Európska únia sa dostáva do bodu, keď jej vlastné priority začínajú narážať jedna na druhú. Bezpečnosť, obrana a geopolitická stabilita sa stali dominantnými témami, no zároveň Brusel deklaruje záujem o potravinovú bezpečnosť, sebestačnosť a udržateľný vidiek. Problém je, že nový návrh rozpočtu a reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky tieto ciele nevyvažujú, skôr ich stavajú do protikladu.
Základné fakty sú pomerne jasné. Celkový rozpočet EÚ má v ďalšom viacročnom období na roky 2028 až 2035 rásť až k hranici dvoch biliónov eur, zatiaľ čo prostriedky určené pre poľnohospodárstvo majú klesnúť približne o 30 percent.
Ušetrené peniaze majú smerovať predovšetkým do obrany. Politicky ide o čitateľnú reakciu na bezpečnostné riziká, strategicky však o krok, ktorý oslabuje jeden zo základov fungovania Únie, ktorým je schopnosť zabezpečiť vlastnú produkciu potravín.
Minister pôdohospodárstva Richard Takáč návrh označil za „úplne nepochopiteľný, iracionálny a nelogický“. Je to expresívne vyjadrenie, no presne vystihuje rozpor medzi rétorikou Bruselu a jeho rozpočtovými rozhodnutiami. Očakávania voči poľnohospodárstvu rastú, no jeho finančné a systémové zázemie sa oslabuje.
Superfond ako systémové riziko
Druhým problémom nie je ani tak výška podpory, ako jej štruktúra. Európska komisia navrhuje zlúčiť doteraz samostatné poľnohospodárske fondy do jedného „superfondu“. V praxi by to znamenalo menšiu záruku, že zdroje ostanú viazané na agrosektor, a väčší priestor na ich presúvanie podľa aktuálnych politických priorít. Pre odvetvie, ktoré funguje v dlhodobých cykloch a vyžaduje stabilitu, to predstavuje systémové riziko, nie technickú úpravu.
Pre Slovensko má návrh ešte tvrdšie dôsledky. Komisia presadzuje stropovanie priamych platieb vo výške 100-tisíc eur na podnik. V krajinách s prevahou malých fariem to môže pôsobiť ako nástroj spravodlivosti. V slovenskom kontexte však ide o zásah do štruktúry, ktorá vznikla ako dôsledok povojnovej kolektivizácie, nie trhového vývoja. Veľké družstvá tu nie sú výnimkou, ale základom systému.
Takáč varuje, že by to mohlo viesť až k „ohrozeniu 80 až 90 percent poľnohospodárskych subjektov na Slovensku“. Ak je tento odhad čo i len približne správny, nejde o reformu, ale o rozklad sektora. Argument Komisie, že cieľom je podporiť menších farmárov, má racionálne jadro, no ignoruje otázku prechodu: ako transformovať štruktúru bez kolapsu výroby a bez straty potravinovej kapacity.
Napätie ešte viac zvyšujú obchodné politiky EÚ. Jej dohoda s Mercosurom [krajinami Južnej Ameriky – poznámka redakcie] sa stala symbolom širšieho problému, konkrétne otvoreného trhu bez rovnakých pravidiel hry. Európski farmári dlhodobo upozorňujú, že nedokážu konkurovať dovozom z tretích krajín, kde platia nižšie environmentálne, sociálne a veterinárne štandardy.
Predseda Výboru pre medzinárodný obchod Európskeho parlamentu Bernd Lange síce deklaruje, že „ak budú producenti negatívne ovplyvnení dohodou, budeme ich chrániť“, no ochranné mechanizmy zvyčajne nastupujú až vtedy, keď je trh už deformovaný.
Protesty menia realitu. Mercosur sa odkladá
Práve masívny protest farmárov, ktorého sa 18. decembra v Bruseli zúčastnili aj slovenskí poľnohospodári, posunul tento spor z abstraktnej roviny do konkrétneho výsledku. Jedným z prvých hmatateľných efektov protestu je, že podpísanie obchodnej dohody Mercosur medzi EÚ a krajinami Južnej Ameriky, plánované na 20. decembra, odložili na január 2026. Ide o jasný signál, že politický tlak poľnohospodárov začal fungovať a že Brusel si nemôže dovoliť ignorovať dôsledky svojich rozhodnutí.
Podľa predsedu Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Andreja Gajdoša išlo o najväčší protest poľnohospodárov v Bruseli minimálne od deväťdesiatych rokov. Zúčastnili sa ho zástupcovia 26 krajín a viac ako 40 organizácií. Ich hlavná výhrada bola jasná.
Týka sa to toho, že o budúcnosti poľnohospodárstva sa rozhoduje bez tých, ktorí v ňom reálne pracujú. „Európska komisia nastavila novú štruktúru poľnohospodárskej politiky bez toho, aby urobila dopadové štúdie,“ upozorňuje Gajdoš.
Komisia kritiku odmieta. Tvrdí, že reformy sú nevyhnutné pre dlhodobú udržateľnosť sektora v podmienkach klimatických zmien, rozpočtových obmedzení a rastúcich bezpečnostných výziev. Komisár Christophe Hansen argumentuje, že „ak chceme podporiť generačnú výmenu na farmách, musíme na to nájsť zdroje“.
Ide o legitímnu prioritu, no spôsob jej financovania otvára otázku, prečo majú byť náklady rozdelené tak nerovnomerne medzi členské štáty.
Jednomyseľnosť ako vyjednávacia páka
Rozhodovanie o novom rozpočte si však vyžaduje jednomyseľný súhlas, čo dáva krajinám ako Slovensko reálnu vyjednávaciu páku. Stropovanie priamych platieb sa v tomto kontexte javí ako hranica, za ktorú nemožno ísť. Pre Slovensko však nie z ideologických príčin, ale preto, že by znamenala rozpad existujúceho výrobného systému.
Európska únia tak dnes stojí pred nepríjemnou, no nevyhnutnou otázkou. Dokáže zosúladiť bezpečnostné ambície s realitou výroby potravín, alebo sa uspokojí s technokratickými riešeniami, ktorých dôsledky sa prejavia až časom? Protest farmárov v Bruseli a odklad dohody Mercosur naznačujú, že ignorovať túto otázku už nebude možné.