Liberalizovaný trh a rozhodovanie mimo krajiny
Dnes sa táto pozícia dramaticky mení a na Slovensku zostáva jediný cukrovar v Seredi a krajina sa z výrobcu stáva čoraz viac dovozcom. Podľa Gajdoša sú príčiny známe: rast nákladov, nízke ceny cukru na trhu a tlak dovozov z tretích krajín.
Cena cukru sa v priebehu niekoľkých rokov prepadla z úrovne 1,24 eura za kilogram na hodnoty okolo 65 až 75 centov. V takomto prostredí sa nerozhoduje o prežití fabrík podľa regionálnej tradície, ale podľa výnosnosti v rámci celej skupiny. A práve tu sa ukazuje citlivá otázka zahraničného vlastníctva. O osude výroby na Považí nerozhodovalo Slovensko, ale centrála nadnárodnej spoločnosti, pre ktorú je závod jedným z mnohých bodov v európskej sieti.
Róbert Kovács, predseda Zväzu pestovateľov cukrovej repy Slovenska, zdôraznil, že pestovatelia sa o konci dozvedeli v čase, keď už mali rozbehnuté prípravy na ďalšiu sezónu. „Nás najviac mrzí spôsob a čas, v ktorom sa to odkomunikovalo,“ povedal.
V jeho slovách zaznievala frustrácia z toho, že rozhodnutie prišlo bez reálnej možnosti reagovať. Pestovanie cukrovej repy je špeciálna výroba viazaná na techniku, osevné postupy a dlhodobé plánovanie. Náhle zrušenie odberateľa znamená nielen výpadok príjmu, ale aj znehodnotenie investícií.
Úrody neboli problémom
Kovács zároveň spochybnil argumentáciu o nevhodných prírodných podmienkach či nízkej kvalite repy. „Uplynulý ročník priniesol rekordnú úrodu okolo 73,5 tony z hektára pri takmer 16-percentnej cukornatosti,“ uviedol. To sú čísla, ktoré skôr potvrdzujú konkurencieschopnosť pestovania na Slovensku než jeho slabosť.
O to viac sa podľa neho otvára otázka, či skutočné dôvody nesúvisia s obchodnou stratégiou skupiny, presunmi cukru v rámci Európy a tým, že výrobný závod sa zmení na logistické centrum. Kovář síce nechcel hovoriť o konšpiráciách, no poukázal na nelogické rozdiely v hospodárskych výsledkoch medzi dvoma slovenskými cukrovarmi v rovnakom období.
Pri potvrdení zatvorenia považského cukrovaru zaznela na trojstrannom rokovaní ministra s jeho predsedom predstavenstva Michalom Abelovičom aj otázka možného odkúpenia závodu štátom. Reakcia vlastníka bola odmietavá, keďže areál má slúžiť ako logistické a distribučné centrum.
Minister Richard Takáč však naznačil, že štát by mohol vyzvať materskú nemeckú spoločnosť Nordzucker na predloženie ponuky a tú následne posúdiť. V debate sa otvorila aj myšlienka alternatívneho vlastníckeho modelu s účasťou investorov a pestovateľov. Rozhodujúce slovo však bude mať vlastník a ďalší postup zostáva na rezorte.
Zánik výroby má pritom širšie dôsledky ako len stratu cukru na pultoch. Pestovatelia prichádzajú o odbyt, zostávajú im jednoúčelové stroje a narúšajú sa osevné postupy. Cukrová repa je navyše dôležitou predplodinou, ktorá zlepšuje pôdu a jej vedľajšie produkty sa využívajú v živočíšnej výrobe aj energetike. „A viete, kde je najdrahší cukor? No, v krajinách, kde nie sú cukrovary a kam sa cukor len dováža,“ zdôraznil Kovács.
Významnú úlohu pri pestovaní repy zohráva aj voda. Kovács pripomenul, že Slovensko kedysi disponovalo rozsiahlymi závlahovými systémami, ktoré sa po roku 1990 rozpadli. Závlaha pritom zásadne ovplyvňuje výnosy a rozdiel medzi zavlažovanými a nezavlažovanými parcelami môže predstavovať desiatky ton z hektára. Bez obnovy tejto infraštruktúry bude slovenské poľnohospodárstvo čoraz zraniteľnejšie.
Ukrajina, dovozy a tlak na ceny
Do celého obrazu vstupuje aj geopolitika. Po vypuknutí vojny na Ukrajine sa výrazne zvýšil dovoz poľnohospodárskych komodít vrátane cukru do Európskej únie. Z pôvodných kvót 20-tisíc ton sa stalo 400-tisíc ton, ktoré sa preliali na európsky trh.
Aj keď veľká časť tohto cukru neskončila priamo na Slovensku, jeho prítomnosť tlačí ceny nadol v celej EÚ. Podobné tlaky zažívajú aj iné krajiny, kde sa potravinárska výroba presúva späť do jadra Únie, teda do Nemecka, Francúzska, Dánska alebo Beneluxu, zatiaľ čo menšie a slabšie ekonomiky strácajú spracovateľské kapacity.
Zostávajúci cukrovar v Seredi, patriaci pod rakúsku skupinu Agrana, sa snaží zmierniť dôsledky. Jeho zástupca Adrián Šedivý hovoril o snahe prevziať časť pestovateľov a o investíciách do zvýšenia kapacity už v tomto roku. Otvorene však priznal, že cukrovar nedokáže nahradiť celý výpadok z Považia.
Podľa Šedivého vnímajú Slovenské cukrovary spracovanie cukrovej repy na Slovensku ako perspektívne a teoreticky je možné dosiahnuť plnú výrobnú kapacitu aj s jediným závodom, keďže kombinovaná kapacita bývalých cukrovarov zodpovedá európskemu štandardu desaťtisícovej fabriky, no vyžadovalo by si to veľké a časovo náročné investície.
Ako bezprostrednú reakciu sa preto spoločnosť rozhodla už v tomto roku zvýšiť kapacitu v Seredi dovozom technologických zariadení zo zahraničia a postupne ju zvyšovať v nasledujúcich rokoch, pričom ďalší rozvoj bude závisieť od podpory ministerstva pôdohospodárstva, spolupráce so zväzom pestovateľov a schopnosti presvedčiť spotrebiteľov, že domáci cukor má na slovenskom trhu svoje miesto.
Príbeh cukru na Slovensku sa tak stáva varovaním. Ukazuje, že spoliehať sa výlučne na európsku sebestačnosť nestačí a že v čase kríz sa výroba sťahuje tam, kde má politickú a kapitálovú váhu. Ak Slovensko nechce zostať len dovozným priestorom, musí vnímať potravinárstvo ako strategický sektor. A to s podporou výroby, infraštruktúry a s vedomím, že o základných potravinách je lepšie rozhodovať doma než čakať na rozhodnutia zahraničných centier.
