Perzský jazyk, ktorý používali doboví autori na zápis posvätného textu Avesta, sa pre toto obdobie označuje ako avestánčina – v tejto reči sa zachovalo slovo „airja“, neskôr v strednej perzštine vyslovované ako „éra“. Z názvu krajiny „Airjánam“ sa tak stal „Éran“, čo by sa dalo doslovne preložiť ako „Árijsko“.

Ranoindický termín „ariya“ podľa súčasnej lingvistiky označuje ľudí, ktorí pred rokom 1100 pred Kristom prišli z neznámej pravlasti na severe a priniesli so sebou jazyk a védske náboženstvo – najmä kulty bohov ako Indra či Agni.

Na prelome tisícročí podľa iránskej tradície vystúpil prorok menom Zarathuštra (Zoroaster), ktorý odmietol dovtedajší mnohobožský mazdaizmus a do čela iránskeho panteónu postavil „Pána múdrosti“ – Ahura Mazdá. Toto nové dualistické náboženstvo sa však neuchytilo hneď a trvalo približne päť storočí, kým sa stalo dominantným.

Aj najstaršie „iránske“ kráľovstvo vzniklo omnoho neskôr – počiatok ríše známej ako Média sa datuje do siedmeho storočia pred Kristom. Médovia do začiatku šiesteho storočia pred Kristom ovládli všetky okolité iránske krajiny vrátane kráľovstva známeho z gréckych prameňov ako Persis.

Práve krajina na severnom pobreží neskoršieho Perzského zálivu bola centrom prvej „oficiálnej“ Perzie. V meste Persepolis (Pársa, dnes Tacht-e Džamšíd) sa usídlila dynastia Achajmenovcov zo susedného Elamu, ktorá do roku 550 pred Kristom doviedla zánik Médskej ríše do konca.

O tento pád sa zaslúžil najmä kráľ Peržanov Kýros II. Veľký, ktorého neskorší monoteisti (kresťania, židia, moslimovia) poznajú ako dobyvateľa Novobabylonskej ríše a muža, ktorý sa zaslúžil o návrat Izraelitov z babylonského zajatia (asi 516 pred Kristom).

Kýros počas svojej kariéry obsadil prakticky celú rozlohu ríše svojich médskych predchodcov. K jeho dynastii Achajmenovcov sa počítajú aj neskoršie úspechy, ako napríklad dobytie Egypta, Malej Ázie, Kaukazu či regiónu Transoxania (dnešný Uzbekistan) a povodia rieky Indus. Od vlády kráľa Xerxa I. (Chšarjáša – hrdina medzi kráľmi) zaznamenala Perzia masívny rozmach zoroastrizmu, ktorý pôsobil ako zjednotiteľský element ríše.

Tento rozmach sa však skončil okolo roku 330, keď Perziu zo západu napadol macedónsky kráľ a zjednotiteľ Grékov Alexander III. Veľký. Geografická nevyhnutnosť však zrejme spôsobila, že aj on a jeho následníci ovládli celú rozlohu predošlej ríše – Gréci sa v dôsledku toho dostali až do predhoria Pamíru a po rozpade Seleukovskej ríše založili Indo-grécke kráľovstvo (Jávana).

Peržania a Peržania

Helenistickú ríšu priviedli k zániku iní Peržania, ktorých aj naše historické učebnice odlišujú od Farsov z krajiny Persis. Tá totiž ležala na dnešnom juhu Iránu, zatiaľ čo Partovia pochádzali zo severovýchodu. Partská ríša od roku 247 pred Kristom znovu rástla do rozsahu svojich predchodkýň (okrem Anatólie), no na rozdiel od nich trvala viac ako dve storočia.

Farsovia, ktorých dnes nazývame „etnickými Peržanmi“, sa k nadvláde nad ostatnými iránskymi národmi vrátili až v roku 224 po Kristovi, a to vo forme dynastie Sasánovcov. Perzskí „mudrci z východu“, ktorí sa podľa Svätého písma prišli pokloniť novonarodenému Ježišovi, tak pochádzali práve z Partskej ríše.

Sasánovská Perzská ríša tak opäť nahradila svoju predchodkyňu prakticky v celom rozsahu. Prvý muž dynastie, kráľ Ardašír, zavraždil posledného partovca menom Artaban IV. V tomto období sa zároveň po prvý raz stretávame s názvoslovím odkazujúcim nie na perzský, ale celoiránsky pôvod a ambície – Eránšahr. Toto slovo v preklade znamená „Iránske kráľovstvo“, ktoré znova obsadilo Egypt a Mezopotámiu.

V tomto období sa definitívne ustálila nadvláda zoroastrizmu nad inými náboženstvami, najmä nad manicheizmom. Hoci obe náboženstvá boli dualistické (dobrý boh verzus zlý boh), zoroastrizmus bol viazaný na etnickú identitu Zarathuštru a jeho dedičov – Iráncov –, kým manicheizmus bol príliš univerzálny.

A zatiaľ čo v období Partov Mezopotámii dočasne vládla Rímska ríša, ich vzájomná mocenská dynamika sa ustálila na hranici medzi Levantou a Irakom, respektíve medzi západnou a východnou Anatóliou. V tomto smrtiacom zovretí vydržala zoroastriánska Perzia a kresťanská Byzancia až do zániku prvej z nich.

Nástup islamu

O tento zánik sa pričinil nový, tretí hráč Blízkeho východu – nový arabský kalifát, ktorý v rokoch 622 až 654 postupne obsadil celú Perziu. Vládu volených kalifov (rašídún – správne vedenie) nahradila v roku 661 dynastia Umajjovcov, ktorá arabskú ríšu rozšírila do takmer nepredstaviteľnej veľkosti od Španielska a severnej Afriky až po Pakistan.

Umajjovci však trvali na akejsi vyvolenosti Arabov nad ostatnými islamizovanými národmi, hoci od byzantských Grékov a Peržanov prevzali takmer celý systém štátnej správy a obrovské množstvo zvykov – vrátane zahaľovania žien od byzantskej aristokracie.

Voči iným náboženstvám však boli zhovievaví, keď povolili kresťanom a židom praktizovať vieru výmenou za „bezvereckú daň“ – džizje. V roku 686 však vypukla medzi jednotlivými frakciami klanu Umajjovcov a nearabskými národmi občianska vojna, známa ako druhá fitna, ktorá umožnila správcovi Farsu Abdulláhovi ibn Zubajrovi osamostatniť jadro dávnej Perzie.

Severný Irán, teda vtedajšiu Médiu, zase ovládol generál Muchtar al-Thakáfí, ktorý bol podľa arabských a perzských prameňov „na Alího strane“. Podporovatelia štvrtého kalifa menom Alí ibn Abú Tálib sa tak začali nazývať sami – v arabčine šíat ‘Alí, čo sa neskôr skracovalo na ší‘a a dodnes je základom pre označenie šíitov.

Šíiti totiž odmietali dynastickú vládu Umajjovcov a snažili sa o návrat volených kalifov. Preto sa táto vetva islamu (v spojitosti s odmietaním arabskej nadradenosti) tak vehementne uchytila práve v Perzii.

V roku 750 vyvrcholila tretia fitna bitkou na rieke Zab, v ktorej chátrajúcich Umajjovcov porazila nová dynastia – Abbásovci. Tí sa spoliehali na heslá o rovnoprávnosti všetkých islamizovaných národov a po svojom úspešnom nástupe ďalej perzifikovali islamskú kultúru a štátnu správu. Koniec arabskej nadradenosti a presťahovanie centra ríše z Damasku do Bagdadu (neskôr do Samarry) zároveň viedol k rozmachu misionárskej činnosti.

V rokoch 861 až 870 však aj abbásovská dynastia stratila popularitu a väčšinu moci, v dôsledku čoho zase nastúpili lokálne dynastie ako Saffárovci, Sámánovci v dnešnom Uzbekistane a severnom Iráne, východoperzskí Ghaznovci, Bújovci v krajine Persis a mnohí ďalší. Niektoré z týchto dynastií boli šíitského vyznania a perzského pôvodu, iné sunnitského vyznania a kurdského pôvodu.

Tento vývoj prekryla nová hrozba v podobe seldžuckých Turkov. Kočovný národ turkického pôvodu začiatkom 11. storočia ovládol zvyšky abbásovskej ríše od Pakistanu po Palestínu a po bitke pri Manzikerte (1071) aj Anatóliu. Práve proti nim povolal byzantský cisár Alexios I. Komnénos latinských rytierov na prvú križiacku výpravu.

Seldžukov v Perzii nahradila turko-kumánska Chórezmská ríša, ktorá zanikla v roku 1231. To je obdobie mongolskej expanzie, ktorá sa, samozrejme, dotkla aj Perzie samotnej – po dobytí Mongolmi, ktorých viedol Džingischánov vnuk Hulagu chán, tu zriadili jednu z provincií (ulus) svojej kočovníckej ríše.

Návrat Perzie

Hulagu chán v roku 1252 dobyl Bagdad a o osem rokov neskôr osamostatnil starú Perziu pod názvom Ílchanát (Il-Chanát). Ten sa znova rozprestieral na pôvodnej rozlohe od východnej Anatólie po Pakistan a od Kaukazu po Mezopotámiu.

Okrem obdobia arabskej nadvlády sa pri všetkých zriadeniach uvádza ako oficiálny jazyk dvora a úradov perzština (farsí). Pre dnešných Peržanov tak ide o jeden z mnohých zdrojov národnej hrdosti.

Seldžukov z Anatólie a perzifikovaných Mongolov stihla v polovici 14. storočia postupná dezintegrácia, ktorá o ďalších sto rokov umožnila nástup inej veľmoci – Osmanskej ríši. V roku 1370 sa o menšie intermezzo postaral perzsko-uzbecký vojvodca Timur Chromý (Tamerlán), ktorý zjednotil Perziu a Uzbekistan, hoci jeho sídlom bol práve uzbecký Samarkand.

Tamerlánovu ríšu zvrhli turkménsky kmeň Aq Qoyunlu (Biele ovce), indická Mughalská ríša a nastupujúca šíitská dynastia z Azerbajdžanu – Safíjovci. Ich prvý vládca Ismáíl I. prijal perzský titul šach a definitívne konvertoval krajinu na šíitský islam.

Od roku 1522 bola Safíjovská ríša vo vrelom kontakte s rímskonemeckým cisárom Karlom V. Habsburským a uhorským kráľom Ľudovítom II. Jagelovským – výsledkom ich koalície, neskôr uzavretej v Moskve, mala byť porážka Osmanov.

Azerbajdžanci, Turkméni a Pahlaví

Safíjovci definitívne zaviedli ako emblém krajiny znak leva so slnkom v pozadí. Ich dynastia prišla o moc v roku 1736, týmto rokom sa zároveň datuje aj „koniec safíjovskej ríše“. Nešlo však celkom o zánik, skôr o palácový prevrat, pri ktorom vezír Nádir Kuli Beg zosadil Abbása III. a stal sa zakladateľom dynastie Afšarovcov.

Afšarovská Perzia s dynastiou turkménskeho pôvodu na čele tak pokračovala ďalej vo svojej existencii, kým vládnuci rod v roku 1789 vystriedali takisto turkménski Kadžarovci. Tí vo vojnách s Ruskou ríšou stratili južný Kaukaz (Arménsko a Azerbajdžan), ich vládu však ukončil až v roku 1921 generál kozáckej brigády Rezá Pahlaví.

Jeho osobou sa definitívne dostávame do modernej histórie, ktorá – ako vidno – pokračuje v prekvapivej kontinuite. Rezá I. mierne pozmenil názov krajiny z „Chránených domínií Iránu“ a „Vznešeného štátu Irán“ na „Imperiálny štát Irán“.

Od nástupu dynastie Pahlavíovcov v roku 1925 sa zároveň definitívne ustálil názov Irán namiesto Perzie – okrem Farsov a Partov sa len málo národov (ako Kurdi na západe či Balúči na juhovýchode) stotožňovalo so značkou „Peržania“. Zato „Iránci“ boli zjednocujúcou identitou pre niekoľko národov súčasne.

Keďže sa Rezá I. počas druhej svetovej vojny priklonil na stranu nacistického Nemecka (zrejme pre totožnosť s Árijcami), priviedol na krajinu dvojitú okupáciu zo strany Britov aj Sovietov. Tí ho v roku 1941 donútili abdikovať a nahradili ho prvorodeným synom Mohammadom Rezom.

Rezá I. už vo svojej dobe zaviedol viaceré ekonomické, no najmä sociálne reformy, ako zákaz kočovania a detribalizáciu [proces, pri ktorom sa jednotlivci alebo skupiny vymaňujú z tradičných kmeňových, teda tribálnych väzieb a spôsobu života, pozn. red.] s cieľom vytvorenia homogénneho iránskeho národa. Jeho syn a druhý šach z dynastie Pahlavíovcov Mohammad Rezá Pahlaví ho v tomto despotizme nasledoval.

Šach Mohammad pokračoval v modernizácii spôsobom, ktorý si vyslúžil pomenovanie „biela revolúcia“. Podobne ako jeho otec, aj on bol v konflikte so šíitskými klerikmi, ktorí pri každej možnej príležitosti kritizovali uvoľňovanie mravov od obliekania po stavbu kín. V súbehu s modernizáciou však Mohammad Rezá upevňoval svoju moc, až ho v 70. rokoch Iránci označovali za „despotu“ či „tyrana“.

Hlavným výkonným ramenom šachovej krutovlády bol spravodajský úrad štátnej bezpečnosti SAVAK, ktorý má na svedomí napríklad životy troch stoviek povstalcov na pobreží Kaspického mora, využívanie telesných trestov pri bežných podozreniach či mučenie mnohých odporcov šachovho režimu.

Ešte v roku 1951 sa snažil vtedajší premiér Mohammad Mosaddek o znárodnenie Anglo-iránskej ropnej spoločnosti a zároveň chcel zreformovať štátnu správu, aby oslabil šachov trón. V roku 1953 proti nemu oficiálne povstala armáda, ktorú však koordinovala CIA v rámci operácie Ajax.

Americká tajná služba sa dokonca podieľala na budovaní SAVAK-u, ako priznala v odtajnenom memorande z roku 1980. Tohto sentimentu sa v roku 1979 zhostili študentskí demonštranti, ktorí obviňovali tajnú službu z vyháňania politických oponentov.

To bola pravda, SAVAK skutočne vyhnal šíitského duchovného menom Ruholláh Chomejní, ktorý už vtedy niesol titul „znamenie Alláha“ (aját-ulláh). Ten po úspešnej revolúcii voči nenávidenému Mohammadovi Rezovi úrad nezrušil, len ho zreformoval na ministerstvo spravodajstva a verejnej bezpečnosti (SAVAMA), ktoré funguje ako tajná služba.

Islamská revolúcia a nastolenie formy vlády s volenou hlavou štátu spôsobili dovtedy nepredstaviteľnú ruptúru a narušenie kontinuity vlády, ako aj identity Iráncov. Bola však odozvou doby, keďže prišla len dekádu po americkej a európskej „sexuálnej“ revolúcii.

Faktom však je, že aj „najvyššieho duchovného vodcu“ – ako znie titul hlavy štátu – vyberá 88-členná Rada expertov. Jej členov vyberá 12-členný Zbor strážcov, pričom polovicu z nich vymenováva najvyšší vodca a druhú parlament na návrh predsedu najvyššieho súdu (nominanta najvyššieho vodcu). Všetci musia byť učencami islamského práva a filozofie (mudžtáhidún).

Treba upriamiť pozornosť aj na to, že tejto blízkovýchodnej krajine a jej „prvému historickému národu“ – ako ho definoval Georg Wilhelm Friedrich Hegel – tak vládol „šach Iráncov“ či „Peržanov“ od roku 1501 až do 1979.

Hneď ďalší nástupca po prvom „duchovnom vodcovi republiky“ v súčasnosti čelí rozsiahlym a krvavým zrážkam s demonštrantmi, ktorí vyzývajú na jeho smrť a vyhlasujú, že šach „Pahlaví sa vráti“. Mladí Iránci si už totiž nepamätajú šachovu „hrôzovládu“, ako na ňu spomínajú ich starí rodičia.

Prečo sa kráľ vracia

V krajinách, ktoré sa kolektívne označujú ako západné, analytici a médiá sledujú akési roztváranie nožníc medzi pohlaviami. Platí to najmä pre generáciu Z, pričom mladí muži sa čoraz pevnejšie primkýnajú k nejakej forme tradicionalizmu, zatiaľ čo ženy sú stále liberálnejšie či progresívnejšie.

Neplatí to len pre Spojené štáty – najmä v Južnej Kórei je tento posun jasne viditeľný, podobne ako v Argentíne či v Brazílii. Aj v Európe rastie podpora nacionalistických či národnokonzervatívnych strán medzi mužmi v rozpätí 18 až 30 rokov.

Hoci existujú aj názory, že nejde o návrat ku konzervativizmu, ale o sklamanie z fungovania sveta a túžby po radikálnej zmene, sekundujú im stále pribúdajúce články o revitalizácii náboženského (hlavne kresťanského) života – opäť medzi mladými mužmi.

Tieto dva spoločenské pohyby sa predovšetkým nevylučujú (sklamanie zo súčasného sveta oživuje túžbu po svete minulom) a treba uviesť na pravú mieru, že sa netýkajú len „kolektívneho Západu“. Gen Z revolúcie sme v predošlých dvoch rokoch pozorovali v Bangladéši, kde zvrhli 15-ročnú vládu Hasíny Vadžídovej, v Nepále, kde takmer zmenili ústavné zriadenie, i v Mexiku, kde vláda Claudie Sheinbaumovej rapídne zakolísala. Aj protesty na Srí Lanke sa počítajú medzi Gen Z demonštrácie.

Štandard upozornil aj na rastúci počet prejavov antisemitizmu na sociálnych sieťach, ktoré by sa dali ako „odvrátená strana“ započítať medzi prejavy snahy o návrat k minulosti.

Podobný princíp tak môže platiť aj v Iráne, keď mladí muži sklamaní a znechutení islamskou revolúciou túžia po návrate stability a historického splendoru, ktorý ponúkala práve monarchia trvajúca od roku 1501.

Identita „Iráncov“ dokonca v nejakej forme existovala už pred päťtisíc rokmi, čo z hľadiska posilňovania národnej hrdosti rozhodne nie je na zahodenie. Zrejme práve preto sa k tejto dávnej identite vracajú aj demonštranti, ktorí ohrozujú režim Iránskej islamskej republiky – a ktorí volajú na slávu Iránskeho kráľovstva.