Nech nás zbližuje DNA a spoločné myslenie

Dva piliere mosta zmierenia medzi Slovákmi a Maďarmi sú zdravý rozum a kresťanská láska.

Jedna zložka zdravého rozumu spočíva na spoločnom záujme racionálnej politiky, ktorú zhruba desať rokov uplatňujú predsedovia vlád obidvoch štátov. Teraz dostala vážnu podporu v nedávno uverejnenom článku Jána Čarnogurského s názvom Potrebujeme racionálne a nie citové partnerstvo s Maďarskom.

Hoci sa už Čarnogurský nepodieľa na moci, zakaždým sa oplatí všimnúť si slovo bývalého predsedu vlády. Teraz vyslovil niekoľko dôležitých vecí, ktoré nie sú zrejmé každému Slovákovi, a tým vytvoril základ zmysluplného, otvoreného a úprimného dialógu.

So zreteľom na nádejný dialóg sú v článku dôležité tieto veci: Obidve krajiny potrebujú partnerstvo. Slováci a Maďari na dedinách a v mestách žijú spravidla vedľa seba v mieri, nie sú medzi nimi kolektívne konflikty. Napätie medzi Slovákmi a Maďarmi je produktom 19. storočia. Vyše 900 predchádzajúcich rokov nehovorí o maďarskej samovláde. Obidve krajiny potrebujú na obranu primerane mocnú armádu (čo inak vyplýva aj z princípov NATO).

Spolupráca založená na úcte

Dôležité sú aj prvky dialógu, o ktorých zmýšľame rozdielne. Čarnogurský sa zmieňuje o vzťahu dvoch štátov, a nie dvoch národov. Vzťah medzi obidvoma štátmi pokladám za dobrý, ale nie je záruka, že tento usmerňovaný záujem bude trvalý. Záruka môže byť len to, ak sa obidva národy, aspoň v značnej väčšine, vzájomne pokladajú za priateľov. Hoci kolektívne konflikty skutočne nejestvujú, žiaľ, sústavne sa vyskytujú prípady ako Hedviga Malinová. Aj z maďarskej strany je veľa vyhlásení, ktoré urážajú Slovákov. Nemôžeme rezignovať, nech zaniknú a nech medzi dvoma národmi vznikne aj dobrý emocionálne podložený vzťah. Nemáme územné spory.

Nie je to podstatná vec, ale József Antall nenavrhol vyšehradskú spoluprácu proti Rusom, i keď Česi v nej spočiatku prijali účasť dosť váhavo. Veľmi urážlivá je však Čarnogurského formulácia, že „z Maďarska zatiaľ počúvame nad Trianonom plač“. V rumunsko-maďarských vzťahoch, ktoré sú viac napäté než slovensko-maďarské, sme vzájomne dokázali prijať, že spomienka znamená pre jedného radosť, pre druhého zármutok. To by sa malo dosiahnuť aj v maďarsko-slovenskom prípade. Navyše výraz „plač“ nie je pravdivý.

V roku 2013 pri príležitosti vyznamenania Štefana Hríba som osobne odprosil Slovákov, okrem iného, za pomaďarčovanie. Po slovensky ho zverejnil časopis Týždeň 20. mája 1913. Predtým, už roku 2010 sa maďarský parlament v zákone o Svedectve o národnej spolupatričnosti vyslovil, že vyriešenie problémov, ktoré zapríčinil Trianon, môže priniesť len spolupráca založená na vzájomnej úcte dvoch rovnocenných krajín. Vtedy dal parlament jasne najavo aj to, že si uvedomujeme vlastné chyby a na základe poučenia z nich sa chceme zaoberať aj otázkami, ktoré oprávnene vyvolali pocit krivdy u príslušníkov iných národov.

Minulosť vieme prekonať

Ďalším bodom uplatňovania zdravého rozumu je poznanie, že vecné krivdy vzájomne nespôsobili dnes žijúci Maďari a Slováci, ide predsa o dávnejšie udalosti predchádzajúcich generácií. Nie je správne, ak sa cítime osobne dotknutí, ba ani to, ak sa teraz chceme pomstiť za utrpenie našich predkov.

Žiaľ, po roku 1990 sprevádzali vzťahy obidvoch krajín kroky protikladné zdravému rozumu. Mečiarovo obvinenie, podľa ktorého sa na začiatku roku 1993 maďarské ozbrojené sily sústredili pozdĺž slovenských hraníc, bolo vymyslené. Prečo v rokoch 1991 až 1992 žiadali od vtedajšieho predsedu vlády Jána Čarnogurského vysvetlenie, ako budú v prípade maďarského útoku chrániť predmostie Bratislavy? Ako vtedajší člen vlády a predseda jednej z koaličných strán presne viem, že sme sa usilovali o čo najlepší vzťah so Slovenskom.

Lenže zakaždým sa nájdu jednotlivci, ktorí z nejakého dôvodu zabraňujú skutočnému zomknutiu oboch krajín a spravidla navzájom systematicky podpichujú verejnú mienku proti skutočným záujmom našich národov. Oni by nemali určovať naše politiky.

Kľúčom je kresťanská láska

Druhý pilier je kresťanská láska. V našom regióne čoraz viac ľudí spoznáva, že problémy dnešného sveta majú korene v odlúčení od Boha. Podľa 18. článku Všeobecnej deklarácie ľudských práv „má každý právo prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, či už verejne, alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov“.

Otvorene musíme povedať, že kresťanstvo hlása, ako vyriešiť naše starosti. Výzva konať proti nenávisti je iba prázdna fráza, ak ju nemotivuje dôsledná bratská láska ľudí stvorených na Boží obraz.

Teraz, keď sa v strednej Európe opäť pripravujeme ma Medzinárodný eucharistický kongres, je mimoriadne aktuálna Kázeň na vrchu: „Keby si teda prinášal dar na oltár a tam by si sa rozpamätal, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier so svojím bratom a až potom príď a obetuj svoj dar.“ Reč je o  bezpodmienečnom odpustení. Slovák a Maďar si majú čo odpustiť. Toto viedlo slovenský a maďarský biskupský zbor ešte roku 2006 k aktu, keď sa spoločne vyslovili: odpustíme a prosíme o odpustenie.

Večnú spásu ohrozuje ten, kto odpustenie viaže na podmienku. Ježiš sa vyjadruje veľmi presne. Povedal: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich previnenia, aj vám odpustí váš nebeský Otec. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš nebeský Otec neodpustí vaše previnenia.“ On vie, že žiada niečo ťažké – jednostranné odpustenie bez vzájomnej záruky.

Nevyplýva z toho, že maďarskí a slovenskí kresťania majú byť hybnou silou zmierenia? Nevyužili sme na to sto rokov po Trianone. Nadišiel čas, aby sme vyrástli na úroveň úloh, ktoré vyvierajú z našej viery.

Ak sa nám podarí rozmýšľať v duchu Otčenáša, a tak začať náš vzájomný dialóg, potom v tomto prekrásnom kúte Európy môžeme dosiahnuť nikdy nevídaný úspech, ktorý navyše môže prospieť všetkým Európanom.

Stotožňujem sa s Jánom Čarnogurským, ktorý píše: „Ak však stlmíme svoje rozpory, čaká nás najvyššia odmena.“ Nech sú príbuzné nielen naše DNA, ale aj naše myšlienky. Potom nás neminie odmena.