Drlička môže slobodne nenávidieť, ale v medziach zákona

Spor bývalého generálneho riaditeľa SND Mateja Drličku a ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej má dlhú históriu. Bola to práve ministerka kultúry, ktorá Drličku odvolala z postu generálneho riaditeľa z dôvodu jeho „závažných pochybení a straty dôvery“.

Drlička bol už v minulosti zo svojej funkcie odvolaný aj vtedajšou ministerkou kultúry Natáliou Milanovou (vtedajšie OĽaNO) po tom, čo sa hanlivo vyjadroval na adresu umelcov a politikov s tým, že „nanešťastie ešte stále dýchajú.“

Svoje posledné odvolanie zo strany Martiny Šimkovičovej označil Drlička za „akt pomsty, pretože SND bolo slobodné, slobodne hovorilo aj slobodne kritizovalo politické dianie.“ Následne sa spustila už pomerne tradičná šnúra mediálnych vystúpení v progresívnych médiách zo strany Mateja Drličku, kde kritizoval ministerku Šimkovičovú.

Žaloba na ochranu osobnosti a neodkladné opatrenie

Ministerka kultúry reagovala na Drličkovo verejné hanlivé vystupovanie voči jej osobe žalobou na ochranu osobnosti, v rámci ktorej žiada náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50-tisíc eur. Popri žalobe podala Šimkovičová voči Drličkovi aj návrh na vydanie neodkladného opatrenia s odôvodnením, že sa o nej vyjadroval aj šesť mesiacov po svojom odvolaní z postu riaditeľa SND.

V návrhu neodkladného opatrenia ministerka argumentovala verejnými výrokmi Drličku, ktorý ju v rámci jedného rozhovoru označil za „neonacistku, a ten, kto si ju zastáva – kolaboruje“, a v inom ju zasa prirovnal ku „gestapu“. Šimkovičová sa sťažovala aj na to, že „žalovaný uvádza v médiách nepravdivé a účelové tvrdenia na jej adresu.“

Po počiatočnom zamietnutí návrhu zo strany Mestského súdu Bratislava IV Krajský súd v Bratislave návrhu vyhovel. Senát odvolacieho súdu v odôvodnení konštatoval, že ministerka dostatočne odôvodnila potrebu vydať neodkladné opatrenie, a prvostupňovému súdu vytkol, že nedôsledne vyhodnotil jednotlivé dôkazy v návrhu.

Drlička sa má zdržať hanlivých výrokov

Krajský súd Bratislava nariadil Matejovi Drličkovi, aby sa zdržal vyjadrení na adresu Martiny Šimkovičovej vo verejnom priestore, najmä v printových médiách, v elektronických médiách vrátane blogov a na sociálnych sieťach, zverejňovať nepravdivé a hodnotiace výroky, úsudky a názory, a aby sa zdržal ďalšieho zasahovania do dobrej povesti žalobkyne akoukoľvek inou formou verejných vyjadrení alebo inými prostriedkami.

Po danom rozhodnutí súdu sa okamžite ozvala progresívna obec s výrokmi o umlčiavaní, cenzúre a potláčaní práv Drličku. V tomto smere je mimoriadne zvláštne, že inak veľkým ochrancom ženských práv zrazu neprekáža, ak niekto opakovane vulgárne útočí na ženu vo verejnom priestore, akoby vecná diskusia bez nadávok nebola dostatočná na „boj s triednym nepriateľom“. Podobné výroky pritom mal Drlička aj v minulosti.

Zásadné pokrytectvo progresívcov sa v tomto smere ukazuje pri porovnaní totožných prípadov vulgárnych útokov na ženy.

Pokrytectvo pri prístupe k ochrane osobnosti

V prípade žaloby na ochranu osobnosti zo strany poslankyne NR SR za Progresívne Slovensko Lucie Plavákovej voči ministrovi životného prostredia Rudolfovi Huliakovi je považované za správne (dokonca oslavované), ak Plaváková svoje práva uplatňuje na súde.

Huliak ju totiž označil výrazom „suka“, za čo voči nemu podala (oprávnene) žalobu na ochranu osobnosti. Ak to isté robí Martina Šimkovičová, už je podľa „ľudí na správnej strane dejín“ cenzúra a umlčiavanie. Plaváková síce nepodala návrh na neodkladné opatrenie, no minister Huliak nevystupoval voči nej na verejnosti tak agresívne ako Drlička, aby to bolo nutné.

Výhrady progresívneho spektra smerovali aj k samotnému rozhodnutiu súdu, ktoré interpretujú tak, že Drlička už nemôže vôbec spomínať ministerku Šimkovičovú vo svojich prejavoch, čo je, samozrejme, nezmysel.

Súd v tomto smere špecificky zakázal Drličkovi zverejňovať nepravdivé výroky, prípadne výroky, ktoré zasahujú do dobrej povesti Šimkovičovej (nakoľko tieto sú predmetom žaloby na ochranu osobnosti), a nie akékoľvek výroky na jej adresu.

Zavádzanie o cenzúre a slobode prejavu

Nesprávne právne interpretácie vybraných médií a aktivistov sú pri súdnych rozhodnutiach pomerne časté, či už v dôsledku chýbajúceho právneho povedomia alebo účelovej interpretácie, a preto sa nemožno čudovať, že aj v tomto prípade je súdne rozhodnutie opisované ako akýsi „vrchol cenzúry“.

O cenzúre hovoria aj vybraní právnici, ktorých oslovil Denník N vo svojej ankete na túto tému. V prípade právne vzdelaných ľudí je tento výrok prekvapivý, nakoľko musia vedieť, že cenzúra a jej zákaz v zmysle Ústavy SR platí iba pre orgány verejnej moci, a nie pre súkromné osoby.

Oslovení advokáti hovoria aj o obmedzovaní slobody prejavu práve nesprávnou interpretáciou súdneho rozhodnutia, pričom tvrdia, že vraj „úplne vylučuje slobodu prejavu vo vzťahu ku konkrétnej osobe“, a odvolávajú sa aj na širšiu mieru zásahov do osobnostnej sféry politikov.

Je potrebné opäť pripomenúť, že súd vo svojom rozhodnutí nehovorí o „zákaze akéhokoľvek vyjadrenia“ na adresu ministerky kultúry, ale vymedzil, aké prejavy sú z úst Drličku (pre jeho predchádzajúce excesy) neprípustné.

Kritika politika musí mať vecný základ

Pri argumente o potláčaní slobody prejavu je zasa nutné zdôrazniť, že aj politik má právo na ochranu svojej osobnosti a nemožno ho verejne osočovať bez relevantného základu. To presne urobil Drlička.

Frustrácia z odvolania z funkcie je pochopiteľná, no ani to nedáva Drličkovi právo označovať iných za „nacistov“, hoci je to obľúbená nálepka progresívcov voči každému s odlišným názorom, ak nemajú argumenty na podporu svojich tvrdení. Mimoriadne známy je týmto správaním napríklad zástupca šéfredaktora denníka SME Jakub Filo.

Aby dané označenie obstálo v mantineloch slobody prejavu voči politikovi, musí mať reálny základ a nie iba hmlisté a ničím nepodložené tvrdenia typu „ak osoba nejako koná, tak je to nacista“.

Nie je známe, že by Martina Šimkovičová používala gestá alebo symboly patriace k tejto ideológii, a v tomto smere neobstojí ani abstraktné prifarbovanie jej výrokov z minulosti, napríklad o tom, že sa „rodí málo bielych detí“. Práve tento výrok sa snaží napríklad denník SME dať do rovnocenného porovnania s neonacistickou symbolikou, no subjektívne pocity ideologicky vyhranených novinárov na verejné osočovanie nestačia.

Medzi kritikou a extrémizmom je zásadný rozdiel

Práve v označení „nacista“ je problém. Nejde totiž o „nálepku“, aká sa bežne dáva politikom pre ich neschopnosť alebo iné nedostatky, ktoré sa tradične pohybujú v rovine „nekompetentný“ a podobne.

Pomenovania ako „nacista“ alebo „neonacista“ predstavujú mimoriadne závažné obvinenie (zvláštne, že Drlička nepodal v tomto smere trestné oznámenie) a na rozdiel od bežných politických nálepiek ide o kategóriu, ktorá je spojená s trestnou činnosťou, extrémizmom a hnutím smerujúcim k potláčaniu práv a slobôd.

Ak je Drlička presvedčený o svojom výroku, že Šimkovičová je „regulérna neonacistka“, mal okamžite podať trestné oznámenie. Ak si je sám vedomý, že ministerka nacistka nie je, nemôže ju bez dôkazov označovať extrémistickými výrazmi vo verejnom priestore.

Pripustenie podobnej rétoriky by znamenalo, že verejne by sa mohli osoby postavené na progresívnom brehu označovať za „pedofilov“ (rovnako trestný čin) alebo „milovníkov pedofilov“ iba preto, že sú s touto deviáciou všeobecne spájaní. Takýto prístup je, samozrejme, absolútne neprípustný, rovnako ako je neprípustné používať bez relevantného základu (súdne rozhodnutie o vine) označenie „nacista“.

Hrubnutie verejného vyjadrovania znamená násilie

Presne takéto typy hrubého slovníka vo verejnom priestore majú za následok aj hrubnutie spoločnosti ako celku. Násilné útoky voči „nacistom“ alebo výzvy na „strieľanie škodnej vlády“ sú potom už len logickým vyvrcholením.

Drlička vo svojej frustrácii a pokrivenom videní sveta zašiel priďaleko, no z pohľadu bežného progresívca je to norma. Fašisti a nacisti sú podľa nich všetci, ktorí nie sú progresívne zmýšľajúci. Vtedy sa neberie ohľad ani na ženy, a zjavne ich možno častovať vulgarizmami, a to opakovane a verejne.

Označením osoby za nacistu totiž padajú všetky zábrany a sympatie, ktoré by mala spoločnosť voči danej osobe pociťovať. Veď je to nacista, to nie je človek – to je pohľad progresívnej (čítaj: lepšej) časti spoločnosti. Takáto dehumanizácia je tradičným modus operandi „majiteľov pravdy“, a v nedávnej minulosti ju verejnosti pripomenul komentátor denníka SME Peter Schutz.

Krajský súd takéto krivenie verejného vnímania napravil a urýchlil Drličkovo právne vytriezvenie do reality. O konečnom závere o vhodnosti jeho výrokov bude rozhodovať súd pri Šimkovičovej žalobe na ochranu osobnosti.

Dovtedy je absolútne na mieste stav spoločnosti, v ktorom sa verejne a bez následkov ľudia neobviňujú z najťažších zločinov v histórii ľudstva.