Politickí predstavitelia vládnej moci sa pustili do ostrého mediálneho konfliktu s generálnym prokurátorom Marošom Žilinkom. Spor sa odohráva najmä medzi predsedom vlády Robertom Ficom a členmi strany Smer a má gradujúcu tendenciu.
Politikom sa totiž nepáči, že generálny prokurátor napáda mnohé vládne zákony na Ústavnom súde SR, ktorý mu z hľadiska predbežného prieskumu ústavnosti dáva za pravdu a pozastavuje ich účinnosť (alebo účinnosť ich častí).
Problémy s korupciou a ústavnosťou zákonov
Prvé mimoriadne ostré reakcie politikov vyvolala tlačová konferencia Maroša Žilinku, na ktorej skritizoval stav boja s korupciou, ktorý označil za „katastrofálny“. Premiér Fico reagoval, že čakal dialóg, nie tlačovú konferenciu, a Žilinkove verejné vyjadrenia interpretoval ako „jednoliaty útok na vládu a premiéra“. Zároveň tvrdil, že Žilinka zasahuje do politickej súťaže.
S rovnakou kritikou prišiel aj minister vnútra Matúš Šutaj Eštok (Žilinka kritizoval nekonanie polície), ktorý označil tvrdenia generálneho prokurátora za zavádzajúce. Neskôr vystúpila na tlačovej konferencii prezidentka Policajného zboru Jana Maškarová a skutočne prezentovala za políciu diametrálne odlišné štatistiky, než má generálna prokuratúra.
Politici veľmi tvrdo kritizovali aj krok generálneho prokurátora, ktorým napadol na Ústavnom súde SR novelu týkajúcu sa úpravy použiteľnosti výpovede kajúcnikov v trestnom konaní. Ústavný súd pozastavil účinnosť tejto časti novely z dôvodu, aby sa predišlo nezvratným škodám v prebiehajúcich konaniach. Žilinka to označil za „zásadné rozhodnutie“ na ochranu spravodlivosti a objasňovania závažnej kriminality.
Premiér Fico tento krok Žilinku komentoval slovami, že sa „generálny prokurátor postavil na stranu udavačov a gaunerov“, označil to za „názorový prevrat a súčasť politického boja proti vládnej koalícii“ a za „nepriateľské gesto“. Generálnu prokuratúru obvinil, že „vstúpila do politického súboja a postavila sa na stranu opozície“, no premiér pripustil, že vláda zákon prepracuje. Maroš Žilinka tento postoj predsedu vlády považuje za „nehanebnosť“.
Ústavný súd SR pozastavil zákon o ochrane oznamovateľov
Ústavný súd podobne zareagoval aj na vládnu snahu zmeniť (fakticky zrušiť a vytvoriť nanovo) Úrad na ochranu oznamovateľov (ÚOO), s ktorou Žilinka nesúhlasí. Doručil teda súdu svoje stanovisko (návrh podala opozícia), v ktorom podporil tvrdenia o protiústavnosti zákona, a to najmä pre skrátené legislatívne konanie, dosah na postavenie chránených oznamovateľov a zánik funkcií vedenia úradu.
Hlavnou a verejne prezentovanou snahou politikov bolo v tomto prípade odstaviť z čela úradu súčasnú riaditeľku Zuzanu Dlugošovú. Dôvodom na jej odchod bola údajne jej zaujatosť z dôvodu prepojenia na stranu Progresívne Slovensko (jej manžel je jej členom), tá však nebola nikdy konštatovaná v žiadnom konaní, hoci ministerstvo vnútra prehralo s úradom viacero sporov.
Práve spory vo veciach obvinených policajtov známych ako „čurillovci“ boli ďalším verejne prezentovaným dôvodom, prečo bolo podľa vlády potrebné zmeniť nastavenie úradu.
Všetky tieto udalosti, ako aj nedávna návšteva predsedu vlády na generálnej prokuratúre s cieľom vyjasnenia si postojov týkajúcich sa korupcie (pri tvorbe stanoviska GP pre správu o právnom štáte) mali za následok nebývalú eskaláciu verejných útokov zo strany politikov na Maroša Žilinku.
Odborníci sú na strane preskúmavania zákonov
Vládni predstavitelia totiž – minimálne podľa verejne prezentovaných vyjadrení – veria, že Žilinka zrazu začal „spolupracovať s opozíciou a chrániť ju“ a, naopak, „hádzať polená pod nohy vláde“. Ak by šéf prokurátorov vybočoval zo svojej kompetencie, prípadne ak by jeho kroky kritizovala odborná verejnosť alebo by ich spochybňovali rozhodnutia súdov, dalo by sa politickému kriku veriť.
Problém vlády však spočíva v tom, že odborníci aj súdy sa skôr prikláňajú na stranu generálneho prokurátora, čím sa ukazuje neodbornosť vlády pri príprave a schvaľovaní zákonov.
Tu je potrebné poznamenať, že generálny prokurátor vo svojich krokoch nijako nevybočil zo svojej kompetencie. Pripomienkovanie zákonov a podávanie podnetov na Ústavný súd SR, ak vyhodnotí legislatívne nedostatky, patria k jeho základným povinnostiam.
Žilinka rovnako konal aj v prípade veľkej novely trestných kódexov v roku 2024, pričom časť jeho pripomienok vláda do zákonov zapracovala a časť nie. Aj táto novela sa napokon dostala na ústavný súd, ktorý jej účinnosť dočasne pozastavil.
Ústavný súd zdôraznil, že legislatívny proces sa uskutočnil s chybami, a nepriamo naznačil, že použitie skráteného legislatívneho konania či skracovanie lehôt v rámci parlamentnej diskusie neboli namieste, hoci napokon legislatívu z hľadiska ústavnosti odobril.
Pri vládnych zákonoch týkajúcich sa ÚOO a kajúcnikov široká odborná verejnosť kritizovala normy ako nezvládnuté, neodborne pripravené a schopné spôsobiť viac škody než zamýšľaného osohu. V rovnakom duchu predbežne vyhodnotil stav týchto zákonov aj Ústavný súd SR a pozastavil ich účinnosť, čím dal za pravdu práve Žilinkovým argumentom o potrebe ich ďalšieho preskúmania.
To, samozrejme, neznamená, že zákony budú vyhlásené za protiústavné (podobne ako pri veľkej novele v roku 2024), no súd už v úvodnej fáze identifikoval možné zásadné pochybenia. Nemožno preto hovoriť o tom, že by robil nadprácu alebo vybočil z medzí svojej pôsobnosti, keďže jeho právne kroky sú dôvodné.
Problém vládnej moci je nedostatočná príprava zákonov
Naopak, je to vládna koalícia a jej rýchle zmeny zákonov či novely noviel, ktoré budia podozrenie z nedostatočnej prípravy legislatívy tak, aby spĺňala všetky zákonné predpoklady. Ich prijímanie v skrátenom legislatívnom konaní alebo formou prílepkov k iným, vecne nesúvisiacim zákonom nijako neprispieva k optike zákonnosti a odbornosti.
Práve odborná stránka a rýchlosť schvaľovania legislatívy sú problémom, nie to, že na tieto nedostatky upozorňuje generálny prokurátor.
Vyčítať mu, že upozorňuje na právne prešľapy, je zo strany vlády rovnaký nezmysel, ako keď opozícia označovala Žilinku za „agenta koalície“ len preto, lebo vyhovel mimoriadnym opravným prostriedkom podľa § 363 Trestného poriadku.
Opozícia vtedy bez elementárnej znalosti problematiky či obsahu spisov hovorila o účelovosti a zneužívaní práva a rôzni aktivisti vydávajúci sa za novinárov písali o búraní právneho štátu. Tí istí ľudia dnes tvrdia, že Žilinka koná správne a zákonne.
Aj na tomto prípade možno demonštrovať, že politická mienka sa vo verejnom priestore obracia podľa momentálnej výhodnosti – bez ohľadu na fakty. A do rovnakej pozície sa dnes dostala aj vláda.
Robí urýchlené kroky, ktoré trpia chybami, v snahe zmeniť niektoré nefungujúce prvky systému. Úsilie riešiť problematiku kajúcnikov je z hľadiska zneužívania tohto inštitútu vítané, no nemôže byť realizované „na kolene“, spôsobom, pri ktorom ani samotní sudcovia napokon nevedia, ako si majú nové ustanovenia vykladať.
Následne musia súdy žiadať vyššie inštancie o výklad, čo vedie k prerušovaniu konaní – a to často hrá v prospech obvinených zo závažných trestných činov.
Problém s kajúcnikmi je o osobnej zodpovednosti
Konkrétne otázka kajúcnikov a ich zneužívania je problémom aj v tom, že orgány činné v trestnom konaní či súdy nie vždy dodržiavajú ustálenú judikatúru v tomto smere (opakovane to konštatoval ESĽP). O tejto skutočnosti svedčí aj nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o tom, že na osamotenej výpovedi kajúcnika nemožno postaviť odsúdenie obvineného.
Tento záver je dlhodobo prezentovaný v judikatúre európskych súdov, čo by mali vnútroštátne súdy rešpektovať. Napriek tomu bolo potrebné zo strany Najvyššieho súdu SR zrejme očividne potvrdiť to, čo už dávno judikatúra vyžaduje.
Ide však o individuálne zlyhania, za ktoré by mala byť vyvodená osobná zodpovednosť. Skutočnosť, že sa to nedeje, je úplne iný problém, ktorý by zrejme zabral viac času ako jednoduché prijatie zákona. Ak je potrebné prijať plošnú právnu úpravu, mala by pokrývať väčšinu existujúcich nedostatkov, a nie vytvárať ďalšie.
Ak možno hovoriť o skutočne neprimeranom politickom tlaku voči dôležitým inštitúciám, ide práve o spor Fico – Žilinka. Politik by nemal bez akýchkoľvek dôkazov útočiť tvrdeniami, že niekto niekoho chráni alebo s niekým spolupracuje, a odvodzovať ich len zo svojich subjektívnych pocitov.
Rozporovanie zákonov koalície zo strany generálneho prokurátora neznamená jeho spoluprácu s opozíciou. Znamená to, že koná v rámci svojej kompetencie – a ústavný súd to aspoň v úvodnej fáze konaní vidí rovnako.
Práve z toho dôvodu a pre masívnu kritiku odborníkov v právnickej obci ťahá vláda pri spore so Žilinkom za kratší koniec. Nikoho relevantného o svojich odborných záveroch či úmysloch nepresvedčila.
Aký má byť výsledok politického tlaku?
Je naozaj na zamyslenie, čo potom má byť výstupom týchto politických prejavov. Presvedčiť verejnosť, že Žilinka je neprijateľný na svojom poste? Verejnosť na to predsa nemá žiadny dosah.
Z politického hľadiska je však možné „bojovať proti novému nepriateľovi“ alebo sa vyhovárať, prečo vláda nevie presadiť to, čo sľubovala pred voľbami. Môže za to predsa niekto iný – generálny prokurátor, ktorý blokuje vládne snahy zlepšovať právne prostredie. Tento naratív sa, samozrejme, uchytí iba v tej časti verejnosti, ktorá problematike nerozumie.
Druhá rovina môže predstavovať skutočný verejný tlak na Žilinku. Možno dostatočné burcovanie spôsobí, že si svoju funkciu predsa len rozmyslí a ukončí ju predčasne, ideálne ešte pred voľbami, hoci to v súčasnosti Robert Fico odmietol.
Takýto tlak by však demonštroval mocenské postavenie vlády a znepríjemnil život „buričom“. Nie každý dokáže podobnému tlaku odolávať a Žilinka svojimi vyjadreniami naznačuje, že verejné dianie sleduje a dotýka sa ho.
Výsledok v podobe možnosti voľby nového generálneho prokurátora ešte pred parlamentnými voľbami by koalícia, prirodzene, privítala.
Tým by sa však vytvoril nebezpečný precedens. Ak vláde nevyhovuje predstaviteľ nezávislej inštitúcie, sústavným verejným útočením (bez uchopiteľnej odbornej argumentácie) ho jednoducho vytlačí z funkcie.
Vládni predstavitelia si však zrejme neuvedomujú, že podobné vyjadrenia a sľuby o „prekopaní systému“ po voľbách len povzbudzujú ďalších (hlbokých oráčov) k podobným útokom – až kým od nepohodlných predstaviteľov inštitúcií nedostanú to, čo chcú.
Na strážení odbornosti pri riadení štátu potom zjavne nezáleží.