Diskusia medzi Líviou Pavlíkovou, kandidátkou hnutia Republika do europarlamentu, a študentom Michalom alias Murom mala byť výmenou názorov, no v skutočnosti sa miestami zmenila na verbálny ring.
Nadávky, nálepkovanie a teatrálne gestá vytlačili snahu porozumieť oponentovi. Celkovo tak predstavuje symptomatický obraz doby: pravda už nie je hľadaná, ale presadzovaná krikom.
Slovo má tvoriť a rásť, nie ponižovať. Keď sa z diskusie stane prehliadka urážok, zlyháva nielen politická kultúra, ale aj základná ľudská slušnosť.
Muro obhajoval hrubý vulgarizmus adresovaný premiérovi argumentom „výtlaku“. Vraj bolo treba šokovať, aby si to niekto všimol. Takéto ospravedlňovanie je však priznaním bezradnosti. Keď sa politický aktivizmus zníži na sprosté nápisy na chodníkoch, nevypovedá to o odvahe, ale o nedostatku argumentov.
Navyše, jeho tvrdenie o Ficovom „orálnom uspokojovaní Putina“ ignoruje fakt, že Slovensko pod vedením Roberta Fica schválilo protiruské sankcie. Vulgarita tu neslúži pravde, ale emócii. A emócia bez pravdy je len hluk.
Strach ako základ demokracie?
Murova myšlienka, že „základný demokratický princíp je strach zo zvrhnutia“, odhaľuje nebezpečné nepochopenie demokracie. Demokracia nestojí na strachu, ale na zodpovednosti, zákonnosti a rešpekte k vôli voličov.
Ak sa niekto oháňa heslom „musia sa nás báť“, mal by si položiť otázku, či sa už neocitol bližšie k revolucionárskemu fanatizmu ako k občianskej angažovanosti.
Na druhej strane „zahviezdilo“ aj tvrdenie Lívie, že počas covidových protestov „nebola umelá inteligencia (AI)“. Generatívna umelá inteligencia však vstupovala do verejného priestoru už v roku 2020. Takéto nepresnosti nie sú maličkosťou, ale súčasťou širšieho problému: fakty sa ohýbajú podľa potreby argumentu.
Rovnako selektívna je aj morálka, keď Muro po desiatkach minút nevydrží a použije vulgarizmus, no následne sa pýta, prečo nemôže poučovať o morálke. Odpoveď je jednoduchá: morálka nie je kladivo na protivníkov, ale záväzok voči sebe samému.
Aktivizmus a túžba po reflektoroch
Muro priznal, že prítomnosť poslankyne Progresívneho Slovenska Dariny Luščíkovej pri jeho čine nebola náhodná, čo len potvrdzuje dojem, že nešlo o spontánny protest, ale o politický marketing. Láska k mikrofónu a kamere je dnes silnou motiváciou.
Aktivizmus sa mení na sebaprezentáciu a politika na reality šou. Ak sa verejný priestor zaplní ľuďmi, ktorí bažia po pozornosti viac ako po pravde, spoločnosť sa stáva rukojemníkom vlastného ega.
Debata o slobode slova odhalila aj vnútorný rozpor progresívneho uvažovania. Na jednej strane Muro tvrdí, že niektoré prejavy by nemali byť trestné, na druhej strane hovorí, že by sa im „nemal dávať priestor“. To je však cenzúra v rukavičkách.
Ak niečomu vedome odoprieme priestor, popierame samotnú podstatu slobodnej diskusie. Je potrebné veriť v silu pravdy, a nie v umlčiavanie bludov. Pravda sa nebojí konfrontácie.
Mediálna bublina, korekcie reality
Líviino tvrdenie, že všetky články o Murovi mali výlučne pozitívny náboj a že ho „nikto nekritizoval“, je ukážkou mediálnej slepoty, ktorú si časť verejnosti pestuje ako ochranný štít. Kritický článok existuje a bol publikovaný na našom webe – problémom teda nie je jeho absencia, ale neochota ho akceptovať.
Murove obvinenie Lívie zo zavádzania pri interpretácii programu PS je pritom paradoxné, pretože samotný program jasne hovorí o rozšírení trestnoprávnej ochrany o sexuálnu orientáciu a rodovú identitu. To nie je neutrálne opatrenie proti nenávisti, ale ideologický zásah do trestného práva, ktorý vytvára privilegované kategórie chránených identít.
Zvláštnu príchuť mala aj pasáž o obavách z vyšetrovania. Keď sa strach z možných následkov vlastného konania stavia do roviny hrdinského odporu voči „systému“, vzniká karikatúra represie.
Muro tvrdí, že umelecký prejav nemožno brať ako vyzývanie k násiliu, no predtým osočoval hudobnú skupinu ako nacistickú. Buď platí princíp rovnakého metra, alebo nejde o princíp, ale o zbraň proti nepohodlným. Buď by mal teda posudzovať obsah férovo, alebo sa priznať k ideologickej zaujatosti.
Sloboda prejavu nemôže byť výsadou „správnych“ názorov.
Zároveň Muro obvinil Líviu z kyberšikany v súvislosti so zdieľaním už zverejnených fotografií 14-ročnej žiačky. Ak niekto niečo dobrovoľne zverejní, ťažko môže tvrdiť, že je šikanovaný samotným zdieľaním. Otázka ochrany detí je vážna, no nemôže slúžiť ako štít pred kritikou. Zodpovednosť za vlastné verejné konanie nemožno odsunúť iba preto, že sa nám nepáči reakcia.
Ukrajina a ilúzie víťazstva
V debate o Ukrajine zazneli z Murových úst obavy z ruského satelitu na hraniciach Slovenska. Najpravdepodobnejším scenárom je však kompromis, demilitarizovaná zóna a medzinárodný dohľad. Čím dlhšie vojna trvá, tým viac nevinných ľudí zomiera.
Národná hrdosť nespočíva v recitovaní básní, ako to predviedol Muro, ale v hájení vlastných záujmov a v ochrane života. Komické volanie po národnej hrdosti v kontexte Ukrajiny iba odhaľuje zmätok v pojmoch.
Slovenská národná hrdosť nás má viesť k starosti o Slovensko, nie k slepej oddanosti cudziemu konfliktu. Falošná nádej na večný život v mŕtvej sláve je pokušením romantizmu, nie zodpovednej politiky.
Mladí a budúcnosť Slovenska
Muro si myslí, že Fico môže za všetky problémy mladých, ako sú napríklad odliv mozgov a nedostupnosť bývania. Lívia si tiež myslí, že konsolidácia zasiahla najviac mladých. Fico nedá 13. dôchodok mladým, keď však mladí odídu, tak ho nebude mať kto platiť. Ak by naštartoval ekonomiku a potenciál na život, tak by nemusel cieliť na vymierajúcu voličskú skupinu, ale na tú s potenciálom budovať.
Skutočným riešením je zabezpečenie dostupného bývania a perspektívy rodinného života. Štát, ktorý investuje len do vymierajúcej voličskej skupiny, si pod sebou píli konár.
Ďalší konflikt vznikol v otázke migrantov ako pracovnej sily. Lívia tvrdí, že nanosiť sem cudzích ľudí na prácu, ako to plánoval Fico, nie je správne. Muro naopak tvrdí, že pre udržanie životného štandardu je nutné prijať určitú pracovnú silu.
Je nutné uvedomiť si, že otázka pracovnej sily nemôže ignorovať kultúrny rozmer. Skúsenosti zo západnej Európy ukazujú, že masová migrácia z odlišných kultúr dlhodobo znižuje sociálnu súdržnosť aj životný štandard.
Kultúrna výzva
Murove popieranie narastajúcej LGBT propagandy je zatváraním očí pred realitou. Štatistiky, mediálny obsah aj školské programy ukazujú, že ideologický tlak rastie. V článkoch pre Štandard som na to už viackrát poukázal.
Jeho argument, že ide o „mizivé percento“, ignoruje fakt, že vplyv ideológie nezávisí od počtu jej nositeľov, ale od intenzity propagácie. Ak sa tento problém „prestane riešiť“, ako by si želal, nevyparí sa – potichu ovládne verejný priestor.
Celá diskusia je obrazom doby, v ktorej krik nahrádza argument a emócia pravdu. Preto musíme stáť pevne – bez vulgarít, bez strachu, s dôrazom na realitu, morálku a ochranu slabých.
Diskusia Pavlíkovej s Murom ukázala, ako ľahko sa sloboda slova mení na hluk bez obsahu. Slovensko nepotrebuje viac extrémov, ale viac pravdy, povedanej pokojne a odvážne. Pravdu musíme žiť.