Demokracia verzus sudcokracia: Blaha, Lipšic a americká skúsenosť

Europoslanec Ľuboš Blaha otvoril svojou úvahou o zavedení priamej voľby sudcov na Slovensku podstatnú debatu. Zožal pritom kritiku komentátorov aj Súdnej rady SR, ktorej predsedníčka označila úvahu za politický výstrelok a pripomenula, že pred viac ako desiatimi rokmi to isté navrhoval Daniel Lipšic.

Na tejto výmene nie je prekvapujúce, že tá istá myšlienka prichádza z opačných koncov politického spektra. Blaha predstavuje ľavé krídlo Smeru, naopak, Lipšic v čase, keď hovoril o voľbách sudcov, smeroval na kandidátku Matovičovho hnutia OĽaNO. A v Európskom parlamente sa Jana Žitňanská – vtedy z jeho hnutia NOVA – nachádzala v jednej pravicovej frakcii s poľskou stranou PiS.

Voľba sudcov prichádza z kruhov, ktoré bývajú označované ako „populistické“, pričom je podružné, či sprava alebo zľava. Súznie s rovnomennou tradíciou americkej demokracie, spojenej s prezidentom Andrewom Jacksonom.

Neprekvapuje ani reakcia súdnej rady, ktorá má dnes výber sudcov na starosti. Návrh oprávnene chápe ako zásadnú kritiku svojej doterajšej práce, za ktorou si podľa všetkého stojí.

Podstatnejšia je otázka demokratickej kontroly súdov v podmienkach ich rastúcej ideologizácie a politizácie, čo nie je len problém Slovenska, ale aj Európy a celého demokratického Západu.

Doživotná kooptácia alebo dočasný mandát

Tradícia právneho štátu vyžaduje od súdov nezávislosť, kompetenciu a zodpovednosť. Sudcovia majú byť kompetentní na výklad práva a vo svojom rozhodovaní nemajú závisieť od výkonnej moci, ideológie či súkromných záujmov. Zároveň by mali – podobne ako iní verejní činitelia – skladať účty aj niekomu inému než iba vlastnému svedomiu.

Tieto princípy idú do určitej miery proti sebe, preto sa premietajú do dvoch odlišných systémov výberu sudcov a kontroly ich práce. Meritokracia má zabezpečiť nezávislosť a kompetenciu, zatiaľ čo demokracia má poskytovať záruky zodpovednosti.

Slovensko, Česko a ďalšie európske štáty sú plne na pozíciách sudcovskej meritokracie. Sudcov spravidla vyberajú a hodnotia iní sudcovia. Ich profesia stojí na princípe doživotnej kooptácie podľa zásluh, ktorý ich má chrániť pred nežiaducimi politickými tlakmi.

Tento systém umožňuje budovanie sudcokratických pevností, z ktorých sudcovia často robia politické rozhodnutia bez toho, aby niesli akékoľvek následky, a bez toho, aby ich bolo možné demokraticky korigovať.

Predstavitelia sudcovských organizácií, ktoré tento systém ovládajú, ho budú bez ohľadu na rastúce problémy zubami-nechtami brániť – obvykle s odkazom na nutnosť udržať odbornosť a nezávislosť. Nápady na demokratickú kontrolu označia za nebezpečné či nesystémové a budú ich bagatelizovať.

Pritom voľba sudcov je dlho praktizovanou metódou demokratických štátov, ktorá sa zďaleka neobmedzuje na Mexiko či Bolíviu, o ktorých hovoril europoslanec Blaha. Vo väčšine krajín tvoriacich Spojené štáty americké, ktoré sa často považujú za veľký demokratický vzor celého Západu, sa aspoň časť sudcov priamo volí s časovo obmedzeným mandátom.

Tam, kde nie sú volení, sú vymenovávaní podobne ako v Európe. Len menšia časť sa však vymenováva doživotne. Spojené štáty teda fungujú ako laboratórium, kde právni teoretici a politológovia neustále porovnávajú súdnu demokraciu s meritokraciou.

Sudcovia neboli nestranní, a tak nastala zmena

Voľba sudcov nie je plodom americkej revolúcie. Viac než päťdesiat rokov od vyhlásenia nezávislosti a viac ako štyridsať rokov od prijatia ústavy boli americkí sudcovia vymenovávaní podobne ako v Európe – prezidentom, guvernérmi či legislatívnymi zbormi. Verejnosť však bola s ich prácou nespokojná.

Sudcovia vykladali právo síce kompetentne a nezávisle od momentálnych spoločenských nálad, ako sa od nich čaká, ale rozhodne neboli nezaujatí. Stranili veľkým vlastníkom pôdy, z ktorých pozostávala vtedajšia americká oligarchia.

Od 20. rokov 19. storočia rástol v americkej spoločnosti demokratický odpor voči nadvláde vyšších tried, ktorý v roku 1829 vyniesol do Bieleho domu Andrewa Jacksona – zakladateľa tradície amerického populizmu, zdôrazňujúceho záujmy obyčajných ľudí a vôľu spoločenskej väčšiny.

V nasledujúcich rokoch prešiel americký verejný život hlbokou demokratickou zmenou, ktorú zachytáva Vaudeville vo svojej Demokracii v Amerike a okrem iného kladie základy premeny americkej súdnej sústavy. V roku 1832 zaviedol štát Mississippi priamu voľbu sudcov a počas nasledujúcich desaťročí sa demokratická metóda stala štandardom prijatým desiatkami ďalších štátov únie.

Prax čoskoro ukázala aj limity súdnej demokracie. Priniesla nešvár kontroly politických strán nad súdnictvom či závislosť sudcov od donorov financujúcich ich volebné kampane. V 20. storočí sa niektoré štáty vrátili od volieb k vymenovaniu alebo prišli s modelmi, ktoré kombinovali demokraciu s meritokraciou. Na druhej strane, mnohí prišli k záveru, že nevýhody meritokracie stále prebíjajú slabiny demokracie a držia sa princípu volieb.

Niekoľko ciest výberu sudcov

V dnešných USA preto vedľa seba funguje niekoľko ciest výberu sudcov. Zhruba polovicu federálnych sudcov podľa ústavného článku III doživotne vymenúva prezident po schválení Senátom. Na úrovni štátov je analogickou cestou vymenovanie guvernérom či legislatívnym zhromaždením.

Radikálnym opakom sú voľby, v ktorých sudcovia kandidujú ako stranícki kandidáti. Deväť amerických štátov dnes touto cestou vyberá bežných sudcov (vrátane New Yorku a Texasu) a sedem sudcov odvolacích a najvyšších súdov (Alabama, Illinois, Louisiana, Nové Mexiko, Severná Karolína, Pensylvánia, Texas).

Treba zdôrazniť ono „dnes“, lebo americké štáty s výberom sudcov neustále experimentujú, keď hľadajú model, ktorý by najlepšie zodpovedal ich potrebám. Prehľadová mapa týchto procedúr, ktorú poskytuje napríklad Brennanovo centrum pre spravodlivosť, sa mení takmer každý rok.

Dnes sú najrozšírenejšou cestou voľby, v ktorých kandidáti nie sú oficiálne spojení s politickými stranami, čo však väčšinou neznamená, že by ich strany nemohli verejne alebo finančne podporovať. Dvadsať štátov si takto volí bežných sudcov (vrátane Kalifornie či Floridy) a štrnásť členov najvyšších súdov.

O niečo menej štátov využíva možnosť negatívnej voľby – takzvaný missourijský model. Sudcu vymenuje na časovo obmedzené obdobie guvernér, a ak chce po jeho uplynutí pokračovať, musí prejsť voľbou, v ktorej ho občania môžu odmietnuť – no bez toho, aby mali možnosť voliť niekoho iného. A potom sú štáty, ktoré pracujú s úplne špecifickými kombináciami voľby a vymenovania.

Skúsenosť najväčšej a najstaršej západnej demokracie ukazuje, že ani po dvoch stovkách rokov hľadania optimálneho modelu výberu sudcov nie je jasné, či sa sudcovia majú vymenovať na základe zásluh, ktoré posudzujú iní sudcovia, alebo majú byť volení občanmi, ktorí nesú plody a ťarchu ich rozsudkov. Záleží na situácii aj na dobe. Možno je otázka o správnom systéme výberu sudcov rovnako nezmyselná ako to, či je správne, aby vládla ľavica alebo pravica. V demokracii platí, že niekedy a niekde tak, inokedy a inde zase inak.

A čo mladé stredoeurópske štáty? Majú množstvo dôvodov na nespokojnosť s justíciou. Čoraz častejšie prijímajú rozhodnutia, ktoré menia politiku bez toho, aby na to mali mandát.

To tiež v niektorých ohľadoch úplne zlyháva. Od prenasledovania politickej opozície, ktoré zažívalo Slovensko, cez likvidáciu podnikateľov českou justičnou mafiou až po sebecké presadzovanie kolektívnych privilégií. Českí sudcovia už niekoľkokrát preukázali, že sú jedinou profesijnou skupinou, ktorej nemožno zákonne znížiť príjmy.

Nezdá sa, že by súčasný rýdzo meritokratický systém umožňoval nápravu. Je preto namieste využiť všetky možnosti, ktoré demokracia ponúka, vrátane zavedenia demokratických prvkov do výberu a hodnotenia sudcov.