Problém celej partie informačnej vojny medzi Ruskom a Európou spočíval v tom, že na jednej strane šachovnice sedel skúsený majster a na strane druhej veľmi naivný žiak v podobe starého kontinentu. Európsky hráč stavil na stratégiu, keď ohromením z obrovského množstva vlastných chýb druhú stranu de facto paralyzoval.

O čo išlo? Základná chyba spočívala v protichodnom naratíve európskej strany. Cieľom akejkoľvek propagandy je vytvoriť náhradný, no ucelený pohľad na skutočnosť. Kľúčovým slovom je ucelenosť – sila propagandy je daná jej koherenciou (súladom).

V prípade Európy nešlo o koherenciu, ale skôr o dlhodobo pestovanú schizofréniu. Na jednej strane sa ruské tajné služby vykresľovali ako všemocné a schopné manipulovať verejnou mienkou lepšie ako ktokoľvek iný, na druhej strane boli západné médiá neustále zaplavované informáciami o ruskom diletantstve a zaostalosti.

Symbolom tohto prístupu sa stali pamätné historky o ukradnutých čipoch z práčok, ktoré sa údajne používali pri výrobe ruskej vojenskej techniky. Tento prístup je veľmi kontraproduktívny. Ako totiž chcete obhájiť vynakladanie obrovských prostriedkov daňových poplatníkov na vojnu proti nepriateľovi, ktorému na vojenských prehliadkach padajú z áut kľučky?

Odlišný prístup k domácemu publiku

Rusko zaujalo úplne odlišný postoj. Prakticky od začiatku nimi nazývanej špeciálnej vojenskej operácie sa ťažisko záujmu ruských informačných služieb presunulo predovšetkým na domácu populáciu. Dôležité bolo udržať morálku obyvateľstva a vysvetľovať ciele a zámery vlastnej verejnosti.

V pôsobení Ruska smerom na Západ bol viditeľný diametrálny rozdiel. Zatiaľ čo pred inváziou – a to predovšetkým v súvislosti s anexiou Krymu – sme mohli pozorovať mnoho snáh, ako ovplyvniť západné vnímanie tejto udalosti, začiatok invázie na Ukrajinu tieto snahy uťal. Je to logické: vo vojne sa druhej strane nič nevysvetľuje argumentmi. Na scénu prichádza hrubá sila.

Ruská propaganda, určená predovšetkým rusky hovoriacemu publiku, neustále opakuje, že ciele špeciálnej operácie sú dva: denacifikácia a demilitarizácia Ukrajiny. Tieto pojmy boli zvolené veľmi starostlivo, pretože nie je jasné, čo presne znamenajú. A keďže cieľ nie je jasne definovaný, možno ho flexibilne prispôsobovať.

Interpretácia týchto dvoch cieľov sa stane pilierom ruského víťazného naratívu o vojne na Ukrajine. Denacifikácia sa podľa neho dovŕšila tým, že ukrajinské radikálne sily, ako je pluk Azov alebo Pravý sektor, boli oslabené a zdecimované.

Demilitarizácia potom bude spočívať v tom, že sa Ukrajina nestane členom NATO a jej populácia bude nadlho ľudsky aj materiálne vyčerpaná. Na ospravedlnenie tohto úspechu sa budú náramne hodiť aj územné zisky, ktoré Rusku pripadnú.

Hoci ešte zďaleka nie je jasné, kadiaľ povedú nové hranice, už teraz môžeme povedať, že Ukrajina výrazne stratí svoju obranyschopnosť.

K tomu môžeme pridať aj to, že Vladimir Putin dosiahol svoje napriek tomu, že ho prvé dva roky označovali západní politici za diktátora, s ktorým sa nehovorí, nieto ešte rokuje. Šéf Kremľa však dobre vedel, že každá vojna sa končí pri rokovacom stole.

Keď si k nemu teraz sadol s Donaldom Trumpom a v budúcnosti sa rozhovory rozšíria aj na ďalších západných lídrov, bude to pre ruskú propagandu ideálne zavŕšenie celej konštrukcie: nejasné ciele sa „naplnili“, zabrané územia sa „legalizovali“ a z človeka, s ktorým sa nehovorilo, sa stane partner, bez ktorého sa nedá nič vyriešiť. V Rusku tak budú môcť oslavovať koniec víťaznej vojny a Putin získa auru mierotvorcu.

Skutočná cena za ilúziu neomylnosti

To je, samozrejme, iba propagandistický pohľad. Skutočná bilancia však pre Rusko a samotného Putina taká priaznivá nie je. Špeciálna vojenská operácia bola obrovskou chybou, ktorej príčina tkvela v pýche.

Putinovi sa na geopolitickej šachovnici dovtedy veľmi darilo. Aj napriek tomu, že hral s oveľa slabšími kartami, podarila sa mu vojenská intervencia v Sýrii a následne anexia Krymu. Dnes aj ruská strana opatrne priznáva, že základný predpoklad celej invázie – teda že sa ukrajinský režim zloží po obsadení strategických bodov – sa ukázal ako mylný.

Rusko inváziou prekročilo červenú líniu, z ktorej už neviedla cesta späť. Následne sa však zo svojich chýb poučilo a zvolilo lepšiu stratégiu ako ukrajinská armáda. Najmä v tom, že v posledných rokoch stavilo na opotrebovávaciu vojnu. Ruskí stratégovia skrátka prišli o svoju povesť neomylnosti.

Ruská ekonomika sa síce nezložila na kolená, ako mnohí prorokovali, zároveň však Rusko dramaticky spotrebovalo svoje rezervy. Tamojšie hospodárstvo sa plne transformovalo na vojnovú ekonomiku.

Spätná transformácia na mierovú ekonomiku bude obrovskou výzvou a vyžiada si astronomické finančné prostriedky. Tou najbolestnejšou stratou pre Rusko sú mladí muži, ktoré padli v tomto konflikte. Tých nikto nenahradí.

Úhrnná plodnosť predstavovala obrovský problém už pred inváziou. Posledné údaje z roku 2023 hovoria o 1,4 dieťaťa na jednu ženu. To je číslo, ktoré leží veľmi hlboko pod reprodukčnou úrovňou 2,1 dieťaťa. Túto hodnotu dosahovalo Rusko naposledy v období, keď sa ešte volalo Sovietsky zväz.