Zo štatistík vyplýva, že v roku 2025 bolo o 70 percent menej stíhaných osôb a o 67 percent menej obžalovaných osôb ako v roku 2024. V porovnaní s rokom 2023 ide o pokles o 56 percent pri stíhaných osobách a o 40 percent pri osobách obžalovaných z trestných činov korupcie. Tieto výsledky sú podľa generálneho prokurátora „žalostné“.

Podľa Žilinku takýto skok o 70 percent „musí mať svoje vysvetlenie“ a odmieta záver, že by „korupčná trestná činnosť jednoducho vymizla“.

Generálna prokuratúra uvádza podrobné štatistiky na svojej webovej stránke, pričom za pozornosť stojí, že kým v roku 2024 bolo pre korupciu stíhaných približne 240 osôb, no obžalovaných iba 135, v roku 2025 bolo stíhaných už len približne 70 osôb a na približne 45 z nich boli podané obžaloby. V tomto smere je potrebné upozorniť aj na skutočnosť, že samotná prokuratúra nepodala obžalobu v takmer polovici prípadov.

Práve tieto nelichotivé štatistiky tvoria podklady, ktoré Generálna prokuratúra SR v konečnom dôsledku predkladá v správe o stave právneho štátu, pričom Žilinka dodal, že v roku 2025 „nebol odhalený ani jediný prípad korupcie na najvyšších miestach“.

Neodborné vyjadrenia Márie Kolíkovej

Maroš Žilinka v súvislosti s bojom proti korupcii kritizoval aj vyjadrenia bývalej ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej (SaS), podľa ktorej „nestačia jeden-dvaja krajskí prokurátori, ktorí sa venujú korupcii“. Generálny prokurátor pripomenul, že na každej krajskej prokuratúre sú „najmenej traja prokurátori venujúci sa tejto agende, a dokopy ich je v súčasnosti 28“.

Ako porovnanie uviedol stav na bývalej špeciálnej prokuratúre, kde pôsobilo iba 10 takýchto prokurátorov, pričom zdôraznil, že „zrušenie špeciálnej prokuratúry nemalo žiaden vplyv na stav boja proti korupcii“.

Vyjadrenie poslankyne Kolíkovej označil Žilinka za „škodlivé“ a odmietol „dehonestovanie, ako aj spochybňovanie odbornosti daných prokurátorov zo strany politikov“. Pripomenul, že na Slovensku pôsobia „európski delegovaní prokurátori z Európskej prokuratúry a nikto ich nespochybňuje. Sú to vysokí odborníci a polovica z nich (je ich šesť) sú bývalí prokurátori okresných prokuratúr“.

Hoci generálny prokurátor kritizoval aj zjemňovanie trestov za korupciu (pri novele podával námietky, z ktorých boli len niektoré premietnuté do konečnej podoby legislatívy), skutočný problém pri stíhaní korupcie podľa neho tkvie v inej príčine ako v „jemných zákonoch“ či nedostatku prokurátorov.

Mylné predstavy verejnosti o boji proti korupcii

Maroš Žilinka na otázky prítomných novinárov vysvetlil, že „orgány prokuratúry nie sú orgánmi odhaľovania trestných činov, teda ani korupcie. Nemáme na to ani personálne kapacity, ani materiálno-technické vybavenie. Odhaľovanie trestných činov, zisťovanie páchateľov a vykonávanie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania je zákonnou úlohou Policajného zboru“.

Skutočnosť, že „prokuratúra je dozorový orgán nad zákonnosťou toho, čo jej dodá orgán Policajného zboru“, je podľa Žilinku kľúčová na pochopenie, prečo dochádza k poklesu stíhania korupcie.

Problém podľa neho teda nie je v nesprávne nastavenej legislatíve, ale v nedostatočnej činnosti polície v tejto oblasti. Odhaľovanie korupcie prebieha väčšinou prostredníctvom policajnej operatívy a práve v tejto práci polície treba hľadať dôvody, prečo došlo k takému zásadnému poklesu jej aktivity.

Štatistiky prokuratúry skutočne ukazujú výrazný pokles, no ako pripomenul Žilinka, prokuratúra môže pracovať iba s tým, čo jej „prinesie“ polícia. Ak polícia nekoná, prokuratúra nie je vyšetrovateľom, ktorý by ju mohol zastúpiť.

Podľa polície je generálny prokurátor amatér

Policajné prezídium odmietlo kritiku generálneho prokurátora Žilinku s tým, že ide o neodborné a nepodložené vyhlásenia, pričom zdôraznilo, že polícia nezlyháva pri vyšetrovaní korupcie. Prezídium hovorí o nepresných štatistických ukazovateľoch prokuratúry s dodatkom, že „ak by skutočne dochádzalo k zlyhaniam v boji proti korupcii, prokuratúra mala nielen možnosť, ale aj povinnosť konať“.

Rovnako kriticky vníma vyjadrenia Maroša Žilinku aj Ministerstvo spravodlivosti SR. Ministerstvo hovorí o zjednodušovaní a politizovaní mimoriadne citlivej témy boja proti korupcii a spochybňuje štatistiky prokuratúry.

Rezort zdôraznil, že Žilinkove údaje neposkytujú odpovede na kľúčové otázky, či ide o dôsledok zmien v trestnej politike, personálnych kapacít, rozhodnutí súdov alebo o nápravu minulých excesov. Podľa ministerstva „vytrhnuté čísla bez kontextu nevypovedajú o kvalite ani efektivite boja proti korupcii“.

Sudca Šamko dlhodobo upozorňuje na pokrivené vnímanie reality

Na túto často mylne mediálne prezentovanú skutočnosť, okrem iných odborníkov, už dlhodobo a opakovane upozorňuje sudca Krajského súdu Peter Šamko. Sudca Šamko dlhodobo poukazuje na nesprávne závery a zdôrazňuje, že „nie je to prokuratúra, ktorá korupciu odhaľuje, ale polícia, a najmä operatíva, ktorá svoje podozrenia preveruje napríklad nasadením informačno-technických prostriedkov alebo sledovaním osôb“.

Šamko na mylné dojmy verejnosti, že ťažisko boja proti korupcii je na prokuratúre, upozorňoval už pri zániku Úradu špeciálnej prokuratúry, keď najmä médiá vytvárali naratív, že sa tým zastaví boj proti korupcii.

Sudca pritom poukazoval na nízky počet prípadov korupcie ako takej. Prípady rozsiahlej korupcie, o ktorých hovoria politici a iné subjekty, sú minimálne. Všetky sú pomerne výrazne medializované a, ako sa ukázalo aj v minulosti, len zriedkavo prísne postihované. Gro stíhaní však podľa sudcu Šamka stále tvoria až groteskné prípady úplatkov v podobe klobás, ktoré sa končia trestným rozkazom.

Verejnosť pritom mohla vidieť aj pri korupcii vysokých štátnych predstaviteľov, že pokiaľ sa rozhodli spolupracovať s políciou ako spolupracujúci obvinení, za svoju rozsiahla kriminálnu činnosť dostávali iba symbolické alebo žiadne tresty.

Kajúcnici ako Ľudovít Makó, Vladimír Sklenka alebo Bernard Slobodník sú príkladom, že ani rozsiahla korupcia zrazu nie je až takým problémom a pokojne môžu byť ich trestné stíhania zastavované alebo odkladané.

Polícia by mala vysvetliť záhadný pokles aktivity

Pri hodnotení stavu boja proti korupcii a „katastrofálnych“ štatistík zo strany Generálnej prokuratúry SR je preto potrebné sa pýtať, prečo došlo k takému zásadnému poklesu policajnej aktivity. Tento pokles nemožno pripisovať zmenám zákonov, keďže tie síce majú vplyv na rozhodovanie súdov, no nie na prácu polície.

Rovnako sa nemožno stotožniť s názorom, že polícia nemá pri „nízkych trestoch pre korupčníkov“ motiváciu takúto trestnú činnosť vyšetrovať. Polícia je zo zákona povinná odhaľovať a stíhať každú trestnú činnosť, o ktorej sa dozvie, bez ohľadu na to, či ide o prečin ohovárania alebo o úkladnú vraždu.

Kritika generálneho prokurátora je oprávnená – pokles štatistík je mimoriadne výrazný. Problémom však nie je ani novela trestných kódexov, ani zrušená špeciálna prokuratúra. Na tento stav nemá vplyv ani odbornosť prokurátorov či ich počet, ako to prezentujú niektorí politici.

Žilinka správne poznamenal, že ak polícia nepredloží prokuratúre výsledky trestných stíhaní, tá nemá čo dozorovať. Otázky, prečo a na základe čoho došlo k takému výraznému oslabeniu vyšetrovania korupcie, je preto potrebné smerovať na Policajný zbor.

Policajné prezídium síce hovorí o neodborných vyhláseniach, ale samo neponúklo žiadne vysvetlenie k poklesu vyšetrovania ani nepredstavilo verejnosti vlastné a „presné“ štatistiky. Okrem všeobecného vyjadrenia neponúklo nič konkrétne a uchopiteľné, na rozdiel od štatistík a vysvetlení generálneho prokurátora.

Predstavitelia polície by mali verejnosti ozrejmiť, či skutočne došlo k poklesu páchania korupčnej kriminality alebo uviesť vlastné relevantné dáta. Prípadne priznať, že polícia jednoducho rezignovala na inak mimoriadne náročné odhaľovanie korupčných vecí.