Išlo však o majetky súkromných osôb, podobne ako v Spojených štátoch konfiškovala vláda Franklina D. Roosevelta majetky Američanov japonského pôvodu – najneskôr od útoku na havajský prístav Pearl Harbor 7. decembra 1941.

Aj v prvej svetovej vojne zaberali bojujúce veľmoci majetok takzvaných „nepriateľov štátu“ bez ohľadu na to, či išlo o občanov štátov protivníkov alebo predpokladaných zradcov. Rakúsko-Uhorsko bežne konfiškovalo majetky Rusov, čo, samozrejme, platilo aj naopak. Tento istý vzťah bol bezpochyby prítomný aj medzi Nemeckom na jednej strane a Britániou, Francúzskom či Ruskom na strane druhej.

Americká federálna vláda v roku 1917 prijala zákon o zákaze obchodovania s nepriateľom (Trading with the Enemy Act), ktorým zmrazila nemecký majetok v USA a skonfiškovala niekoľko chemických a farmaceutických patentov – aj firmám ako Bayer a Merck.

Po druhej svetovej vojne zhabali americké vojská nemecké a talianske aktíva nachádzajúce sa v krajine, no ríšske zlato uložené vo Švajčiarsku nechali na pokoji. Majetok odobratý nemeckému štátu považovali víťazní Spojenci za „reparácie“ či „reštitúcie“.

Neskôr počas kórejskej vojny (1950 až 1953) Spojené štáty zmrazili čínske a severokórejské aktíva v zahraničí, Peking a Pchjongjang obratom zhabali majetok južanov. Stále však išlo „len“ o konfiškácie súkromných majetkov a imobilizáciu štátnych aktív. Žiadna strana si nedovolila zobrať majetok nepriateľa bez náhrady ako korisť a využívať ho ako svoj.

Aj počas vojny vo Vietname si komunistický sever a nacionalistický juh vzájomne zmrazili aktíva, zmrazený majetok v USA neskôr po vzájomnom diplomatickom uznaní spätne mobilizovali.

Západ zmrazoval aktíva aj po konci studenej vojny, v prípade irackej invázie do Kuvajtu imobilizoval majetok členov vlády Saddáma Husajna v západných klíringových inštitúciách, hoci po konci okupácie ich opäť uvoľnil. Tým istým spôsobom pristupovali USA a štáty NATO k srbskej politickej reprezentácii vo vojne v Juhoslávii.

Po ruskej anexii Krymu, ktorá mala byť reakciou na zvrhnutie legitímne zvoleného prezidenta Viktora Janukovyča a obmedzenie jazykových práv ruskej menšiny, uvalili Západ aj Ukrajina sankcie na Moskvu, ktorá obratom zmrazila ukrajinské aktíva v Rusku.

Nemecké zlato v USA sa v súčasnosti považuje za depozit, zatiaľ čo ruské aktíva plánuje Kongres v podstate ukradnúť. V oboch svetových vojnách sa hodnota vzájomne zhabaného majetku pohybovala v desiatkach až stovkách miliónov dolárov v prepočte na dnešný kurz. Západniarska konfiškácia tak predstavuje historicky najväčšie sústo, keď operuje so sumou takmer 350 miliárd dolárov.

Slová belgického premiéra Barta De Wevera z októbrového samitu EÚ o tom, že takú rozsiahlu konfiškáciu „sme neurobili ani nacistickému Nemecku“, sú teda bližšie k pravde, než by sa zdalo.

Najprv to boli len výnosy...

Aktíva centrálnych bánk boli okrem zmrazovania chránené akýmsi nimbusom nedotknuteľnosti – dokonca ani bojujúce strany druhej svetovej vojny si nedokázali predstaviť ukoristenie celého majetku nepriateľa a totálnu deštrukciu krajiny, ktorá by potom nevyhnutne nasledovala.

Napriek tomu, že sa v súčasných vojnách používajú prirovnania k Hitlerovi, nacizmu či „stelesneniu zla“, ide skôr o propagandistickú skratku. Skutočná druhá svetová vojna sa totiž dá pokojne kategorizovať ako akási „náboženská vojna“ medzi kresťansko-osvietenským Západom, revitalizovaným pohanstvom v Nemecku a sovietskym štátnym ateizmom. Išlo teda o výnimku z bežných vojnových konfliktov, čo je zároveň dôvod, prečo sa tak hlboko zapísala do kolektívnej pamäti.

Preto prišlo vyjadrenie ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského z februára 2024 o zhabaní ruských aktív centrálnej banky ako šok, ktorý znepokojil všetky zúčastnené strany. Líder napadnutej krajiny po dvoch rokoch vojny vyrukoval s tým, že vlastníctvo aktív „teroristického štátu“ má byť prevedené do ukrajinských rúk.

Podobne prísne však k ruskému majetku pristupovala aj bývalá americká vláda prezidenta Joea Bidena. Hoci Biely dom a Senát v tom čase držala Demokratická strana, v dolnej komore Kongresu mali tesnú väčšinu republikáni.

Vtedajší „opozičný líder“ Donald Trump odmietal hlbšie zapojenie USA do rusko-ukrajinskej vojny, jeho spojenec v Snemovni reprezentantov Mike Johnson však v apríli 2024 predložil na hlasovanie konfiškáciu ruských aktív, ktorú kongresmani aj schválili.

Aj skupina „ekonomicky najvýkonnejších“ štátov G7 vlani diskutovala o možnosti zhabania ruského majetku, ktorý by sa následne využil na povojnovú obnovu Ukrajiny. K tejto možnosti sa koncom februára 2024 vyjadrila skupina odborníkov na medzinárodné právo, ktorá vyhlásila, že tento krok by bol „v súlade s medzinárodným právom“.

Skupina G7, ktorej niektorých členov v ekonomickej rozvinutosti predbehli Čína a India, zvažovala založenie fondu s ruskými výnosmi ešte koncom roka 2023.

Neskôr tento fond skutočne vytvorila a previedla doň výnosy zo zmrazených aktív, ktoré plánuje použiť na povojnovú rekonštrukciu. V zásade ide o plán povojnových reparácií, hoci sa vojna predovšetkým v posledných mesiacoch vyvíja opačným smerom.

Vlani v máji diskusie o zhabaní prebiehali aj na európskej úrovni. Členské štáty Únie 21. mája 2024 schválili plán na konfiškáciu výnosov (úrokov) z ruských aktív, ktoré drží najmä belgická zúčtovacia banka Euroclear.

Zmenou bolo, že čisté zisky z týchto výnosov Ukrajina dostávala aj vo forme vojenskej pomoci. V júli 2024 odovzdal Brusel Ukrajine prvú tranžu v hodnote 1,5 miliardy eur.

Ukrajinský premiér Denys Šmyhaľ v súvislosti s fondom G7, ktorý spravuje Svetová banka, oznámil prijatie „vianočného darčeka“, keď 24. decembra 2024 dostal Kyjev jednu miliardu dolárov z ruských výnosov. Išlo o súčasť pôžičky, ktorú poskytli Spojené štáty a ktorá sa mala splácať práve z výnosov z ruských aktív.

Pár dní pred koncom svojho funkčného obdobia sa Biden opäť zviditeľnil, keď údajne tlačil na zhabanie viac ako 300 miliárd dolárov v ruských aktívach naprieč celým „kolektívnym Západom“. Len pár dní predtým dostal Kyjev prvú trojmiliardovú tranžu z európskej pôžičky, za ktorú majú podľa plánu G7 ručiť ruské výnosy.

... a potom aj samotné aktíva

Členské štáty EÚ s napätím očakávali návrh Komisie v súvislosti s medializovanými snahami o konfiškáciu samotných aktív – teda už nielen úrokov, ktoré tieto aktíva generujú. Belgický minister zahraničia Maxime Prévot preto 5. septembra varoval pred „systémovým šokom“ a potenciálnym oslabením eura.

O päť dní neskôr vystúpila predsedníčka Komisie Ursula von der Leyenová v pléne europarlamentu v Štrasburgu so správou o stave Únie. Nemecká exministerka obrany ohlásila masívnu pôžičku pre Ukrajinu, ktorú Kyjev využije na obnovu infraštruktúry a ktorú údajne splatí až po ruských reparáciách.

Len o mesiac neskôr už boli na stole plány požičať Ukrajine neuveriteľných 140 miliárd eur priamo z ruského majetku. To by však znamenalo, že aktíva by už neboli „zmrazené“ či „imobilizované“, ale rovno odcudzené.

Na októbrovom stretnutí Európskej rady ako vrcholného orgánu Únie túto závratnú sumu navrhla Komisia, proti návrhu sa ako vždy postavili najmä Slovensko a Maďarsko. Tentoraz sa k nim pridalo aj Belgicko, a to z prozaického dôvodu: Euroclear je belgickou bankou.

Akékoľvek ruské postupy trestajúce Euroclear za otvorenú krádež ruského majetku by tak musela znášať belgická vláda. Pozíciu vlády Barta De Wevera nezmenili ani „záruky“, ktoré jej v novembri ponúkla von der Leyenová.

Dôvod, prečo eurokomisia tlačí na masívnu pôžičku, je tiež pochopiteľný. Ukrajine totiž hrozí strata financovania zo strany Medzinárodného menového fondu. Ten začiatkom novembra avizoval pôžičku v hodnote osem miliárd dolárov na najbližšie tri roky, Kyjev však musí mať „finančnú stabilitu“, ktorú by podporila práve európska pôžička.

Koncom novembra sa belgické inštitúcie opäť postavili na odpor proti chystanému odcudzeniu ruských aktív. Euroclear varoval pred stratou dôvery v európsky finančný sektor, De Wever dokonca naznačil ohrozenie západných mierových snáh.

Tým neprispievajú ani vyjadrenia von der Leyenovej či „vysokej predstaviteľky Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku“ Kaje Kallasovej, ktorá na schôdzke Rady EÚ na úrovni ministrov zahraničia vyslovila, že mierová dohoda by mala obmedzovať veľkosť ruskej armády.

Estónska expremiérka reagovala na časť amerického 28-bodového plánu, ktorý mal údajne obmedziť ukrajinskú armádu na 600-tisíc mužov. Toľko Kyjev na bojisku nikdy nenasadil.

Začiatkom decembra to šéfka Komisie skúsila znova, tentoraz však navrhla „len“ 90 miliárd eur na dva roky. O päť dní nato vyzvalo na schválenie konfiškácie až sedem členských štátov EÚ: Estónsko, Fínsko, Írsko, Litva, Lotyšsko, Poľsko a Švédsko, podľa ktorých ide nielen o „morálnu povinnosť“, ale aj o „európske záujmy“ bez spresnenia.

Argumentovali tak v liste, ktorý spoločne zaslali von der Leyenovej a predsedovi Európskej rady Antóniovi Costovi. Ten má viesť samit EÚ plánovaný na 18. a 19. decembra. Belgičanov zatiaľ nepresvedčil ani nemecký spolkový kancelár Friedrich Merz, ktorý si vo svojom programe vyhradil čas na stretnutie s De Weverom.

Na predvianočnom samite najvyšších predstaviteľov členských štátov sa tak zúčastnia „lídri“, ktorí majú viac krvou podbehnuté oči a peny okolo úst než v 40. rokoch minulého storočia – teda v čase, keď viacerým národom Európy hrozilo vyhladenie či aspoň „germanizácia“.

Členské štáty v Rade EÚ sa na zasadnutí 12. decembra väčšinovo zhodli na „časovo neobmedzenej imobilizácii“ ruských prostriedkov v Európe. Maďarský premiér Viktor Orbán to označil za „prekročenie Rubikonu“, aj to je však nepresné prirovnanie, keďže Gaius Iulius Caesar už raz riečku v severnom Taliansku prekročil.

Rovnako bizarné je, že majetok, ktorý má podliehať konfiškácii, patrí mocnosti, ktorá v posledných mesiacoch víťazí. Na Rade sa má hlasovať písomne a podľa návrhu na schválenie údajne stačí kvalifikovaná väčšina.