Práve strategické suroviny, ku ktorým bude mať Washington lepší prístup, by mali byť druhým predmetom dohody. Tretí sa týka posilnenia americkej (a spojeneckej) vojenskej prítomnosti v Arktíde a úpravy zmluvy z roku 1951.

Trump necúvol kvôli európskym lídrom

Hoci sa internetom množia pochvalné ódy na asertivitu európskych lídrov, vyslanie onoho chudobného vojenského kontingentu do Grónska ani vyhrážky o použití obchodnej „bazuky“ Trumpa neodstrašili.

Na stole sú skôr iné hypotézy.

Trump možno po Grónsku ani netúžil, iba mal stanovené isté ciele (posilnenie vojenskej prítomnosti, suroviny, stopka pre investície z Číny) a použil taktiku cukru a biča. Novú dohodu s Dánskom, ktorej formovanie by normálne trvalo mesiace až roky, teraz môže vyriešiť v priebehu týždňov. A všetkým sa ešte aj uľaví.

Druhou možnosťou je, že Grónsko chcel na mape naozaj pokryť americkými farbami, no postupne si ako pragmatický biznismen spočítal, že náklady na oficiálne zapichnutie americkej vlajky v tomto „kuse ľadu“ prevyšujú to, čo mu faktická kontrola ostrova môže dať (priamy prístup k surovinám, ktoré je však veľmi ťažké vykopať). Najmä ak to vie zrýchlene získať ponúknutou dohodou.

Okrem toho hrá u Trumpa významnú rolu aj faktor, na ktorý sa často zabúda. Sú ním americké trhy. Investori totiž na geopolitické napätie nereagovali len výpredajom rizikovejších akcií, ale aj „bezpečných“ amerických dlhopisov, na ktorých prudko vzrástli výnosy (teda dlhové náklady pre Biely dom).

Hlas Európy je slabý

Je vcelku paradoxné, ako progresívne prostredie skladá klobúky európskym lídrom, keď samotný náčrt dohody medzi Trumpom a Markom Ruttem je len ďalšou pripomienkou slabého postavenia Európy vo svete.

Hoci Grónsko ostáva dánske, Američania budú požívať mnohé (pri suverénnych demokraciách) nemysliteľné výhody. Ak nerátame to, že Trump pri rokovaniach o rusko-ukrajinskom mieri pozýva lídrov koalície ochotných k stolu až v druhom slede, tým prvým momentom, keď Európu obnažil, bola obchodná dohoda s Bruselom.

Pripomeňme, že v nej Únia znížila priemerné clo na americké tovary takmer na nulu, zatiaľ čo Washington tie svoje niekoľkonásobne zvýšil na plošných pätnásť percent. Von der Leyenová sa ešte navyše zaviazala nakupovať viac amerického skvapalneného plynu aj zbraní a vo veľkom v Amerike investovať.

Obe dohody sú pre kontinent vysvedčením za premárnené roky blahobytu, počas ktorých sa neinvestovalo do akejsi samostatnosti a diverzifikácie rizík nielen v oblasti bezpečnosti, ale aj v energetike či obchode.

Hoci zlá pozícia Európy nie je nemenná, cesta k nezávislosti bude náročná.

Kanadský premiér Mark Carney to v švajčiarskom Davose celkom dobre zhrnul: „Mnohé krajiny dospeli k rovnakému záveru, že musia rozvíjať väčšiu strategickú autonómiu v oblasti energetiky, potravín, kritických nerastov, financií a dodávateľských reťazcov. (...) Keď vás pravidlá už nechránia, musíte sa chrániť sami.“

K jeho slovám treba doplniť, že Amerika hľadela ako veľmoc na svoje záujmy už pred Trumpom, no nie tak okato. Dal sa pred tým zakrývať zrak. Priamočiarosť a rýchle konanie súčasného prezidenta to však všetkým ukázali v celej svojej nahote.

Dôvera bola teraz vážne narušená a európske krajiny musia myslieť na to, ako zabezpečia svoj životný priestor po vlastnej osi.

Čo znamená nezávislosť a kde hľadať cestu

Kontinent otázku závislosti rieši minimálne od začiatku vojny na Ukrajine. Diverzifikačné kroky však nepodnikal komplexne, ale len bilaterálne voči Rusku. Na poli energetiky (najmä plyn) tak má medzi dovozcami monopol len iná krajina (USA).

Návrat pragmatizmu v otázke Ruska je iba prvým krokom. Ten totiž chýba aj v oblasti environmentálnych politík.

Únia sa potrebuje zbaviť byrokratov, uvoľniť tie environmentálne pravidlá, ktoré najviac ničia jej priemysel, či povoliť prieskumy a ťažbu tam, kde leží jej nerastné bohatstvo. V Grónsku sa o vzácnych zeminách vie už dobrú dekádu, no pre regulácie sa takmer nič nepohlo.

Dôležité je zbaviť sa myšlienky, že fosílne palivá sú tabu. Ak totiž má byť kontinent v oblasti bezpečnosti nezávislý, potrebuje mať silný vlastný priemysel, čo je bez ropy a plynu nateraz nerealizovateľné. Netreba sa pritom obávať – ak bude energia z obnoviteľných zdrojov pre priemysel výhodnejšia, veľmi rýchlo na ňu prejde.

Kameňom úrazu sú emisné povolenky (EU ETS). Priemysel totiž nie je len o koncových výrobcoch zbraní (tým možno ľahko udeliť odpustky), ale aj o firmách v celom dodávateľskom reťazci, ktorým uhlíková daň umelo zvyšuje náklady.

Namiesto toho, aby od nej Brusel ustúpil, od tohto roka zaviedol aj uhlíkové clo (CBAM), ktoré penalizuje aj dovážaný tovar, pri ktorom vznikali emisie a nik za to nezaplatil. Riadi sa heslom: ak už zdražovať výrobu, tak zaradom u všetkých.

Problém je v tom, že mnohé zdroje Európa jednoducho nemá, potrebuje ich dovážať. Ideálne od množstva menších dodávateľov, aby rozložila riziko. No namiesto toho, aby obchodné bariéry v kľúčových odvetviach znižovala, uhlíkovým clom ich umelo nafukuje.

Budovať múry okolo svojej vlastnej ekonomiky jednoducho nestačí. Donald Trump svojou colnou politikou Európe ukázal, že by mala viac obchodovať so zvyškom sveta. Ale tak, aby nezvyšovala svoju závislosť od jednotlivých hráčov.

Mark Carney tieto krajiny nazýva „strednými mocnosťami“, ktoré musia samy osebe poslúchať hegemóna, no keď sa spoja s ďalšími, je to cesta k nezávislosti.

Dohody s Mercosurom, Indiou, Austráliou, ktoré však musia byť vyvážené, sú preto ako celok vítané, treba ich čo najskôr uzavrieť a neodkladať.

Všetko sú to kroky, ktoré sa nedajú podniknúť zo dňa na deň. Budovať nezávislosť trvá roky. Medzitým je hlavnou úlohou Európy hrať o čas a využívať umenie diplomacie. Prežiť Trumpa, ale aj tých, čo prídu po ňom.