Dodajme, že proti nariadeniu hlasovali Slovensko aj Maďarsko, ktoré Brusel idú pre nariadenie žalovať.
Pre mnohé krajiny na východe Európy je pritom ruský plyn najvýhodnejšou možnosťou. Ani nie tak pre samotnú komoditu, ale existujúce plynovody schopné lacno prepravovať obrovské objemy. Región navyše stál na začiatku tranzitných trás, takže mohol ťažiť z prepravy plynu do západnej Európy.
Pri ostatných dodávateľoch je to úplne opačne. Bolí to najmä vnútrozemské krajiny, ako práve Slovensko, Maďarsko, Rakúsko či Česko.
Ruský plyn navyše nahradil najmä ten americký, ktorý sa dováža v skvapalnenej forme. S touto formou dopravy sú spojené náklady na skvapalnenie, prepravu a následné splynenie dodávky. Podľa ľudí z odvetvia preto nie je reálne, aby sa ceny dokázali dostať pod dvadsať eur za megawatthodinu (a najmä udržať sa na tejto hodnote), ako to bežne bývalo pred vojnou na Ukrajine.
Formuje sa väčší problém, než je Rusko
Neblahé dôsledky úplného ukončenia dovozu ruského plynu pre región východnej Európy sú však len jednou časťou mince. Tou druhou je fakt, že Brusel sa rýchlo vrhol zo závislosti od jednej veľmoci k druhej.
Spojené štáty dnes dodávajú Európe takmer dvakrát viac plynu než Rusko. A trend bude rastúci, keďže chýbajúcich 40 miliárd ruských kubíkov nemá kto len tak nahradiť. Najväčšie voľné kapacity majú (s výnimkou Ruska) práve Spojené štáty a v blízkej budúcnosti bude hrať rolu aj Katar.
Predsedníčka Európskej komisie ešte v lete ubezpečovala prezidenta Donalda Trumpa, že kontinent bude každý rok nakupovať práve americkú komoditu za 250 miliárd eur. To síce nie je realizovateľné, no import plynu z USA jednoducho utešene rastie.
Jadro problému spočíva v nevyspytateľnosti súčasného amerického prezidenta. Hoci pri Grónsku nakoniec ustúpil a stačí mu výhodná dohoda, jeho rétorika rúca posledné zvyšky dôvery medzi Európou a zámorím.
Eurokomisár pre energetiku Dan Jørgensen prirovnal nedávne udalosti koncom januára k „budíku“ pre Európu. Uviedol, že v tomto kontexte naprieč krajinami rastú obavy zo závislosti od Spojených štátov, a preto sa aktívne obzerajú po alternatívach.
Keď nejde plyn z Ruska, trpia obe strany. Keď z USA, najmä Európa
Analytický a biznisový portál bne IntelliNews dokonca napísal, že energetická závislosť od Spojených štátov je potenciálne ešte škodlivejšia ako tá od lacného ruského plynu.
A to najmä preto, že Biely dom môže plyn zneužiť ako politickú zbraň, pričom ho to takmer vôbec nezasiahne.
Stopka pre ruský plyn nebolí len Európu, ale aj Kremeľ, ktorý musí komoditu dodávanú rúrou dlhoročnému odberateľovi komplikovane presmerovať k novým kupcom. Trh s LNG je však flexibilný a Spojené štáty vedia svoje dodávky do Európy pomerne ľahko presmerovať. Napríklad k ochotným krajinám v Ázii, kde je dopyt už tradične silný. Pre vysokú flexibilitu sú tak americké dodávky podľa portálu „oveľa menej spoľahlivé“.
Výkonný riaditeľ Slovenského plynárenského a naftového zväzu Richard Kvasňovský však v tomto smere pre Štandard podotýka, že Čína takisto masívne investuje do domácej ťažby a jej dopyt po LNG klesá, čo je pre Európu „dobrý vývoj“.
Analytický web so sídlom v Berlíne ďalej píše, že obchodná divízia Gazpromu dlhodobo dodržiavala svoj sľub, že zostane spoľahlivým energetickým partnerom, ktorý nedovolí, aby politika zasahovala do obchodu. Trump nič podobné nespomínal. Nútením Európy, aby kupovala americké suroviny, robí skôr pravý opak.
Prvý rok jeho vlády je skôr plný príkladov toho, že ako rokovaciu páku používa takmer hocičo – od ciel cez vyhlásenia o vystúpení z NATO až po hrozbu anexie Grónska vojenskou silou. V skratke, existuje historický precedens, ktorý jasne ukazuje, že americký plyn sa môže časom ľahko stať jeho novým kyjakom. Naznačujú to napríklad aj analytici z Nórska.
Alternatív je málo
Brusel teraz podľa európskeho šéfa energetiky aktívne hľadá možnosti, ako z nepríjemnej situácie von.
Návrat k ruskému plynu je zatiaľ politicky nepriechodný, pokukuje sa hlavne po plyne z Kanady či Kataru. Ak by sa však mali ruské dodávky znížiť na nulu a tie americké aspoň o desať percentuálnych bodov, množstvo plynu, ktoré treba nahradiť, by sa pohybovalo na úrovni okolo 70 až 80 miliárd kubíkov ročne. To je v podstate nerealizovateľné.
Katar plánuje v nasledujúcich dvoch-troch rokoch pomerne výrazne zvyšovať produkciu aj export LNG, no ťažko očakávať, že všetko poputuje do Európskej únie. Tá by sa v takom prípade stala opäť závislá od jednej krajiny.
Katar pritom plyn vyváža z Perzského zálivu, takže jednostranné upnutie sa na komoditu z tohto štátu by bolo obrovským rizikom. Najmä v čase, keď Iránu hrozí občianska vojna, je na ostrie noža s Izraelom, respektíve USA, a jednou z jeho najväčších pák je blokáda Hormuzského prielivu.
