku moderátorky, prečo s tým Ukrajina nesúhlasila, Arachamija odpovedal trochu rozpačito. Že na to by bolo bývalo treba zmeniť ukrajinskú ústavu. A že Rusom neverili.

Čo bolo na tom k neuvereniu?

Čo bolo na tom k neuvereniu? Veď Rusi to opakovali roky znovu a znovu. Veľvyslanec USA William Burns oznamoval v roku 2008 na State Departmente, že Ukrajina v NATO je pre celý ruský politický establišment „najjasnejšou zo všetkých červených čiar“. Na samite NATO v Bukurešti v roku 2008 nemecká kancelárka Angela Merkelová a francúzsky prezident Nicolas Sarkozy tento postoj Ruska chápali  a nesúhlasili so schválením Akčného plánu pre členstvo Ukrajiny, preto samit iba prijal deklaráciu s prísľubom členstva.

Po rokoch Angela Merkelová povedala, že Putin by bol považoval Akčný plán členstva pre Ukrajinu za vyhlásenie vojny.

Sám Putin počas svojej účasti na samite povedal, že Rusko považuje členstvo Ukrajiny v NATO za priamu hrozbu pre bezpečnosť Ruska.

A napokon Rusi žiadali na prelome rokov 2021 a 2022, dva mesiace pred inváziou, USA a NATO, aby sa vzdali myšlienky Ukrajiny v NATO.

Čo už len bolo nedôveryhodné na tejto požiadavke po začiatku invázie? Žiadali to roky a stále.

Arachamija potvrdil Johnsonovu intervenciu

Prezident Zelenský v marci 2022 dával najavo, že by bol ochotný na ruskú požiadavku ukrajinskej neutrality pristúpiť. Druhá dôležitá vec, ktorú Arachamija dosvedčil, bola intervencia britského premiéra Borisa Johnsona, ktorý pricestoval do Kyjeva a presvedčil Zelenského, aby sa s Rusmi na ničom nedohodol a vo vojne pokračoval.

Veď to všetko sa už vedelo, ale...

Nie že by to boli nejaké novinky. Že Ukrajina v NATO je vojnotvorná myšlienka, som napísal už pred rokmi. Že tá myšlienka naozaj viedla k vojne, najprv k občianskej na Donbase, potom k rusko-ukrajinskej, a že to už dávno bola najprv zástupná vojna americko-ruská, súdni ľudia vedia.

Že Boris Johnson presviedčal Zelenského a ten zmenil názor, o tom písala Ukrajinská pravda už vtedy na jar 2022. Neskôr hovoril o tom izraelský premiér Naftali Bennett, hovoril o tom aj samotný Putin na stretnutí s africkými politikmi.

Ale i tak slová Arachamiju znamenajú veľa. Pretože tieto fakty vyzerali inak, keď ešte žila nádej, že Ukrajina v tej vojne víťazí. A inak vyzerajú dnes.   

Jediná chyba Johnsona a Západu

Johnsonov plán, plán Západu, však mal chybu. Jedinú, zato však rozhodujúcu. Ukrajina, čiže Západ, vo vojne nevyhráva. Ukrajina má niekoľko stotisíc mŕtvych vojakov, desať miliónov utečencov v EÚ a v Rusku a nesmierne zničenú infraštruktúru. Ukrajina je uprostred nezmernej tragédie.

Netvrdím, že Rusko víťazí. Ale reálne vyhliadky na vytlačenie Ruska z dvadsiatich percent obsadeného územia, teda oblastí Luhansk, Doneck, Cherson a Záporožie, nevidno ani najmenej.

A nevídaným tempom sa množia články v mainstreamových médiách v západných krajinách (u nás samozrejme nie), ktoré o tom píšu dosť otvorene. Píšu, že s Ruskom nevyhrávame.  Píše Bild, a ešte raz Bild, Foreign Affairs, Wall Street Journal, Daily Beast, Washington Post, The Economist, Newsweek, NBC, atď., atď.

A viete prečo o tom premýšľam po výročí Novembra?

Spomíname si na pravdu a lásku, ktoré musia zvíťaziť?

Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou, bolo heslom Novembra. Čo sa pravdy týka, slovenské mainstreamové média sa všetky hlásia k Novembru. Ale nevedia napísať, prečo je vojna. Že to všetko začalo katastrofálne nerealistickou politikou Západu, ktorý sa snažil politicky a vojensky preniknúť hlboko na východ. 

Nenapíšu, že tej masakre sa dalo zabrániť, ak by si v roku 2008 politici NATO uvedomili, že ťahať do NATO krajinu, kde s členstvom súhlasí tak 20 percent obyvateľov, je nezmysel. Nenapíšu, že vojne sa dalo zabrániť ešte aj po roku 2014, a ešte aj pár týždňov pred inváziou. A ešte aj pár týždňov po jej začiatku. Nenapíšu, že sme na Ukrajine vytvorili podmienky pre vznik občianskej vojny.

Nepripomenú, že v týždňoch po Novembri 1989 bola nálada iná, nikto si nevedel predstaviť hranicu NATO niekde na Donbase, a Gorbačovovi sa sľubovalo nerozšíriť ho ani o piaď. Takto je to dnes s víťazstvom pravdy.

Keď píšu o vojne, často miesto informácií prinášajú len vojnovú propagandu. Nie sú schopné napísať, že tohtoročná ukrajinská protiofenzíva zlyhala a že v priebehu roku 2023 Rusko dobylo viac územia ako Ukrajina, čo už napríklad bez problémov napísali vo Foreign Affairs.

Čo sa víťazstva lásky týka, skúste povedať o tomto všetkom pravdu a hneď budete označený ako proruský, prokremeľský, proputinovský. Budete sa cítiť tak, ako sa za komunizmu cítili odporcovia režimu, označovaní za „rozvratné živly“. To je tá láska.

Politické strany demokratické a nedemokratické

Od 90. rokov sa u nás vžilo mediálne delenie politických strán na strany „demokratické“, ktoré sa hlásia k Novembru, a tie druhé. Delenie určite malo zmysel v 90. rokoch. K „tým druhým“ sa doteraz radí Smer, za čo si Robert Fico môže sám, okrem iného svojimi dávnejšími poznámkami na adresu Novembra, ťahá sa to s ním doteraz.  

Tragédiou Novembra je však to, že práve oné „demokratické strany“ roky podporovali tú politiku Západu, ktorá nás neomylne doviedla do zástupnej vojny Západu s Ruskom, v ktorej dochádza k zničeniu Ukrajiny. A nad ruinami Ukrajiny sa teraz tvária, že oni nikdy žiadnu nesprávnu, mylnú politiku nerobili. Že sú úplne nevinné. Nie je to tak. Naozaj sme Rusko vyzvali na súboj, veď Merkelová to prirovnala rovno k vyhláseniu vojny.

No a v tom súboji nevyhrávame.

To, že europoslanci týchto strán boli ešte pred štvrťrokom ochotní v Európskom parlamente hlasovať za budúce členstvo Ukrajiny v NATO, budí úžas. Je to neschopnosť vidieť, čo sa deje, a je to ako prilievať olej do ohňa. A je v tom servilnosť voči mocným Západu, vzorné obhajovanie omylov týchto mocných, nie nepodobné správaniu našich komunistov voči tým sovietskym počas komunistického obdobia.

Tak je to s ich pravdou a láskou.

Tieto strany pletú a udržiavajú v omyle aj svojich voličov. Našťastie zďaleka nie všetci voliči týchto strán podporujú tú časť ich politiky, ktorá nás zaviedla do vojny. Mnohí chápu, že Západ ich voviedol do vojny. Volia tie strany z iných dôvodov. Tiež sa hlásia k Novembru. Ale títo voliči v ich chápaní príčin vojny nemajú zastúpenie v politikoch, ktorých volia.

Tristná situácia kresťanov

Osobitne ma trápi postavenie, v ktorom sa ocitli kresťania. Ich stranou, ktorú obvykle volia, býva KDH. KDH vo svojom chápaní vojny nie je schopné vymaniť sa z falošnej rétoriky, ktorá je nám servírovaná súčasnými elitami Západu.

Lenže skôr, či neskôr väčšina pochopí, že rétorika bola falošná. Čo budú tí kresťania potom hovoriť? 

Fico je pravdivejší

A mrzí ma, že ten, kto vidí a pomenúva vojnu na Ukrajine pravdivejšie ako strany hlásiace sa k Novembru, je Robert Fico, ktorý ako bývalý komunista k Novembru poznamenal, že si ho ani nevšimol.

Pravdivé, ale drzo falošné varovania

V poslednom čase už západná rétorika pripúšťa náš neúspech na Ukrajine. Ozývajú sa zvláštne hlasy, varujúce, ale zároveň drzo falošné. Neúspech Ukrajiny bude aj naším neúspechom, povedal český prezident Petr Pavel.

No veď to je pravda. Neúspech Ukrajiny znamená neúspech postupu, na ktorý v mene celého Západu naviedol Zelenského Boris Johnson.

Ale títo ľudia ešte pred dvomi rokmi podporovali myšlienku, aby sa NATO tlačilo až kdesi takmer k tichému Donu. Mal to byť taký bezproblémový víťazný pochod našich ideí. Veď doteraz sa toho nevzdali. Pán prezident Pavel to nepodporoval? Samozrejme, že to podporoval.

Poradca českého premiéra Pojar povedal, že čím bude ruská armáda ďalej od slovenských hraníc, tým lepšie. Prečo potom ľudia ako on majú problém pochopiť, že Rusi to vidia presne tak isto v súvislosti so svojimi hranicami a armádami NATO? Prečo? Prečo sme boli ochotní obetovať Ukrajinu, aby sme si na jej tragédii overili zákonitosti brutálneho, neľútostného správania veľmocí vo chvíli, keď sa rival tlačí k ich hraniciam?

Elity Západu nám hovoria, že nám hrozí neúspech. Toto prepnutie z módu bezstarostného víťazného pochodu NATO k ruským hraniciam do opačného módu nariekania, že idú na nás Rusi, som si všimol už na prelome rokov 2021 a 2022, keď sa na ukrajinských hraniciach začali zhromažďovať ruské vojská.

O hrozbe neúspechu si trúfajú tieto elity hovoriť dnes nám? Ako nejakú novinku?

Veď roky predtým sme toto hovorili my im.

Veď to sme hovorili my im

Veď my sme týmto elitám roky hovorili, že ten pochod na východ skončí vojnou a zle. Veď neúspech Ukrajiny začal už v roku 2014 anexiou Krymu a začiatkom občianskej vojny na Donbase. Už vtedy som napísal, že je to dôsledok snahy Západu dostať Ukrajinu do NATO a že sa jedná o nezvládnutie víťazstva Západu v studenej vojne, lebo „stroskotal veľký projekt politickej expanzie Západu ďaleko za civilizačné hranice Západu, projekt začlenenia Ukrajiny do NATO a EÚ. Že to bol projekt, ktorý zúčastnené krajiny a politici podporovali a ktorý skončil tragédiou a zmarenými ľudskými životmi. Preto, lebo bol založený na bohorovnosti a ignorovaní reality“.

V tom istom roku som napísal, že snaha Západu dostať Ukrajinu do NATO je „stratou citu pre mieru a znamená to konflikt, nech by sedel v Kremli ktokoľvek. Je to takmer fyzikálny zákon."

V roku 2017 som napísal, že ohľadne občianskej vojny na Ukrajine „k očakávateľnému vojenskému konfliktu prispel i americký tlak na členstvo Ukrajiny v NATO“. O tom, že anexia Krymu Ruskom bola reakciou na snahu dostať Ukrajinu do NATO, som napísal v tom istom roku, že táto „ruská reakcia sa predvídať dala a mala. Bola absolútne vypočítateľná. Otázka bola, kedy príde, a nie, či príde“.

V tom istom roku som napísal, že „pokračovať v snahe začleniť Ukrajinu do NATO znamená oživenie konfliktu na Ukrajine. Znamená to vojnu, a to horúcu.“

O americkej geopolitickej hre v súvislosti s členstvom Ukrajiny v NATO som napísal v roku 2019, že „nevedie k deklarovaným cieľom. Jej priebeh ukazuje, že Rusko má dosť síl odpovedať takými ťahmi, ktorých účinky potom Amerika už nevie eliminovať“. Teda, že Rusko dokáže zabrániť tomu, aby americká politika na Ukrajine bola úspešná.

A osem dní pred začiatkom ruskej invázie na Ukrajinu som napísal, že „myšlienka vstupu Ukrajiny do NATO je výrazom studenej vojny medzi USA a Ruskom“ a že to „je vojnotvorná idea“.

Summa summarum, roky som písal, že snaha dostať Ukrajinu do NATO nás vedie k vojne. A k neúspechu.

Dnes nám to oznamujú elity, ktoré to spôsobili.

A to, čo ja, písali dlhé roky aj mnohí ľudia v Amerike i Európe, ktorí sú kvalifikovanejší ako autor tohto článku. Spomínam to preto, aby bolo zrejmé, že na odhalenie nebezpečnosti politiky Západu človek nemusel byť žiadnym hlbokým expertom. Stačil zdravý rozum.

Politické elity Západu by mali odísť

Možno elity Západu začnú spomínať hrozbu nášho možného neúspechu, aby nám vsugerovali, že práve ony sú povolané k tomu, aby nás z neblahých následkov neúspechu vyviedli. Takúto predstavu treba odmietnuť.

Súčasné elity by mali odísť a byť nahradené elitami novými.

Vojna a November

Áno, ten neúspech hrozí. Neúspechom Západu by totiž nebolo len úplné víťazstvo Ruska podľa jeho predstáv. I zmrazenie súčasného stavu konfliktu by bolo neúspechom.

A každý stupeň neúspechu má svoje dôsledky. Zrejme by bola oslabená autorita Západu a stúpla by autorita Ruska. A možno aj jeho vplyv na strednú Európu. Tomu by sme museli primerane čeliť. Stredná Európa musí ostať tým, čím je, teda primárne slobodným priestorom. Sme iná civilizácia ako Rusko.

Ako sme skonštatovali, vábeniu deštrukčnej politiky, ktorá nás doviedla do vojny, na Slovensku viac podliehajú ľudia, vrátane politikov, ktorí sa hlásia k odkazu Novembra. Jednoducho skutočné hodnoty Novembra si začali mnohí zamieňať za vieru v neomylnosť Ameriky. Mali byť varovaní napríklad inváziou do Iraku, ale na poučenie to nestačilo.

Naopak, medzi kritikmi vojnotvornej politiky Západu na Slovensku sú samozrejme i priaznivci Novembra (i keď nie sú medzi aktívnymi politikmi), ale je nemálo takých kritikov, ktorí by prípadný neúspech Západu považovali za nimi želanú odplatu za November.

Týmto kritikom dávajú tí podporovatelia Novembra, ktorí zároveň podporujú vojnotvornú politiku, nečakaný darček.

November za to nemôže, ale jeho odkazu to môže istým spôsobom škodiť. Povážte. Rok 1989 bol rokom globálneho víťazstva slobody a demokracie nad totalitným komunizmom, ktorý reprezentoval Sovietsky zväz.

Nástupcu Sovietskeho zväzu, Rusko, sme úplne zbytočne vyzvali na duel. A výsledkom je, že nevyhrávame. Nevyhrávame s krajinou, ktorá má od slobody a demokracie ďaleko. Rusko nie je demokratická krajina, určite nie v zmysle, ako demokraciu chápeme my. Je to krajina s politickými väzňami ako Alexej Navaľnyj. Krajina, kde nedokážu vojenských rebelov ako Jevgenij Prigožin postaviť pred súd, ale sa to rieši tak, že vojenský rebel za divných okolností zahynie, pričom to nikoho neprekvapí.

K tomuto sme sa dopracovali tri desaťročia po triumfe Novembra 1989. Nemalo k tomu dôjsť.

Politike Západu bude treba dať novú náplň

Konflikt Západu s Ruskom, ktorého tragickou obeťou sa stala Ukrajina, nám prinesie úlohu nájdenia nového obsahu globálnej politiky Západu, bez doterajšieho deštrukčného smerovania. Tá určite nespočíva v zbavení Ruska viny za vojnu. Tá zostane. K novému obsahu však určite bude patriť prijatie pravdivého vysvetlenia, prečo k vojne došlo.

Bude to úloha i pre Slovensko, lebo tiež patríme k západnej civilizácii, i keď táto nie je jednoliatou, ale veľmi diferencovanou. Sme stredná Európa a ako takí máme do toho čo hovoriť.

Ešte je to však trochu ďaleko.