Neorganizovali žiadne teatrálne výstupy, nepoužívali vulgarizmy, ale spísali petíciu, vyjadrili nesúhlas tichým protestom či oblečením v čiernom. Títo mladí ľudia sú pre médiá nezaujímaví, pretože ich protest nemá šokovú hodnotu. Nie je krikom, aký preferujú, ale prejavom charakteru.

„Muro“ však nepredstavuje hlas študentov. Je len hlasom hlučnej menšiny, ktorá verí, že spoločenskú pozornosť si možno vynútiť neúctou a extrémom. A ak sa vulgárnosť stáva meradlom odvahy, potom to nie je znak zrelosti mladej generácie, ale dôkaz kultúrneho úpadku.

Nápis, ktorý „Muro“ adresoval predsedovi vlády („Ako chutí Putinov kok*t?“), nie je len vulgárny – je to vo svojej podstate aj ohováranie a verejná urážka, ktoré môžu byť za určitých okolností v rozpore so zákonom.

Nejde o umelecký prejav ani básnickú otázku, ako túto vetu sám „Muro“ nazval. Ide o prejav pohŕdania človekom a úradom, ktorý zastáva.

Študent sa obhajuje tým, že pre Fica mal na prednášku pripravených niekoľko otázok typu, ako sa dokáže ráno pozrieť do zrkadla, z ktorých podľa jeho slov mohol vzniknúť „prúser“. Pri aspoň kúsku triezveho myslenia si však uvedomíme, že taký ostrieľaný a skúsený politik, ako je premiér, by ich bez problémov zvládol.

Jedným z najzávažnejších problémov dneška je zánik schopnosti viesť dialóg. V čase, keď by sa mali mladí ľudia učiť diskusii, argumentácii a kritickému mysleniu, mnohí siahajú po vulgarizme ako po zbrani, ktorá má okamžite zasiahnuť, ale nikdy nepoučí.

Myslenie podľa progresívneho kánonu

Progresívne kruhy sa rady prezentujú ako nositelia tolerancie a otvorenosti. No ich tolerancia má jasne ohraničený rámec – končí sa tam, kde sa začína iný názor. Konzervatívny, kresťanský či jednoducho odlišný pohľad na svet sa v ich slovníku automaticky spája s extrémizmom.

Nie je to náhoda, že namiesto dialógu prichádza často nálepkovanie „fašista“, „homofób“, „katolibanec“. To nie je argument, to je pokus umlčať. Ide o kultúrnu stratégiu, ktorá sa snaží z verejného priestoru vytlačiť všetkých, ktorí nespadajú do schválenej línie „pokroku“.

Téma skutočnej tolerancie sa neobjavila včera. V posledných rokoch sa odohralo niekoľko udalostí, ktoré odhaľujú, že spoločnosť, ktorá sa navonok pýši otvorenosťou a pluralitou, v skutočnosti často koná presne opačne.

Viditeľnejšie a zreteľnejšie to u nás asi začalo nevinným novinárskym projektom. Redaktor Denníka N Karol Sudor sa rozhodol pochopiť, ako sa z človeka stane kresťanský konzervatívec, a preto pripravil knihu rozhovorov s bývalým politikom a kresťanským mysliteľom Vladimírom Palkom. Kniha Šiel som až na hranu mala byť mostom medzi tábormi, snahou otvoriť dialóg ponad zákopy kultúrnych vojen.

Lenže ešte predtým, než ju väčšina čitateľov vôbec otvorila, vyvolala hystériu. Niektorí liberálni predplatitelia oznámili, že rušia podporu Denníka N. Sudor dostával nenávistné správy, niektoré s prianiami smrti jemu i jeho rodine. Niektoré podujatia spojené s prezentáciou knihy boli zrušené, iné sa stali terčom útokov. Tento prípad bol varovným signálom.

Podobnú skúsenosť zažil aj bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko, ktorého prítomnosť na festivale Pohoda vyvolala ostrú vlnu kritiky. Biskup Haľko tam ako aj v minulosti ponúkal možnosť spovede – tichý duchovný akt, nikoho nenútil, nikoho neurážal. Napriek tomu bol označený za „šíriteľa nenávisti“, „homofóba“ a symbol „netolerancie“.

Riaditeľ festivalu Michal Kaščák sa za jeho účasť dokonca verejne ospravedlnil, hoci úrad splnomocnenca pre ochranu slobody vierovyznania konštatoval, že bolo porušené Haľkovo právo verejne vyznávať vieru.

Z obete sa stal údajný vinník.

Tento paradox – že kresťan, ktorý sa modlí a spovedá, je vnímaný ako hrozba – hovorí sám za seba.

Tento vzorec sa opakoval aj pri vystúpení europoslanca Milana Mazureka (Republika) na Univerzite Mateja Bela. Išlo o debatu, ktorej cieľom bolo prezentovať názory z rôznych politických spektier. No namiesto dialógu prišla mediálna smršť, a to len preto, že Mazurek nepatrí k „správne zmýšľajúcim“. Okrem Mazureka sa na podujatí zúčastnila aj europoslankyňa Ľubica Karvašová z Progresívneho Slovenska, Branislav Ondruš (Hlas) a Miriam Lexmann (KDH).

Napriek tomu bol mediálne lynčovaný len preto, že jeho názory nezodpovedajú progresívnemu kánonu. Takto sa potláča akademická sloboda a pestuje sa monokultúra myslenia.

Liberálne prostredie, ktoré dlhé roky kázalo o potrebe dialógu a plurality, zrazu neznieslo, že dialóg má viesť aj niekto z opačného tábora. Ukázalo sa, že jeho tolerancia je selektívna – funguje dovtedy, kým ju nezatieni názor, ktorý spochybňuje jeho vlastnú ideológiu.

Priestor na diskusiu hľadajte u konzervatívcov

Výpovedným zrkadlom konzervatívneho spektra je, naopak, aktivita Spoločenstva Ladislava Hanusa a jeho predsedu Juraja Šústa, ktorí si už dlhodobo kladú za cieľ udržať kultúru dialógu a otvorenej diskusie. Festival Hanusove dni sa podľa neho zameriava práve na to, aby ľudia „premýšľali o spoločenských, kultúrnych aj náboženských výzvach v rámcoch klasickej filozofie či teológie, ktorí sú zvedaví na hľadanie pravdy naprieč ideovými svetmi: konzervatívcami, liberálmi, katolíkmi, protestantmi aj sekulárnymi“.

Týmto spôsobom možno vidieť, že konzervatívno-kresťanské prostredie tu neuzatvára diskusiu iba do „svojho kruhu“, ale snaží sa v realite vytvoriť priestor, kde aj nad ideologickými hranicami môže uchopiť dialóg – čo je presne to, čo v dnešnej spoločnosti chýba.

Skutočný dialóg si vyžaduje pokoru. Vyžaduje ochotu počúvať, hľadať pravdu, porovnávať argumenty a rešpektovať druhého človeka – aj keď s ním nesúhlasíme. Ak však namiesto rozhovoru nastupuje krik, výsmech a urážky, končí sa demokracia a začína sa diktatúra emócií.

Slovo má moc – môže budovať, ale aj ničiť. Vulgárne prejavy verejne adresované komukoľvek, tobôž predsedovi vlády, sú nielen neúctivé, ale aj kontraproduktívne. Takéto správanie nepresvedčí oponentov, len ich utvrdí vo vlastnom postoji.

Spoločnosť, ktorá sa naučí komunikovať prostredníctvom nenávisti, prestáva rozumieť sama sebe.

A ak sa na čelo tejto spoločnosti postavia tí, ktorí považujú všetky druhy nízkonákladových urážok za najvyššiu formu občianskej odvahy, potom je ohrozená samotná idea slobody, ktorú pred viac než 35 rokmi študenti tak odvážne vybojovali.

Odkaz 17. novembra v ohrození

Blíži sa totiž 17. november, ktorý pripomína skutočnú silu študentov. Tí z roku 1989 nepotrebovali vulgarizmy ani transparenty s obscénnymi nápismi. Ich zbraňou bola pravda, odhodlanie a pokojný odpor. Neboli vedení nenávisťou, ale túžbou po dôstojnosti a slobode.

Ich protest nebol namierený proti človeku, ale proti nespravodlivému systému. A práve v tom je zásadný rozdiel. Kým študenti roku 1989 bojovali za slobodu všetkých, dnešné „protesty“ časti mladých často smerujú len k posilneniu ideologickej bubliny či ohrady.

Ak dnes niekto spája vulgárnosť s odkazom 17. novembra, potom sa od neho vzďaľuje. Sloboda prejavu, za ktorú sa kedysi bojovalo, sa stáva zámienkou na rozpútanie konfliktov a osobných útokov.

Kde chýba úcta, sloboda sa mení na chaos.

Netreba byť sympatizantom vlády či Roberta Fica, aby človek uznal, že úcta k funkcii predsedu vlády je základným prvkom spoločenského poriadku. Sloboda kritizovať by však automaticky nemala znamenať právo urážať.

Bez úcty k autorite, aj keď nie je neomylná, sa rozpadá spoločenský poriadok. Ak sa z verejného života vytratí rešpekt, nahradí ho anarchia. A anarchia nie je sloboda – je to chaos, v ktorom víťazí ten, kto kričí najhlasnejšie.

Naša spoločnosť sa ocitla na rázcestí. Buď sa vrátime ku kultúre slova, dialógu a úcty, alebo sa necháme strhnúť vlnou vulgárnosti a ideologického fanatizmu. Sloboda, ktorú sme pred desaťročiami získali, nie je samozrejmosť. Vyžaduje zrelosť, zodpovednosť a morálny základ.

Rovnako ako spomínaný študent patrím ku generácii Z.

V nádeji na zlepšenie generačného vyjadrovania pripomínam, že nadávka nie je „prejavom odvahy“, že neúcta nie je „revoltou“ a že krik nie je „slobodou“. Ak si niekto myslí opak, vzdáva sa najcennejšieho dedičstva, ktoré mu zanechali študenti roku 1989 – dôstojnosti človeka.

Skutočná sloboda je vždy spojená so zodpovednosťou. Bez nej sa stáva prázdnym heslom, ktoré možno zneužiť na akýkoľvek účel. Sloboda bez morálky vedie k tyranii chaosu.

Dôstojnosť človeka od počatia až po smrť

V tejto súvislosti nemožno nespomenúť aj učenie cirkvi o dôstojnosti človeka, ktoré najnovšie zhrnul dokument Dignitas infinita. Pripomína, že každý človek má vrodenú, neodňateľnú a nekonečnú dôstojnosť – nie odvodenú od spoločenského postavenia, schopností či okolností, ale od samotnej podstaty bytia.

Táto dôstojnosť je prítomná v každom od počatia až po prirodzenú smrť a zostáva nedotknutá, aj keď ju iní nerešpektujú alebo pošliapavajú. Práve uznanie tejto dôstojnosti je základom spravodlivosti, pokoja a všetkých práv. Ak sa popiera, rodia sa najhlbšie nespravodlivosti – vojny, chudoba, potraty, eutanázia, ale aj zneužívanie slobody či verejné ponižovanie človeka.

Toto učenie dáva aj nášmu verejnému priestoru nový rozmer. Bez obnovy úcty k človeku – k jeho osobe, funkcii či názoru – nie je možné hovoriť o zdravej spoločnosti. Dôstojnosť nie je privilégium, ale základ samotnej civilizácie ľudskosti.

Z nedávnej minulosti môžeme spomenúť ako svetlý príklad manželku Charlieho Kirka Eriku, ktorá po jeho smrti reagovala v súlade s princípom zachovania ľudskej dôstojnosti. Vrahovi verejne odpustila a neurážala ho.

Nie je hanbou nesúhlasiť s politikom. Nie je hanbou kritizovať moc. Nie je hanbou vecne diskutovať. Ale je hanbou urážať, ponižovať a dehumanizovať človeka, s ktorým nesúhlasíme.

Ak má byť Slovensko slobodnou krajinou, ktorá nežije v progresívnej bubline, potrebuje sa vrátiť k základným hodnotám komunikácie: úcta, slušnosť, pravda a dialóg. To nie sú staromódne cnosti – to sú piliere civilizácie.

Preto dnes viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme obnoviť kultúru slova. Pretože len spoločnosť, ktorá vie hovoriť s rešpektom, dokáže aj konať s múdrosťou.