Túto súvislosť treba pomenovať, no mediálna obhajoba obvinených čurillovcov sa tvári, akoby ich prehrešky boli ňou neutralizované. V skutočnosti je to naopak.

Kauza Kajúcnik, ktorá pochytala mediálne chránenú kliku vyšetrovateľov a prokurátora, má síce zjavný súvis so snahou vyviniť Bödöra a Gašpara v kauze Očistec, no je to práve niekdajšia nadpráca čurillovcov a médií, čo dnes Ficových ľudí „vyviňuje“. Vari si niekto myslel, že premiér nebude pri ochrane svojich ľudí využívať prostriedky, ktoré mu protistrana poskytne ako na striebornom podnose?  

Práve z tohto dôvodu Štandard dlhodobo upozorňoval na to, že ak médiá nebudú schopné pomenovať zlyhania čurillovcov a prokuratúry, jedného dňa oligarchia získa páky, ktoré im pomôžu.

Vážne obvinenie

Obvinenie voči čurillovcom je postavené na výpovediach desiatok svedkov a množstve odposluchov, ktoré ukazujú na koordinovaný proces, ako zo svedkov exponovaných káuz vynucovali výpovede, ktoré potrebovali. Medzi nástroje nelegálneho nátlaku patrila hrozba väzením, ktorú v prípade neochotného „spolupracovníka“ boli schopní aj využiť, a to na dlhý čas (spomeňme si na prípad Vladimíra Pčolinského, ktorý sedel v kolúznej väzbe pol roka bez toho, že by sa vôbec vypočúvali svedkovia v jeho prípade, čo je dôvod kolúznej väzby).

Psychický nátlak vo väzbe a hrozba vysokých trestov (manipulatívna nadkvalifikácia a podkvalifikácia skutkov podľa toho, či spolupracujete) sa stali metódami, ako od kajúcnikov vynútiť svedectvá o osobách, ktoré si čurillovci určili. Výsledkom bol guláš často protirečivých svedectiev, o ktorých nik netušil, či sú pravdivé alebo sú len produktom priamej objednávky (kauza Pčolinský).  

Mediálna obhajoba

Mediálna obhajoba čurillovcov však „pozabudla“ svojich čitateľov pravdivo informovať, z akých vážnych previnení sú ich miláčikovia obvinení. Išlo údajne o organizovaný a rafinovane rozvinutý systém neprijateľného a nezákonného policajného nátlaku, ktorý hraničí s gaunerským vydieračstvom. A je podopretý množstvom svedectiev „kajúcnikov“, teda ľudí, ktorých čurillovci a ich mediálny spojenci roky ospevovali ako pravdovravných.

Štandard už pred voľbami upozorňoval, na akých vratkých nohách stojí taktika lámania a vynútenej spolupráce kádrov z čias smeráckych vlád, ktorí sa dopustili zločinov. Keďže druh kajúcnik má prirodzene v povahe hrať na všetky strany s výlučne vlastnými záujmami, dopadne to napokon tak, že kým čurillovci týmto zločincom odpustili tresty za svedectvá voči konkrétnej politickej garnitúre, keď sa následne dotyční ohrození politici dostanú k moci, použijú voči „kajúcnikom“ podobné páky, aby ich pretiahli na svoju stranu.

Nebolo ťažké domyslieť si, že po voľbách a víťazstve Smeru si zločinci z čias jeho koristníckych vlád opäť nájdu cestu tam, kde vie aktuálna moc ponúknuť viac. Ľudovít Makó, Bernard Slobodník, Peter Petrov, Marián Kučerka a ďalší vypovedajú o nátlaku zo strany vyšetrovateľov. U Makóa to zašlo tak ďaleko, že ten teraz obviňuje čurillovcov – ktorí mu za jeho podozrivé svedectvá sľúbili faktické odpustenie hriechov v desiatkach zločinov –, že splnili „len dvadsať percent toho, na čom sme sa dohodli“.  

Netreba dodávať, že jediným víťazom v tejto hre, ktorú kedysi rozpútala Matovičova vláda a ochotne ju rozohrali dobe poplatní vyšetrovatelia a prokurátori, sú práve zločinci. Jedným z dôsledkov tejto hry je to, že zločiny z čias Smeru zostali nepotrestané, keďže „kajúcnici“ (tí, ktorým sa zločiny najľahšie preukázali) dostali slobodu a na ich údajných pasákov (politické kádre Smeru) ich svedectvá trestnoprávne nedosiahli. Svedkami výkonu spravodlivosti sme tak „vďaka“ čurillovcom neboli ani pri tých najzjavnejších a preukázateľných zneužitiach moci (Ľudovít Makó, Boris Beňa, František Imrecze, Bernard Slobodník...).

Namiesto reflexie zlyhaní tu máme v mediálnom prostredí okaté snahy zakryť vlastné chyby. Dokonca aj rozhovor s advokátom čurillovcov je v duchu svojho nadpisu vedený pokusom o zosmiešnenie tézy, že Čurilla bol údajne hlavou organizovanej skupiny, čo jemu samému vraj „bolo smiešne“.

Pripomeňme, že práve výmyslom o organizovanej skupine – čo zas bolo smiešne celému právnickému prostrediu – sa kedysi čurillovci zaskveli pri pokuse stíhať Roberta Fica.

Premiér sa hlavou „organizovanej skupiny“ vraj stal tak, že zorganizoval stretnutie na úrade vlády, údajne z iniciatívy vtedajšieho ministra vnútra a podpredsedu Smeru Roberta Kaliňáka, na ktorom sa premiér pýtal, ako sa vyvíja daňový prípad Andreja Kisku. Okrem Fica, Kaliňáka, Imreczeho sa na nej zúčastnil aj niekdajší policajný prezident Tibor Gašpar, oligarcha Norbert Bödör a vtedajší šéf Kriminálneho úradu finančnej správy (KÚFS) Ľudovít Makó. 

Spomínaný rozhovor s advokátom Jánom Dulovičom bol viac o tom, ako prebiehal výsluch čurillovcov a na akom balkóne sedeli. Akoby sa novinárka ani len nezaujímala o podstatu vážnych obvinení. Z rozhovoru bolo zrejmé, že autorka má jasno o nevine čurillovcov a o podstatu obvinení sa veľmi nezaujíma, hoci má pred sebou advokáta, ktorý by hádam na obvinenia mohol aj čosi povedať.

Si proti praktikám čurillovcov, si teda smerák

Infantilná skratka „si proti nezákonným praktikám čurillovcov, takže si obhajca smeráckej oligarchie“, sa stala prvou kapitolou bizarnej rozprávky, ktorá sa neskôr rozvíjala v čoraz absurdnejších podaniach. Najnovšie to vyvrcholilo tým, že čurillovci sú vraj neviniatka, lebo oni len chceli pochytať grázlov.

Toto naivné ospravedlnenie má však veľké trhliny. Po prvé, nik nespochybňuje túžbu vyšetrovateľov pochytať svoje ciele, ktorých vina alebo nevina je však irelevantná pre súčasné obvinenia čurillovcov. Tie spočívajú vo vážnych porušeniach zákona.

Po druhé, metódy čurillovcov viedli k tomu, že preukázateľní zločinci z vlád Smeru spravodlivý trest nedostali, lebo sa stali „kajúcnikmi“. Platí to obzvlášť v prípade, keď jedným z kľúčových svedkov obžaloby voči čurillovcom je Ľudovít Makó. Ten bol predtým vykresľovaný ako pravdovravný muž, ktorý ani nemá dôvod klamať.  

Lenže tu ide o viac než o čurillovcov alebo údajnú „obhajobu“ koristníckych zločinov z čias druhej a tretej Ficovej vlády (ktorých závažnosť a nevyhnutnosť zákonného vyšetrenia sme nikdy nepopierali). Ide o to, aby žiadna (nielen smerácka) politická garnitúra nemohla zneužívať políciu na účelové politické ciele a používať prostriedky trestného práva na likvidáciu svojich oponentov. Ak to robí Smer, je to neprijateľné – na tom sa všetci zhodneme.

Teraz je načase, aby sme dokázali rozumieť tomu, že podobné metódy nesmie používať ani druhá strana, ktorá má podporu novinárov. Mediálna ochrana je totiž svojím spôsobom ešte problematickejšia, ako keď má moc v rukách oligarchia, na ktorej nečisté kroky novinári úzkostlivo a dennodenne upozorňujú, čo spravidla vedie k reflexii občanov vo voľbách.

Avšak manipulácia verejnosti, ktorú spôsobili médiá spolupracujúce s čurillovcami a ich prokurátormi, môže mať vážnejšie dôsledky. Legitimuje systém, podľa ktorého môže politická garnitúra zneužitím prostriedkov trestného práva zlikvidovať politickú konkurenciu.

Médiá, ktoré úzkostlivo upozorňujú na každé „ohrozenie demokracie“, si pri čurillovcoch neuvedomili, aké nebezpečenstvo odštupľovali. Naopak, dnes sa snažia vyviniť nielen čurillovcov, ale hlavne seba, keďže s čurillovcami nekriticky spolupracovali a ich metódy tolerovali.

Preto dnes médiá nedokážu reagovať na závažné obvinenia voči praktikám vyšetrovateľov a preto sa stretávame skôr s paušálnou mediálnou obhajobou, ktorej východiskom je, že čurillovci sú oslavované obete.