Príbeh Bukózy v Hencovciach sa uzatvára spôsobom, ktorý presahuje rámec jedného neúspešného podniku na východe Slovenska. Nejde len o konkurz, ale o kumuláciu rizík. A to ekonomických, bezpečnostných aj environmentálnych, ktoré dnes dopadajú na celý región dolného Zemplína.
Závod, ktorý ešte donedávna patril k pilierom zamestnanosti v okrese Vranov nad Topľou, je vo februári 2026 opusteným areálom v rukách správcov konkurznej podstaty. Čoraz viac pripomína otvorenú ranu, nie uzavretú kapitolu.
Keď v júli 2024 vstúpila do holdingu česká skupina RIQ Investments podnikateľa Romana Staňka, komunikácia bola ambiciózna. Hovorilo sa o reštarte výroby, stabilizácii a novom začiatku. Realita však narazila na tvrdé čísla. Podnik totiž niesol starý dlh na úrovni približne 130 miliónov eur. Nový majiteľ deklaroval jeho zníženie pod hranicu 100 miliónov, no aj tak išlo o bremeno, ktoré si vyžadovalo kapitálovo silného a dlhodobo trpezlivého investora.
Prečo sa nepodarilo zachrániť podnik
Zásadný problém však spočíval v tom, že prevádzková ekonomika nedávala zmysel. Náklady na energie a drevnú štiepku prevyšovali trhové ceny celulózy. Inými slovami, každý vyrobený kilogram generoval stratu. Už v októbri 2024, teda tri mesiace po prevzatí, došlo k opätovnému zastaveniu výroby. Zamestnancom prestali chodiť mzdy, čo vyústilo do hromadných výpovedí. Strata dôvery bola rýchla a fatálna.
K tomu sa pridali kontroverzie. Veritelia a bývalí pracovníci podali na nového majiteľa trestné oznámenia a hovorili o „vytunelovaní“. Teda o predaji zásob uhlia, štiepky či hotovej celulózy bez toho, aby výnosy smerovali na mzdy alebo stabilizáciu podniku.
Bez ohľadu na právne posúdenie týchto tvrdení je faktom, že dôvera sa rozpadla. Konkurz napokon nepodal vlastník, ale samotní zamestnanci prostredníctvom odborov, aby sa dostali aspoň k prostriedkom z Garančného fondu Sociálnej poisťovne.
Environmentálne záväzky, a to najmä dlhy za emisné povolenky a pokuty, odradili potenciálnych investorov. Bukóza tak skončila nielen ako ekonomicky vyčerpaný podnik, ale aj ako právne a ekologicky komplikované dedičstvo.
To, čo však dnes znepokojuje miestne samosprávy, nie je minulosť, ale prítomnosť. Areál je prakticky vypnutý. „Ako keď vypnete svetlo v izbe,“ zaznelo na minulotýždňovej tlačovej konferencii zástupcov samospráv s dôvetkom, že technológia chemického závodu nie je svetlo, ktoré stačí zhasnúť.
Starosta Nižného Hrušova a podpredseda Združenia miest a obcí Slovenska Ján Fenčák to povedal otvorene. „Od vypnutia fabriky tu dochádza k masívnemu rozkrádaniu areálu. Reálne sa zatiaľ neurobilo nič a to rozkrádanie naberá na rozmeroch,“ zhodnotil. Podľa neho existuje viacero nelegálnych vstupov, plot je poškodený a nočné skupiny ľudí systematicky vytrhávajú kabeláž a kovové prvky. „V podstate je to štátny majetok, ak to takto zjednodušene poviem,“ apeloval s odkazom na Eximbanku ako hlavného veriteľa.
Rozkrádanie a riziká, ktoré majú viac vrstiev
Prvou rovinou je bezpečnosť dopravy. Starosta Nižného Hrabovca Alojz Jonek upozornil, že osoby pohybujúce sa v areáli prechádzajú cez železničnú trať aj cestu prvej triedy. „Hrozí tam riziko vykoľajenia vlaku, pretože za nimi ostáva rôzny materiál a na cestách hrozia havárie,“ uviedol.
Zároveň spomenul agresívne správanie niektorých osôb. „Zažil som to aj na vlastnej koži, keď som takmer bol fyzicky napadnutý,“ opísal starosta situáciu, pri ktorej chcel zabrániť rozkrádaniu majetku závodu. Neosvetlený komín podľa neho predstavuje ďalšie, hoci menej pravdepodobné, no potenciálne fatálne riziko pre leteckú dopravu.
Druhou rovinou je ekologická hrozba. V areáli sa nachádzajú technologické celky a zásobníky s chemickými látkami. Nedávny únik čierneho luhu pripomenul, že zanedbaná infraštruktúra môže mať konkrétne následky. Fenčák upozornil, že bez riadnej inventúry a kontroly nádrží a potrubí hrozí „ekologická katastrofa“. Podľa neho je nevyhnutné zapojiť bývalých zamestnancov, ktorí poznajú technológiu, a odborne spôsobilé osoby schopné identifikovať nebezpečné látky.
Treťou rovinou je ekonomická budúcnosť regiónu. Primátor Vranova nad Topľou Ján Ragan zdôraznil, že okres disponuje odborníkmi aj surovinovou základňou. „Ak sa úplne zdevastuje technológia, nebude záujem pokračovať v tomto type výroby,“ varoval. Rozkrádanie sekundárnych surovín dnes znižuje hodnotu miliónových technológií, ktoré by mohli byť základom pre nového investora. Každý vytrhnutý kábel tak nie je len škodou v stovkách eur, ale aj stratou budúcej investičnej atraktivity.
Situáciu v bývalom závode komplikuje aj vlastnícka štruktúra. Pozemky pod areálom vlastní tretia spoločnosť a tie nie sú predmetom konkurzu. Kým správny súd nerozhodne, potenciálny investor by tak kupoval technológiu bez pôdy, čo je z pohľadu racionálneho kapitálu sotva akceptovateľné.
Reakcie štátu: medzi kompetenciami a realitou
Eximbanka deklaruje aktivitu. „Uvedomujeme si, že aktuálna situácia má závažné spoločenské a bezpečnostné dôsledky pre celý región, považujeme preto rozšírenie účinných ochranných opatrení za nevyhnutné a neodkladné,“ uviedla pre TASR riaditeľka odboru marketingu a komunikácie Martina Vráblik Solčányiová. Banka je podľa jej slov v kontakte s konkurzným správcom, samosprávami aj ministerstvami.
Ministerstvo hospodárstva zároveň pripomenulo limity svojich právomocí. „Jediným subjektom oprávneným konať a prijímať rozhodnutia v rámci konkurzného konania je správca konkurznej podstaty, rezort hospodárstva nemá zákonné kompetencie zasahovať do výkonu jeho právomocí,“ reagovala hovorkyňa Mária Pavlusík. Rezort deklaruje pripravenosť poskytnúť súčinnosť v rámci zákonných možností.
Formálne je teda všetko v poriadku. Každý koná v medziach kompetencií. Prakticky však areál zostáva deravý – a to doslova aj obrazne. Samosprávy žiadajú systematické zabezpečenie, opravu oplotenia, jasné určenie zodpovednosti a koordinovaný postup štátu. „To sú veľmi vážne veci, ktoré by mal niekto riešiť okamžite, a nie po 14 dňoch,“ upozornil Fenčák.
Bukóza tak dnes nie je len symbolom zlyhaného podnikateľského príbehu. Je testom schopnosti štátu zvládnuť následky priemyselného kolapsu a vedieť ochrániť majetok, bezpečnosť aj životné prostredie a vytvoriť predpoklady pre nový začiatok. Ak sa tento medzistav predĺži, riziká sa budú kumulovať. A cena za ne už nepôjde na účet jedného investora, ale celého regiónu.