Pčolinský, zložitosť pravdy a kríza výkonnej moci

Čo si myslíte, aký vplyv má taký Boris Kollár, ktorého nominantom bol Pčolinský, na rozhodovanie Jozefa Kanderu? Ja si myslím, že nulový.  

Pčolinského prepustenie môže mať aj prozaickejšie vysvetlenie. A síce, že Jozef Kandera sa pozrel na priebeh a stav vyšetrovania a vyhodnotil ho.

Od vznesenia obvinenia sa Pčolinského vyšetrovanie nepohlo ani o milimeter

Keď bol v marci 2021 Vladimír Pčolinský zadržaný za prijatie úplatku od Zoroslava Kollára, napísal som, že za tridsať rokov sa nestalo, že by boli usvedčení páchatelia v prípade, kde podplácaný i podplácajúci popierajú, že k úplatku došlo. Zdá sa, že to platí naďalej.

Nebudem rozvíjať úvahy o Pčolinského vine či nevine. Teraz sa rieši otázka, či nielen polícia, ale aj prokuratúra má rozviazané ruky a či nie je pod vplyvom mafie. Preto budeme hovoriť o faktoch vo vyšetrovaní.

Pravda je taká, že vyšetrovanie tak trochu pripomína budovanie demokratického štátu v Afganistane. Najprv úderný začiatok, potom rýchle uviaznutie na mŕtvom bode. V uznesení o obvinení zo zobratia úplatku od Z. Kollára, hovorme jej prvá kauza, sa nachádzajú svedectvá kajúcnikov Makóa a Beňu. Od vznesenia obvinenia sa však vyšetrovateľom nepodarilo zabezpečiť žiaden ďalší dôkaz.

Forenzné skúmanie na Beňových dvadsiatich tisícoch prítomnosť Pčolinského DNA nepreukázalo, v čom by ešte nebol problém. Okrem Beňovho svedectva však chýba akýkoľvek dôkaz o tom, že Pčolinský naplnil zmysel úplatku vydaním pokynov o zastavení odpočúvania Z. Kollára. Príkaz vydal Beňa, o čom niet pochybností. Samozrejme tvrdil, že na ústny pokyn Pčolinského. Lenže svedkovia, ktorí podľa Beňu mali dosvedčiť ústny pokyn Pčolinského, páni B. a G., to nepotvrdili. Spochybnili Beňu.

Esemeska Lipšicovi

Jedna vec je tiež istá. Ten príbeh sa nemohol stať takým jednoduchým spôsobom, ako o ňom verejnosť čítala v médiách. Udivovalo ma, ako bola ignorovaná skutočnosť, že Vladimír Pčolinský poslal v lete 2020 esemesku budúcemu špeciálnemu prokurátorovi Danielovi Lipšicovi, že Z. Kollár s ním cez iné osoby nadväzuje spojenie. Predstava, že Pčolinský sám od seba informuje bojovníka proti korupcii Lipšica, že ho kontaktuje osoba notoricky podozrievaná z korupčnej činnosti, a vzápätí sa nechá od tej osoby sám skorumpovať, nevyznieva realisticky.

K prípadu č. 2

V druhej kauze kajúcnik, expolicajt NAKA Marián Kučerka svedčil proti Pčolinskému, že mu tento dal úplatok 10-tisíc eur preto, aby nebola stíhaná istá firma. Je to tvrdenie proti tvrdeniu. I tu platí, že vyšetrovatelia sa od marca nepohli ani krok dopredu. Naopak, svedkovia, ktorí mali Pčolinskému priťažiť a Kučerkovo svedectvo podporiť, boli vypočutí, ale Pčolinskému ničím nepriťažili. Spochybnený bol Kučerka.

Marián Kučerka v novembri 2020 v zápise u notára obvinil prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry Repu a Šúreka, že voči nemu vyvíjali nátlak. V júli 2021 to odvolal, ospravedlnil sa im a uviedol, že predtým konal v strachu o svoju osobu.

V súvislosti s prieťahmi pri úkonoch v Pčolinského kauze v auguste 2021 generálny prokurátor Žilinka navrhol disciplinárne konanie voči prokurátorovi Kyselovi. Faktom je, že kľúčoví svedkovia, ktorých vypočutie bolo dôležité pre zistenie Pčolinského zodpovednosti za ukončenie Kollárovho odposluchu, boli vypočutí až v lete, keď bol Pčolinský už piaty mesiac vo väzbe, pričom väzba sa mu stále predlžovala.

Novinári, ktorí sa zaujímali o skutočný priebeh vyšetrovania, sa k týmto faktom dostali a nie sú prekvapení ani zrušením obvinení Pčolinskému, ani tým, čím argumentovala generálna prokuratúra. A síce absenciou dôkazov a procesnými pochybeniami.  

Neopodstatnená hystéria

Hnutie OĽaNO vyjadrilo svoje znepokojenie nad zrušením obvinení. Poslanci OĽaNO zrejme úplne zabudli, že to bol ich predseda Matovič, ktorý už pred štvrťrokom vo vystúpení v parlamente pripustil možnosť, že Pčolinský je nevinný. Keď to pripustil hlavný zberač skalpov, prečo je zrušenie obvinenia bezúhonným prokurátorom takým šokom?

V týchto dňoch žijeme v akejsi hystérii, spôsobenej neodôvodnene vysokými očakávaniami a počúvame o tom, že všetko je opäť stratené a nikto nebude potrestaný.

Už sme niečo podobné zažili v súvislosti so spisom Gorila, keď médiá toľko pripomínali Ficovo pitie koly v byte odpočúvanom v akcii Gorila, že mnohí uverili, že Gorila je najmä Ficov problém. Nebolo to tak.

Nová vláda nastúpila s predsavzatím vyčistiť krajinu od ficovskej korupcie. Prečo má byť všetko stratené, keď pre nedostatok dôkazov nebude odsúdený Pčolinský, ktorý s ficovčinou nemal nič spoločné?

Orgány činné v trestnom konaní môžu byť ešte úspešné, keď tu nebude toľko nezdravých javov. Skúsme si ich vymenovať.

Niekoho mafianizujú, iného demafianizujú

V súvislosti s tekutosťou pojmu mafián treba pripomenúť, že tak ako sme o niekom ľahko schopní uveriť, že mafiánom je, tak o niekom sme ochotní uveriť, že ním už nie je. Napríklad Ľudovít Makó už tak braný nie je. Pritom bývalý šéf Kriminálneho úradu Finančnej správy je slušne veľká ryba a jeden z najväčších zločincov. Ale už dáva veľký rozhovor pre Denník N. Pripomenulo mi to rozhovor Mikuláša Černáka pre Markízu na jeseň 2002.

Makó sa ako kajúcnik tvári, že on súčasný korupčný systém vlastne rúca. Bojuje proti Ficovi, útočí na neho. V diskusiách pod článkami o Makóovom rozhovore ho nemálo čitateľov chváli. Už nie je mafia. Vo väzbe bol dva mesiace.

Poďme ku kajúcnikom všeobecne.

Neefektívnosť kajúcnika Beňu

Kajúcnici sú užitočná inštitúcia, ale k jej používaniu treba pristupovať opatrne. V Štandarde sme už písali, že extenzívny spôsob, ktorý je využívaný v súčasnosti, prináša niekoľko problémov. Napríklad nízku efektívnosť v spojení s paradoxom, že obvinený, ktorý sa priznal k závažnejšej trestnej činnosti, si zachraňuje kožu tak, že ako kajúcnik svedčí proti obvineným z menej závažnej trestnej činnosti, ktorí sa nepriznali k ničomu, či dokonca boli neskôr vyhlásení za nevinných. Vysvetlime to na príklade kajúcnika Borisa Beňu, Pčolinského námestníka, v minulosti šéfa inšpekcie na ministerstve vnútra.

Beňa bol obvinený v kauze vyžiadania úplatku vo výške 400-tisíc eur, z ktorých polovica aj bola vyplatená. Ako kajúcnik svedčil proti Pčolinskému. Dnes už vieme, že neefektívne, lebo Pčolinský bol vyhlásený za nevinného.

Pred pár mesiacmi Beňa udal aj bývalého šéfa NAKA Zuriana, ktorého vinil z prezradenia služobného tajomstva. Zo svojich skúseností v bezpečnostnej oblasti viem, že obvinenia tohto typu sú často veľmi silené. Aj sa to potvrdilo. Zurian bol najskôr obvinený a pri zásahu mu vyvalili bytové dvere, ale čoskoro prokurátorka generálnej prokuratúry obvinenie zrušila. Obvinenie Zuriana bolo všeobecne považované za trápnosť a proti zrušeniu sa nezdvihla žiadna kritika.

Boris Beňa sa teda ako kajúcnik ukázal neefektívny. Jeho kajúcnictvo však malo pozitívny efekt pre neho. Bol vyčlenený spomedzi spolupáchateľov na samostatné konanie, po dohode s prokurátorom bol odsúdený na fešácky trest tri roky podmienečne a peňažný trest 14-tisíc eur. A to mu ten peňažný trest zdvihol z navrhovaných siedmich tisícov až sudca. Priznať sa k štyristotisícovému úplatku a nejsť do väzenia, to je veľká výhra.

Tento postup vyšetrovateľov a prokurátorov nie je protizákonný, ale je neefektívny a umožňuje väčším gaunerom zachraňovať sa na úkor menších previnilcov či nevinných.  

Aká bude efektívnosť trebárs Kučerku, ale najmä Makóa a ďalších, na to si treba počkať. V prípade Beňu to bola katastrofa. ÚŠP a NAKA by mali používanie kajúcnikov prehodnotiť v zmysle, že niekedy menej je viac.

Pozor na delenie na dobrých a zlých

Ale nie je to tak, že NAKA sú tí zlí a inšpekcia tí dobrí, Beňa, ako kajúcnik, sa zrodil z pôsobenia NAKA, ale hlúpe obvinenie Zurianovi vzniesla inšpekcia. A najmä NAKA je v iných kauzách úspešná.

Ani to nie je tak, že Úrad špeciálnej prokuratúry sú tí zlí a zbytok prokuratúry sú tí dobrí. Zoberme si prípad policajného prezidenta Kovaříka. Kovařík spolu s ministrom vnútra svojimi vystúpeniami pôsobia dojmom, že vôbec nemajú pod kontrolou, čo NAKA vyšetruje. Dokonca to považujú za svoju dobrú vlastnosť. Bolo to vidno na Kovaříkovom dávnejšom výroku, keď tvrdil, že obvinenia v kauzách nie sú založené iba na výpovediach kajúcnikov, na čo sa verejne ozvali Pčolinského obhajcovia s tým, že práve obvinenie ich klienta je presne také.

Nie je tu vojna v polícii, tvrdil Kovařík ešte pred tromi týždňami a dnes proti nemu vypovedá policajtka Santusová z inšpekcie. Preto si myslím, že Kovařík svoju funkciu nezvládol.

Ale vznesenie obvinenia voči nemu v prípade odvolania zásahovej jednotky z akcie proti Dömötörovi, Petrovovi a Zemanovi považujem za prehnané gesto. Obvinenie vzniesol krajský prokurátor Chylo. A prokuratúra to robila s vedomím, že to je s najväčšou pravdepodobnosťou Kovaříkov koniec. Aj generálnemu prokurátorovi to muselo byť jasné. Skutočná kuriozita je obviňujúce tvrdenie prokurátora, že Kovařík počas dovolenky telefonicky zisťoval informácie o nasadení zásahovej jednotky „bez akéhokoľvek relevantného služobného dôvodu s cieľom vyzradenia tejto informácie nepovolaným osobám, ktorým by tak umožnil vyhnúť sa trestnej zodpovednosti“. Odkedy určuje prokurátor, čo je pre policajného prezidenta relevantný dôvod na konanie? A s cieľom vyzrádzať informácie? Chcel by som vidieť tie dôkazy…   

Bolo to kovbojské uznesenie. Kovařík za to nebude nikdy odsúdený, ale jeho kariéra je zničená. Kto tu s kým vlastne na najvyššej úrovni vlády a prokuratúry komunikuje?

Duo Mikulec a Kovařík, ktoré by malo byť oporou výkonnej moci, bolo dlho pasívne, potom odsunuté do bezvýznamnosti a teraz je likvidované.

Nezdravá atmosféra v štáte

V spoločnosti je nezdravá atmosféra. Ficovmu hurhaju konkuruje svojrázny mediálny hurhaj. Informácie, ktoré stíhaným priťažujú, sa bleskurýchlo dostávajú zo spisov do médií. Ak vyšetrovanie viazne a dôkazy chýbajú, verejnosť sa o tom nedozvie. Potom, keď vyšetrovanie neuspeje, verejnosť sa cíti podvedená. 

Platí mediálna norma: Keď orgány činné v trestnom konaní (OČTK) vznesú obvinenie, považuje sa to za nedotknuteľné. Zrazia sa opätky. Keď ho zrušia, vraj víťazí mafia.

Výkonná moc sa prispôsobuje. Keď zrušili obvinenia Pčolinského, prezidentka Čaputová, Matovič, ministerka spravodlivosti Kolíková, všetci začali vyzývať generálnu prokuratúru, aby poskytla o tom verejnosti viac informácií. Médiá slúžia v takom prípade ako zosilňovač.

Keď sa vznieslo obvinenie policajnému prezidentovi, nikto sa na nič nepýtal. Prezidentka pochválila Kovaříka za to, že odstúpil. Ešteže poznamenala, že „dôvody jeho obvinenia však zo strany prokuratúry stále neboli vysvetlené“. V takom prípade médiá ako zosilňovač nepôsobia, takže si to nikto ani nevšimol.

Kríza výkonnej moci

Krízu výkonnej moci vidíme na reakciách Kovaříka a Mikulca. Keď Kovaříkovi vzniesli obvinenie, povedal: „Celú vec vnímam ako pokračovanie tlaku na políciu kvôli vyšetrovaniu veľkých prípadov na NAKA.“ Veď to je závažné tvrdenie. Ak si to Kovařík naozaj myslí, tak prečo odstupuje? Ak mu Mikulec tieto závažné slová neverí, tak by ho sám mal poslať preč. A ak mu verí, tak by mal povedať tvrdo, že Kovařík ostáva a hotovo. Veď za spravodlivosť sa má bojovať.

Najdôležitejšou udalosťou týchto dní v skutočnosti nie je prepustenie Pčolinského, ale odpálenie Kovaříka cez trestné stíhanie.

Je nepochopiteľné, ako sa vláda správala v personálnej oblasti. Prevzala moc a neurobila nič, aby sa zmenil zákon, ktorým predošlá vláda zakonzervovala svoju garnitúru v policajnom zbore. Tak nemenila policajného prezidenta Lučanského, nemenila riaditeľa Úradu inšpekčnej služby Adriána Szabóa. Lučanský odišiel po pol roku sám, Szabó je už trestne odstíhaný. V podstate aj Kovaříka zdedila od Smeru. Personálnu politiku na vnútre robia orgány činné v trestnom konaní (OČTK).

Výkonná moc sa prizerá odpáleniu policajného prezidenta nehybne. Nemanažuje konflikt v OČTK. Orgány sú ponechané samé na seba. Obávam sa, že výkonná moc je schopná sama seba za to ešte i pochváliť.

Občas si nejaký pánko z výkonnej moci ešte podumká: tak je tá vojna policajtov alebo nie je? Tento stav výkonnej moci je krízový.

Zopár odporúčaní na záver

Nedeľme OČTK na dobré a zlé. Aj tí, ktorých považujeme za „dobrých“, sú popri dobre vykonanej práci schopní robiť chyby a potom ich zakrývať, lebo je to ľudské. A v niečom môžu mať pravdu tí „zlí“.

Neverme, že všetko je stratené. Už je tu veľa významných ľudí, ktorí sa priznali, či boli už odsúdení, alebo sú už kajúcnikmi a odsúdení budú, i keď na nižší trest. Sudkyňa, ktorá bola štátnou tajomníčkou, zástupca riaditeľa SIS, šéf inšpekčnej služby ministerstva vnútra, šéf Finančnej správy na ministerstve financií, šéf Kriminálneho úradu Finančnej správy atď. Tak nehovorme, že sa nič nedarí. A dve samovraždy ani nespomínam. A proces očisty ešte len začína.

Neopakujme stále frázu o temných silách, ktoré vyvolávajú tlaky na zamedzenie vyšetrovania. Sú také, ale je tu aj veľa nekompetentnosti, rivality a nezodpovednosti v OČTK, zosilnenej krízou výkonnej moci. Nie všetci, čo na to poukazujú, sú temné sily.

Zanechajme politické pokriky o mafii, ktorá melie z posledného. Škodíme tým práci OČTK. Musia pracovať v atmosfére vecnosti, faktov a práva. Samozrejme, Ficove pokriky už nepočúvajme vôbec.

Pamätajme na rozdiel medzi politickou zodpovednosťou a trestnoprávnou zodpovednosťou u politikov. Prestaňme už-už zatvárať Roberta Fica. Zopár komentárov o tom, že ho už-už vyšetrovatelia majú, môže byť zaujímavých. Ale päťdesiaty komentár už je trápny. Keď na neho niečo mať budú, dozvieme sa.

Pamätajme, že médiá majú svoje vlastné záujmy a politické preferencie, že nejaké fakty nám uvedú a niektoré nie.

Proste, správajme sa rozumne.