„Felvidék“ sa nevracia. Vracia sa politická naivita progresívcov

„Felvidék“ sa nevracia. Vracia sa politická naivita progresívcov

Výrok maďarského opozičného lídra o „Felvidéku“ nie je náhoda ani folklór. Oveľa vážnejšie je, že slovenskí progresívci mu svojím konaním možno nevedomky, no ochotne pripravujú pôdu.

Keď maďarský opozičný líder Péter Magyar verejne označí Slovensko historickým pojmom „Felvidék“ z obdobia Rakúsko-Uhorska a prezidentovi Petrovi Pellegrinimu odkáže, že bude pojem aj naďalej používať, nejde o nevinný jazykový prešľap ani o folklórny návrat k minulosti.

Ide o vedomé politické gesto, ktoré pracuje s historickou nostalgiou a revizionistickou symbolikou. O to vážnejší je tento signál v čase, keď slovenská vládna koalícia prijala rozhodnutie zaviesť nový paragraf, ktorý má spochybňovanie Benešových dekrétov kvalifikovať ako trestný čin.

V strednej Európe majú slová pamäť.

Nesú v sebe skúsenosť hraníc, ktoré sa menili, krívd, ktoré boleli, a politických projektov, ktoré sa raz skončili práve preto, že ignorovali realitu zvrchovaných štátov. Označiť Slovensko ako „Felvidék“ znamená pracovať s revizionistickým slovníkom – a ten má v našom priestore nebezpečný potenciál.

O to zarážajúcejšie je, keď takýto jazyk dostáva nepriame krytie z našej strany Dunaja – zo slovenskej politickej scény. Konkrétnejšie: z dielne Progresívneho Slovenska.

Kto žije na juhu Slovenska

Na území južného Slovenska nežijú „Maďari na Felvidéku“. Žiadny „Felvidék“ dnes neexistuje – existuje zvrchovaná Slovenská republika a žijú tu slovenskí občania rôznych národností.

Táto veta by mala byť samozrejmosťou. Nie je urážkou menšiny ani prejavom nacionalizmu v hanlivom zmysle slova. Je to konštatovanie právnej a politickej reality.

Každý pokus túto realitu relativizovať – či už romantizovaním historických pojmov, alebo politickým aktivizmom – vedie k stieraniu hranice medzi legitímnou ochranou menšinových práv a spochybňovaním samotnej štátnosti.

Maďarská opozícia a slovenskí progresívci

Nie je náhoda, že tému „Felvidék“ zatiahla do verejného priestoru práve maďarská opozícia. Pre ňu ide o lacný, ale účinný mobilizačný nástroj založený na historických resentimentoch.

V čase predvolebných bojov v Budapešti ide o účinný mobilizačný nástroj. Prekvapujúce a znepokojujúce však je, že takmer všetku „špinavú robotu“ za maďarských opozičníkov odviedlo Progresívne Slovensko.

Výjazd PS na juh Slovenska, uznesenie o spolužití, balík opatrení pre región a najmä rétorika okolo Benešových dekrétov neboli iba snahou osloviť maďarského voliča.

Boli signálom, že slovenská progresívna politika je ochotná otvárať témy, ktoré sú historicky uzavreté – a to bez jasného právneho plánu, bez spoločenského konsenzu a bez ohľadu na regionálne dôsledky.

Benešove dekréty ako politická zbraň

Postoj Progresívneho Slovenska k Benešovým dekrétom nebol len zmätočný, bol politicky nezodpovedný a právne diletantský. Na jednej strane strana deklarovala, že dekréty považuje za súčasť právneho poriadku. Na druhej strane požadovala, aby sa na ich základe „nevytvárali nové právne skutočnosti“ a aby sa prestali uplatňovať.

Tento právny paradox nebol nikdy zrozumiteľne vysvetlený. Ako môžu dekréty zároveň platiť a zároveň nebyť uplatňované? Ako možno „zastaviť“ právny účinok bez ich revízie alebo zrušenia? A najmä: kto ponesie následky právneho chaosu, ktorý by takýto krok nevyhnutne spôsobil?

Symbolickým momentom celej kauzy bolo vystúpenie lídra PS Michala Šimečku v diskusnej relácii, kde sa k téme Benešových dekrétov nedokázal vecne vyjadriť. Na elementárne otázky nemal odpovede, iba úniky. Otázku zahovoril, uhol, presunul pozornosť inam. V politike však niekedy práve mlčanie prezrádza viac ako slová.

Ak líder strany, ktorá otvára jednu z najcitlivejších historicko-právnych tém moderného Slovenska, nedokáže jasne pomenovať cieľ a dôsledky svojho konania, ide o vážny problém.

Nie pre opozíciu, ale pre štát.

Historické okienko: hranice a dôsledky

Po Trianonskej mierovej zmluve bola určená hranica medzi Československom a Maďarskom. Bola výsledkom vojny, geopolitických rozhodnutí a snahy o stabilitu v regióne. Dnes, po viac ako sto rokoch, je táto hranica medzinárodne uznaná a právne nespochybniteľná.

Keď však slovenskí progresívci otvárajú otázky, ktoré maďarská politická scéna dlhodobo vníma ako revizionistické pokušenie, vnuknú Maďarsku – aspoň časti jeho politických elít – nádej na návrat k snom o „novom veľkom Maďarsku“.

Po tom, čo sa do politického dôchodku pobral bývalý predseda SNS Ján Slota, vytratila sa aj údajná hrozba maďarského imperializmu. Slovensko sa upokojilo, vzťahy s Budapešťou sa stabilizovali a prestali byť predmetom každodenných politických hádok.

Nástup Progresívneho Slovenska však túto hrozbu zreálnil a znova ju vrátil do hry – tentoraz nie ako strašiaka, ale ako dôsledok vlastnej politickej nekompetentnosti.

Paradoxne práve tí, ktorí neustále zdôrazňujú potrebu riešiť „skutočné problémy ľudí“, otvorili historické rany, ktoré skutočné problémy len prekrývajú.

Najlepšie vzťahy, zbytočné riziká

Vzťahy s Maďarskom sú v súčasnosti historicky najlepšie. Práve preto je nepochopiteľné, prečo by ich mala slovenská opozícia vedome naštrbovať.

Nadchádzajúce voľby v Maďarsku aj na Slovensku môžu do tejto témy vniesť ešte viac emócií, viac vášní a menej racionality. To, čo dnes vyzerá ako taktický manéver na získanie hlasov, sa zajtra môže stať problémom, ktorý nebude mať jednoduché riešenie.

Benešove dekréty možno predstavujú historickú záťaž. Zároveň však tvoria súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky a ich dôsledky sú hlboko zakorenené v majetkových a právnych vzťahoch.

Ich rušenie alebo „zastavenie uplatňovania“ by znamenalo retroaktívny zásah do právnej istoty, otvorenie tisícok sporov a potenciálne masové nároky na odškodnenie.

Právny štát si takýto experiment nemôže dovoliť.

Politická naivita ako hrozba

Cieľ Progresívneho Slovenska je zrejmý: oslabiť blok štátov so zdržanlivým postojom k centralizácii EÚ a zároveň získať hlasy maďarského voliča – aj za cenu hazardu so štátnymi záujmami Slovenska. Ak by sa im to podarilo a PS by sa dostalo k moci, práve táto stratégia by sa mohla stať kameňom úrazu budúcej vlády.

Program, ktorý relativizuje historické dohody a právne základy štátu, bude stranu v konečnom dôsledku bolieť viac ako prípadná volebná porážka.

Obhajoba slovenských národných záujmov neznamená útok na menšiny. Znamená trvanie na tom, že Slovenská republika je zvrchovaný štát so svojimi dejinami, právnym poriadkom a občanmi – bez ohľadu na ich národnosť.

Ak chceme skutočné spolužitie, musí byť postavené na rešpekte k realite, nie na politickej naivite, ideologickom aktivizme a nebezpečnom podceňovaní historickej pamäti regiónu. Oživovanie „Felvidéku“ – či už priamo z Budapešti, alebo sprostredkovane z Bratislavy – k tejto realite nepatrí.