Táto belgická inštitúcia patrí medzi najvýznamnejšie svetové klíringové domy pre dlhopisy a veľkoobjemové rezervné transakcie.

Ďalších 18 miliárd eur je vo Francúzsku. Odhaduje sa, že 60 až 80 percent týchto aktív sa drží vo forme štátnych dlhopisov, najmä nemeckých, francúzskych a ďalších krajín Európskej únie. Hotovosť tvorila iba desať až dvadsať percent.

Veľmi oprávnenou otázkou je, prečo ruská centrálna banka mala vo svojom portfóliu toľko európskych dlhopisov. Odpoveď je jednoduchá: hlavným dôvodom bol intenzívny zahraničný obchod medzi Ruskom a Európskou úniou. Odstrihnutie sa od Nord Streamu a následne od ruskej ropy viedlo k prudkému zdraženiu energií a podpísalo ortieľ smrti mnohým energeticky náročným odvetviam európskeho priemyslu.

Prečo Rusi financovali európsky dlh

To však nebol jediný dôsledok zastavenia obchodu medzi EÚ a Ruskom. Európa dlhodobo platila za ruský plyn a ropu v eurách. Pretože obchodná bilancia bola dlhodobo v prospech Ruska, hromadili sa v ruskej centrálnej banke značné eurové prebytky.

Ruská centrálna banka tieto eurá štandardným spôsobom reinvestovala predovšetkým do európskych štátnych dlhopisov a ďalších bezpečných aktív. Takto postupujú takmer všetky centrálne banky sveta: devízové rezervy buď využívajú na vyrovnanie zahraničného obchodu, alebo ich diverzifikujú nákupom likvidných a nízkorizikových inštrumentov.

Zmrazené rezervy teda nie sú „peniaze oligarchov“, ale predovšetkým výsledok dvadsaťročného energetického partnerstva starého kontinentu s Ruskom. Európe, ktorá má sama obrovské množstvo dlhov, prišiel vhod kupec ochotný akceptovať európske dlhopisy aj napriek ich veľmi nízkym výnosom. Rusko tieto dlhopisy držalo hlavne pre pokračovanie obchodu, aj keď z čisto ekonomického hľadiska to v čase nízkych úrokových sadzieb príliš zmysel nedávalo.

Odchod ruskej centrálnej banky ako stabilného kupca prispel k miernemu zvýšeniu výnosov európskych dlhopisov rádovo o niekoľko desatín percentuálneho bodu. V porovnaní s infláciou a zvyšovaním sadzieb ECB to bol zanedbateľný posun. Skutočný problém však nie je len Rusko. Zmrazenie jeho aktív vyslalo signál všetkým ostatným, ktorí chcú držať európske dlhopisy: ak sa zmení geopolitická situácia, vaše úspory sú v ohrození.

Precedens, ktorý mení pravidlá hry

Vo finančnom svete dlho platilo, že rezervy centrálnych bánk požívajú vyšší stupeň imunity ako bežný štátny majetok. Devízové rezervy centrálnych bánk nie sú len investičným portfóliom. Sú to prostriedky, ktoré chránia menovú stabilitu štátu. Slúžia ako záruka v medzinárodnom obchode a predstavujú poslednú poistku pre prípad krízy domácej meny.

Zmraziť také aktíva je preto otvorene nepriateľský akt, len o jediný stupeň miernejší ako vyhlásenie vojny. Práve zmrazenie ruských rezerv núti ostatné štáty vážne sa zamyslieť, či má ešte zmysel vlastniť európske dlhopisy.

Celkové eurové rezervy držané mimo eurozóny sa, ako uvádza MMF, pohybujú okolo 2,2 až 2,4 bilióna eur. Presné čísla podľa jednotlivých krajín nie sú ľahko dostupné. Odhaduje sa však, že sama Čína drží viac ako 250 miliárd eur.

Vzhľadom na súčasnú geopolitickú situáciu by sa mohla stať ďalším kandidátom na zmrazenie rezerv, čo by pre starý kontinent znamenalo okamžitú katastrofu. Európa je dnes silne závislá od čínskeho tovaru a pre Čínu zostáva kľúčovým odbytiskom po tom, ako Spojené štáty zaviedli vysoké clá na čínske výrobky.

Veľký podiel na európskych dlhopisoch majú aj arabské petromonarchie, ktoré ich naďalej nakupujú z prebytkov ropných obchodov. Pre Európu by bol veľký problém, keby tieto štáty prestali nakupovať alebo sa dokonca rozhodli svoje pozície predávať. Dôsledok by bol prakticky okamžitý a veľmi bolestivý.

Na druhej strane sa Európa môže v tomto prípade spoliehať na geopolitické rozloženie síl. Petromonarchie vnímajú ruskú ropu ako lacnú konkurenciu, ktorá im dlhodobo podkopáva ceny, a preto sú ich strategické záujmy väčšinou bližšie Európe a Západu ako Moskve. Nevystupujú teda ako nepriateľský aktér, ale ako opatrný hráč, ktorý si starostlivo stráži vlastné energetické a bezpečnostné priority.

Štáty ako India, Brazília alebo Juhoafrická republika využívali euro predovšetkým ako nástroj diverzifikácie voči americkému doláru. Práve preto, že sa hypoteticky mohli jedného dňa ocitnúť na zozname nepriateľov Spojených štátov.

Teraz však vidia, že uloženie rezerv do eura ich pred zmrazením aktív neochráni. Aj to možno chápať ako ďalšie víťazstvo americkej stratégie. Po zmrazení ruských rezerv je totiž jasné, že euromena nemôže byť plnohodnotnou alternatívou k doláru.

Európa sa stále tvári, akoby zmrazenie ruských rezerv bolo výnimočným a izolovaným prípadom, nie precedensom, ktorý zásadne mení pravidlá hry pre každého, kto drží eurové aktíva.

Ak to nepochopí, môže veľmi skoro zistiť, že tou vôbec najzraniteľnejšou menou na európskom kontinente nie je rubeľ, ale práve euro.