Inštitút možno využiť len pri stíhaní nebezpečnejších a inak ťažko stíhateľných zločinov, napríklad organizovaného zločinu či korupcie. Odmenou pre kajúcnika býva zriedkavejšie beztrestnosť, častejšie dohoda o nižšom treste.

• 

• 

Nižší a vyšší záujem spoločnosti na stíhaní

Inštitút kajúcnika akceptuje spoločnosť s vedomím, že on obsahuje v sebe istú menšiu nespravodlivosť, ktorá spočíva v tom, že kajúcnik dostane nižší trest, než by si zaslúžil. On totiž spravidla vôbec nie je kajúcny a svedčí proti iným kriminálnikom nie preto, lebo sa polepšil, ale preto, lebo chce menej prísny trest. Táto dohoda medzi štátom a kajúcnikom je cenou za to, že kajúcnik svedectvom napomôže k potrestaniu iných obvinených, ktorých by sa bez svedectva kajúcnika pravdepodobne nepodarilo nikdy potrestať.

A teraz pozor! Cítime všetci, že táto dohoda má zmysel, ak bude splnená dôležitá podmienka. Kajúcnik by nemal byť väčší gauner ako ten iný obvinený, na odsúdenie ktorého má poslúžiť kajúcnikovo svedectvo. Nemal by byť ani rovnaký gauner. Mal by byť menší gauner. Potom sme schopní prijať dohodu na tom, že kajúcnik dostane síce menší trest, než by si zaslúžil, ale za to ten väčší grázel dostane, čo mu patrí.

Trestný poriadok na dodržanie tejto podmienky v istej miere dbá, nie však vždy. Každý trestný čin má svojho organizátora, návodcu či objednávateľa. Preto sa v uvedených paragrafoch hovorí, že za kajúcnika nemôže byť uznaný onen organizátor, návodca či objednávateľ. Bolo by to zvrátené, keby sa hlavný organizátor dokázal vyviniť na úkor tých, ktorých do trestnej činnosti naviedol.

• 

• 

Okrem toho je v niektorých spomínaných paragrafoch ešte ďalšia, všeobecnejšie formulovaná poistka, a síce, že záujem spoločnosti stíhať toho, proti komu kajúcnik svedčí, musí byť väčší než spoločenský záujem stíhať kajúcnika. Pojem spoločenský záujem nie je presne definovaný. Intuitívne to však okamžite chápeme, skrátka, kajúcnikom musí byť menší previnilec, nie ten väčší. Táto podmienka vyššieho a nižšieho záujmu spoločnosti je uvedená len v paragrafoch 215 a 218, teda pri zastavení alebo podmienečnom zastavení trestného stíhania. Nie je uvedená v § 205, teda v prípade odloženia trestného stíhania.

Uvedené obmedzenia možno považovať za rozumné. Inštitút korunného svedka, kajúcnika priniesol v minulosti dobré výsledky, aj vďaka nemu boli niektoré vražedné organizované skupiny úspešne stíhané.

Objavil sa však problém.

Ten nastáva pri novej taktike niektorých súčastí orgánov činných v trestnom konaní, ku ktorej, ako sa zdá, dochádza. O čo ide?

Kto určuje smer úderu? Orgány či kajúcnik?

Keď som bol ministrom vnútra, zmysel inštitútu kajúcnika som chápal nasledovne. Orgány činné v trestnom konaní majú operatívne poznatky o tom, kto sú bossovia organizovaného zločinu, a tých chcú stíhať. Podľa toho hľadajú vhodných kajúcnikov, ktorí im v tom pomôžu. Teda sú to štátne orgány, ktoré rozhodnú o smere úderu proti zločinu.

Viaceré náznaky hovoria o tom, že pri vyšetrovaní známych medializovaných káuz posledného obdobia niektoré orgány činné v trestnom konaní  postupujú opačným spôsobom. Kajúcnici sú získavaní z radov stíhaných osôb takpovediac k „plošnému“ využitiu, teda bez toho, aby mali naplánované, v akých kauzách svedectvo získaného kajúcnika použijú. Nádejní kajúcnici pochopia, že si môžu znížiť trest za spáchanie alebo spolupáchateľstvo zločinu, ak prehovoria o akýchkoľvek páchateľoch akýchkoľvek iných zločinov, či už ako svedkovia alebo opäť ako spolupáchatelia.

To znamená, že úloha pre kajúcnika nie je len svedčiť o osobe, o stíhanie ktorej mali orgány legitímny záujem. Je vítaný aj ako svedok, ktorý bude svedčiť o čomkoľvek. Občas tak dochádzalo k zreťazeniu osôb. Prvý stíhaný sa stal kajúcnikom, svedčil proti druhému obvinenému, potom sa druhý obvinený stal kajúcnikom, svedčil proti tretiemu v niečom inom a tak ďalej.

A tak dochádzalo k tomu, že vlastne kajúcnik, motivovaný svedčiť o čomkoľvek a komkoľvek, a nie orgány, ako prvý rozhodol, kto bude ďalší stíhaný v tomto reťazci osôb.

Zdôrazňujem na tomto mieste, že túto novú, takpovediac „plošnú“ taktiku nepovažujem za nelegálnu. Zrejme to nie je v rozpore so zákonom. To však neznamená, že táto taktika neprináša kontroverzie.

Kto je ideálny kajúcnik? Možno ten najväčší gauner

Kto je podľa tejto taktiky ideálny kajúcnik? Logika nás k tomu privedie veľmi rýchlo. No predsa ten, kto je schopný svedčiť proti najväčšiemu počtu v najväčšom počte prípadov, pričom tie prípady a osoby nemusia spolu súvisieť, trebárs ich jediným spojovacím prvkom je sám kajúcnik, ktorý vo všetkých figuruje ako svedok. A kebyže len svedok, ale ako dokonca spolupáchateľ.

• 

• 

Už cítime, kde je problém. Je to v tom, že možno ak sa kajúcnikovi spočítajú všetky jeho viny zo všetkých prípadov, zistíme, že najväčším gaunerom je ten kajúcnik. Pritom on zo všetkých vyjde najlepšie, lebo si vybaví smiešne nízky trest.

Takto sme si inštitút kajúcnika nepredstavovali. A ani sme ho v praxi takýto nemali. Až teraz sa črtá, že ho máme práve takýto.

Skúsme si naše úvahy ilustrovať osobou Borisa Beňu.

Kajúcnik Beňa

Boris Beňa bol riaditeľom policajnej inšpekcie za ministra Daniela Lipšica a v tom čase na ministerstve pracoval aj Vladimír Pčolinský. Minulý rok, keď sa Pčolinský stal riaditeľom SIS, Beňa bol jeho zástupcom. Pozrime sa na jeho vystupovanie v troch kriminálnych prípadoch.

Tým prvým bola policajná akcia Judáš, v ktorej bol Beňa obvinený. Šlo o 400-tisícový (!) úplatok od istého podnikateľa, z ktorého 50-tisíc eur malo ísť Beňovi, ale už ich nestihol dostať. Pôvodne bol obvinený z vydierania, potom bol skutok prekvalifikovaný na vzatie úplatku. Dopustil sa i prezradenia odpočúvania odpočúvaným osobám. Stíhanie šlo rýchlo, keďže Beňa robil kajúcnika aj v iných prípadoch, teda svedčil, tak v rámci stíhania Judáša obišiel nesmierne dobre. I keď sa podieľal na horibilne veľkom úplatku 400-tisíc, do väzenia nepôjde. Dostal tri roky podmienečne. Zaplatí ešte pokutu 14-tisíc, aj tú mu musel zvýšiť sudca Špecializovaného trestného súdu, lebo prokurátor navrhoval iba sedemtisíc eur. Tomuto symbolickému trestu sa čudovali i médiá, napríklad redaktor Aktualít Peter Hanák v rozhovore s Beňovým advokátom Petrom Kubinom či redaktori Postoja v rozhovore s prokurátorom Kyselom.

Druhým prípadom bolo stíhanie bývalého šéfa NAKA Branislava Zuriana, ktoré bolo založené na svedectve Beňu, že na ich stretnutí Zurian vyzradil o tretej osobe, že je príslušníkom SIS. Udanie Zuriana je prejav kriminalizácie za každú cenu, o ktorom som už písal. V tejto kauze sa Beňovo svedectvo ukázalo ako bezcenné. Dva týždne potom, čo inšpekcia voči Zurianovi vzniesla obvinenie, generálna prokuratúra ho zrušila ako „predčasné, nedôvodné a nezákonné“. Za tento výkon si kajúcnik Beňa nezaslúžil nič.  

• 

• 

No a tretím prípadom je prípad údajného úplatku od Zoroslava Kollára pre Vladimíra Pčolinského, kde Beňa priznáva spolupáchateľstvo a svedčí proti Pčolinskému. Lenže Pčolinský je už štvrtý mesiac vo väzbe, zatiaľ čo Beňovi bolo vznesenie obvinenia odložené, preto je na slobode. Lebo je kajúcnik.   

Teraz porovnajme všetky zmienené obvinenia voči Beňovi a obvinenia voči Pčolinskému. Výsledok je jasný. I v prípade Pčolinského viny, teda v prípade, že Beňa hovorí pravdu, platí, že väčší previnilec sa ako kajúcnik vyhol väzeniu a vydobyl si takmer beztrestnosť a menší previnilec pyká. Radšej ani nespomínam, čo to znamená v prípade, že Beňovo svedectvo pravdivé nie je. 

V spomenutom rozhovore Kubina správne obhajoval inštitút kajúcnika: „Je správne, keď tým menej problémovým kriminálnikom dáme nejaké výhody, aby sme mohli stíhať tých nebezpečnejších.“ Isteže, hovorí mi z duše. Takto som obhajoval inštitút korunného svedka už pred štvrťstoročím.

Lenže problémom je, ako sa javí, že Kubina to hovoril pri nesprávnej príležitosti. Vyzerá to tak, že je to naopak: dávame nesmierne výhody väčším previnilcom, aby sme stíhali menších. Aspoň v niektorých prípadoch.

O rok, dva budeme múdrejší

Spomenuté morálne otázky vystupujú do popredia práve pre onú doteraz nevyužívanú taktiku „plošného“ využívania inštitútu kajúcnika. Celkový obraz sa nám ešte len vytvorí, keď prebehne viacero súdnych procesov, čo bude trvať minimálne rok, dva, možno viac. Potom uvidíme, čo sa stalo.

Nepochybujem, že i teraz inštitút kajúcnika pomôže mnohých potrestať. Ale aby sa nám nestalo, že napomôže i nepotrestaniu veľkých zločincov, ktorých tresty budú len symbolické, hoci také nemuseli byť.

A takýto obraz sa nám začína pomaly črtať už teraz.