Mestský súd Bratislava I odmietol obžalobu podanú na policajtov Jána Čurillu, Pavla Ďurku, Milana Sabotu, Štefana Mašina, Branislava Dunčka, Róberta Magulu a Petra Scholtza z dôvodu závažných pochybení v prípravnom konaní a porušenia práva na obhajobu.
Na obvinených policajtov podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave obžalobu za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktorý mali spáchať formou spolupáchateľstva. Prokurátor im kladie za vinu, že chceli stíhať príslušníkov inšpekcie Dianu Santusovú, Pavla Senického, Jána Daniela a Michala Vyšvádera (tím Oblúk) za fiktívnu korupciu, ktorú si mali čurillovci sami vytvoriť.
Čurillovci mali vytvoriť fiktívnu korupciu
Fiktívny korupčný skutok mal byť vytvorený preto, aby sa celá vec dostala pod pôsobnosť Úradu špeciálnej prokuratúry a aby bol zdiskreditovaný inšpekčný tím, ktorý sa zameriaval na vyšetrovanie samotných čurillovcov v tíme Očistec.
Realizačný návrh mali vypracovať policajti Branislav Dunčko a Róbert Magula (hoci vedeli, že ide o fiktívnu korupciu), aby mohli zasahovať do práv policajtov inšpekcie aj prostredníctvom zásahov, ako sú sledovanie alebo odpočúvanie.
Zjednodušene povedané, čurillovci chceli podľa obvinenia začať stíhať príslušníkov inšpekcie skôr, ako by inšpekcia začala formálne stíhať ich.
Obhajoba od začiatku hovorila o zaujatosti vyšetrovateľa
Obhajoba čurillovcov prostredníctvom advokáta Petra Kubinu už počas prípravného konania upozorňovala na to, že vyšetrovanie vedie zaujatý policajt a kolega čurillovcov Michal Kulich, a to až do momentu, kým bol právoplatne z konania vylúčený.
Kulich bol zaujatý voči Santusovej (priateľský vzťah) a obvinenému Sabotovi, no dozorový prokurátor toto rozhodnutie zrušil, hoci na to nemal zákonné oprávnenie. Námietky zaujatosti smerovali aj voči dozorovému prokurátorovi a prokurátorke Generálnej prokuratúry Kataríne Habčákovej.
Mestský súd sa s tvrdením obhajoby o zaujatosti vyšetrovateľa stotožnil, keďže dôvody na vylúčenie vo vzťahu k Sabotovi boli až neuveriteľne očividné.
Očividná zaujatosť pre konflikty na pracovisku
Vyšetrovateľ Kulich mal totiž opakované osobné spory s obvineným Sabotom v čase, keď spolu pôsobili ako kolegovia. Kulich počas práce označil Sabotu za „vy.ebaného Myjavčana a klamára“, čo musel riešiť ich nadriadený. Kulich sa podľa zistení súdu správal voči Sabotovi „bežne arogantne a povýšenecky“ a Sabota označil ich vzťah za „nenávistný“. Túto skutočnosť potvrdilo viacero svedkov vrátane samotného Kulicha.
Z hľadiska práva, ale aj elementárnej logiky, je absolútne neprípustné, aby takto nastavený vyšetrovateľ následne vyšetroval obvineného a zároveň zachoval aspoň zdanie nestrannosti v celom procese.
Napriek výhradám obhajoby v prípravnom konaní vyšetrovateľ Kulich nevidel dôvod na svoje vylúčenie, a nevideli ho ani jeho nadriadení či prokurátori. Súd vyhodnotil, že zlyhal celý systém policajnej a justičnej kontroly, ktorý vyhodnocoval námietky obvinených so záverom, že je všetko v poriadku.
Hoci sa Kulich neskôr z konania vylúčil pre pomer k iným osobám, nie však k Sabotovi, toto rozhodnutie zrušil prokurátor Vavrinec z Krajskej prokuratúry v Trnave po tom, ako Generálna prokuratúra celú vec odňala Krajskej prokuratúre v Bratislave. Prokurátor Vavrinec zrušil vylúčenie Kulicha, no súd skonštatoval, že na to nemal žiadne zákonné oprávnenie.
Súd následne skonštatoval, že keďže bol Kulich zaujatý, žiadne úkony, ktoré vykonal, nemôžu byť v procese použité a celá vec musí byť vrátená do prípravného konania. Orgány činné v trestnom konaní sa teraz musia vyrovnať s dôkazmi tak, aby mohli byť použité v trestnom konaní – čo v mnohých prípadoch, ak to bude možné (niektoré sú neopakovateľné úkony), znamená vykonať ich nanovo s novým vyšetrovateľom.
V tomto bode súd ešte nepovedal, že trestné stíhanie nebude možné preto, že dôkazy boli získané nezákonným spôsobom – iba to, že budú musieť byť vykonané procesne správne.
Súd vidí dôvodnosť obvinení
Rozhodne pritom neplatí ani právny názor bývalého prezidenta Policajného zboru Štefana Hamrana, ktorý si myslí, že „ten prípad skončil a bude zastavené trestné stíhanie a už sa nebude dať znovu stíhať, lebo platí zásada nie dvakrát v tej istej veci. Vyzerá to teda, že ten prípad sa už ani na súd nedostane“.
Hamranovo tvrdenie o nemožnosti opätovného trestného stíhania (zásada ne bis in idem) by platilo iba v prípade, ak by došlo k právoplatnému zastaveniu trestného stíhania, odsúdeniu alebo oslobodeniu obvinených. V prípade čurillovcov však bude musieť dôjsť k výmene vyšetrovateľa a k novému hodnoteniu časti dôkazov, nie však k zastaveniu trestného stíhania.
Samotný sudca Tomáš Hajduk totiž konštatoval, že zastavenie trestného stíhania na základe námietok obhajoby, podľa ktorých skutky nie sú trestnými činmi (účelové stíhanie policajtov za fiktívne skutky len preto, aby sami čurillovci neboli obvinení skôr), predbežne nepripadá do úvahy.
Sudca naopak uviedol, že trestná činnosť čurillovcov popísaná v ich obvinení rozhodne napĺňa znaky trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa. Hajduk tak síce konštatoval závažné procesné chyby v konaní pre vyšetrovanie zaujatým policajtom (a iné), no ak sa tento stav napraví, nie je dôvod nepokračovať v trestnom konaní.
V prípade, ak by súd pokračoval v konaní s týmito chybami v obžalobe, nemal by inú možnosť ako dospieť k rovnakým záverom počas hlavného pojednávania a obžalovaných policajtov oslobodiť. Súd sa tak svojím zásahom (vrátením obžaloby) vyhol riadnemu nevyriešeniu celého prípadu a naopak požaduje, aby sa vec riadne prejednala pred súdom.
Neschopnosť polície a prokuratúry by mala závažné následky
Čurillovci sú teda dôvodne podozriví z trestnej činnosti, no polícia a prokuratúra boli príliš neschopné vykladať elementárne pravidlá trestného konania tak, aby zabezpečili spravodlivý proces.
V tomto bode je potrebné upozorniť na to, že nejde o zanedbateľné pochybenie, ale o hrubú nezákonnosť, ktorá je – ako správne upozornil sudca Hajduk – spôsobilá „otráviť“ celé neskoršie konanie a ohroziť tak spravodlivý rozsudok.
Prejednanie trestnej veci pred nezaujatým štátnym orgánom je absolútnym právnym základom, ktorý musí byť dodržaný za každých okolností. Nikto nemôže racionálne očakávať, že zaujatá osoba – či už v priateľskom, alebo nepriateľskom vzťahu – bude objektívne vykonávať všetky dôkazy nestranne a nezávisle, tak ako to ukladá zákon.
Trestné stíhania čurillovcov sú výrazne mediálne pokrývané a o to prekvapivejšie je, že polícia a prokuratúra si vôbec dovolili zaťažiť tento proces takým očividným odborným zlyhaním, akým je nevylúčenie zjavne zaujatého vyšetrovateľa Kulicha (nadávky a konflikty na pracovisku).
Rovnaké pochybenia ako v prípade Dušana Kováčika
Verejnosť mohla vidieť následky takto „poškvrneného“ konania v prípade odsúdenia bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, keď dovolací súd zrušil jeho právoplatné odsúdenie.
Súd v tomto prípade konštatoval, že Kováčika vyšetrovali nielen zaujatí policajti a prokurátori, ale že ho súdili aj zaujatí sudcovia. V právnom štáte ide o neakceptovateľný právny stav, a preto bolo jeho odsúdenie zrušené a celé konanie bude musieť prebehnúť nanovo.
Aj keby bolo možné pripustiť, že vyšetrovateľ a prokurátori v prípade čurillovcov nemajú právne vzdelanie ani na úrovni študenta právnickej fakulty alebo konajú účelovo (hrubé ignorovanie zjavne zaujatého vyšetrovateľa), pri sledovaní mimoriadne mediálneho prípadu Dušana Kováčika museli vidieť, čo by v konečnom dôsledku znamenal ich postup pri nevylúčení vyšetrovateľa Kulicha.
Je preto skutočne zarážajúce, že zjavné nezákonnosti nechali kompetentní v tak sledovanom prípade zájsť až do podania obžaloby.
Dušan Kováčik bol pritom dlhodobo verejne prezentovaný ako príbeh úspešného stíhania korupcie – no iba do momentu, kým sa ukázalo, že zaujaté štátne orgány na všetkých stupňoch konali v hrubom rozpore so zákonom (možno iba polemizovať prečo), hoci na to obhajoba opakovane upozorňovala.
Prípad čurillovcov ukazuje rovnakú neschopnosť štátu postupovať správne už pri základných náležitostiach trestného stíhania.
Namiesto riadneho prešetrenia celej veci verejnosť sleduje iba trestuhodné odkladanie právoplatného rozhodnutia, čo podkopáva dôveru verejnosti v spravodlivosť a prispieva k rôznym mýtom v súvislosti s obvinenými.