Čurilla ako hlava organizovanej skupiny a obludný systém policajného nátlaku

Uznesenie Úradu inšpekčnej služby z 2. marca 2026, ktoré má denník Štandard k dispozícii, opisuje na 133 stranách rozsiahle nezákonné konanie policajtov okolo Jána Čurillu. Ak sa tieto podozrenia potvrdia, odhalí sa obludná schéma nátlaku a vydierania čurillovcov, ktorí chceli podľa obvinenia za každú cenu „lámať“ ľudí iba preto, aby vypovedali voči konkrétnym „politicky exponovaným“ osobám.

Na základe daného uznesenia bolo vznesené obvinenie policajtom Jánovi Čurillovi, Pavlovi Ďurkovi, Robertovi Magulovi, Branislavovi Dunčkovi, Romanovi Stašovi, Jánovi Káľavskému a prokurátorovi Michalovi Šúrekovi pre trestné činy vydierania a zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktoré mali páchať ako organizovaná skupina. Jej hlavou mal byť podľa obvinenia Ján Čurilla, ktorý zadával príkazy ostatným osobám.

Aj po oboznámení sa s konkrétnymi skutočnosťami, ktoré sú kladené obvineným za vinu, sa v mediálnom priestore našli zavádzajúce alebo zľahčujúce názory, že „vlastne sa nič nestalo“. Za neprípustný možno rozhodne označiť názor kolegu čurillovcov, Štefana Mašina, že „zlomiť obvineného neznamená týrať ho“. Ako policajt zrejme zabudol, že žiadne „lámanie“ obvinených trestné kódexy nepripúšťajú.

Za absolútnou hranicou racionality, právnej orientácie a novinárskej etiky sú vyjadrenia novinárky Denníka N Moniky Tódovej o tom, že „jediné, čo chceli (čurillovci), je dostať zločincov do väzenia, a grázli (svedkovia svedčiaci proti čurillovcom) sa len vyhovárajú“.

Podobné vyjadrenia mala aj sudkyňa Pamela Záleská, ktorá hovorila o „sviniach v talári“, pre ktoré bola následne vylúčená zo súdnych konaní pre zaujatosť. Práve verejné vyjadrenia podobného typu Tódovej na adresu Dušana Kováčika mali za následok skutočnosť, že v jeho prípade bol okrem iných dôvodov dovolacím senátom zrušený právoplatný oslobodzujúci rozsudok.

Denník Štandard upozornil na prepojenie Slobodníka s akciou

V rámci akcie „Kajúcnik“ zadržali aj iné osoby, ktoré však prepustili bez obvinenia. Patrí medzi ne aj vyšetrovateľka Alžbeta Farkašová. Na jej meno v súvislosti s akciou „Kajúcnik“ a previazaním s nedávnou výpoveďou kajúcnika Bernarda Slobodníka ako prvý upozornil práve denník Štandard. Uznesenie o vznesení obvinenia ukázalo, že išlo o správny záver a práve výpoveď Slobodníka je súčasťou dôkazov, na ktorých je obvinenie postavené.

Obvinení policajti, ktorých v iných konaniach zastupuje advokát Peter Kubina, si v tomto prípade museli zvoliť iného obhajcu. Kubina je totiž podľa vyšetrovateľa inšpekcie v celom prípade v postavení svedka. Kubina tento postup inšpekcie odmietol ako nezákonný, keďže nemôže vypovedať o veciach, ktoré sa dozvedel v rámci výkonu svojej činnosti.

Ak by vyšetrovateľ chcel vypočúvať Kubinu ohľadom skutočností, ktoré sa dozvedel ako advokát, išlo by o hrubé pošliapanie práva. To platí aj v prípade, ak by právnou kľučkou o svedkovi chcel zbaviť obvinených ich obhajoby.

V tomto prípade je však potrebné pripomenúť, že Kubina bol súčasťou rôznych konverzácií čurillovcov, často odpudivo vulgárnych, ako bolo vytešovanie sa zo smrti kolegu, na ktoré sa nevzťahuje jeho postavenie advokáta.

Práve rozsiahla komunikácia čurillovcov, napríklad komunikácia „Apači“, je súčasťou dôkazov, na ktorých inšpekcia zakladá svoje obvinenie. Ak bude výsluch Kubinu smerovať k týmto skutočnostiam, pôjde o zákonný postup.

Žiadny z obvinených nie je vo väzbe, prokuratúra pochybila

Pri zadržaní postupne všetkých policajtov, ako aj prokurátora Šúreka, obvinili a prepustili na slobodu. Vyšetrovateľ navrhol kolúznu väzbu iba pre policajtov Jána Čurillu a Pavla Ďurku. Sudca Mestského súdu Bratislava I Tomáš Hajduk však oboch obvinených prepustil na slobodu s odôvodnením, že návrh bol podaný na nepríslušný súd, čo hovorí veľa o odbornosti prokuratúry, a zároveň spochybnil dôvodnosť vzneseného obvinenia.

V tomto bode ide o pomerne prekvapivý postoj sudcu, ktorý si stihol preštudovať rozsiahly materiál obvinenia a napriek obrovskému množstvu dôkazov zo strany inšpekcie (viac ako 60 svedkov, odposluchy a listinné dôkazy),dospel k záveru, že obvinenie nie je podložené.

Vyšetrovateľ inšpekcie kladie čurillovcom za vinu to, že Ján Čurilla a Pavol Ďurka ako vyšetrovatelia Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) spolu s operatívcami Magulom, Dunčkom, Stašom a Káľavským mali najneskôr od roku 2019 pôsobiť spolu s ďalšími osobami ako organizovaná skupina, ktorá mala vykonávať nezákonnú činnosť.

Táto činnosť sa podľa obvinenia mala odohrávať nielen v priestoroch NAKA, ale aj na Úrade špeciálnej prokuratúry a v rôznych ústavoch na výkon väzby a výkon trestu, pričom na celej činnosti sa mal podieľať aj Šúrek tým, že všetky nezákonnosti kryl z pozície dozorového prokurátora.

Ján Čurilla mal riadiť organizovanú skupinu

Obvinenie uvádza, že celú skupinu mal riadiť Ján Čurilla, ktorý mal ostatným členom zadávať úlohy a pokyny smerujúce k získavaniu dôkazov v trestných konaniach vedených v kauzách Takáčovci, Boží mlyn a Očistec. Tieto dôkazy mali byť podľa obvinenia zabezpečované prostredníctvom vopred dohodnutých, pripravených alebo vynútených výpovedí osôb, ktoré boli v tom čase samy trestne stíhané.

Inšpekcia hovorí o Čurillovi ako o šéfovi z dôvodu, že mal pravidelne určovať postup jednotlivých policajtov, zadávať konkrétne úlohy a usmerňovať priebeh trestných konaní, a to aj v tých, v ktorých nevystupoval ako vyšetrovateľ.

Uznesenie zároveň poukazuje na údajne podriadené až „submisívne“ postavenie ostatných policajtov voči jeho osobe, pričom tieto okolnosti majú dokazovať najmä odposluchy.

Týmto postupom mali čurillovci podľa obvinenia zneužívať svoje postavenie verejných činiteľov na takzvané „zlomenie“ trestne stíhaných osôb. V obvinení sa spomínajú konkrétne prípady Mareka Zemana, Miroslava Palucha, advokáta Martina Ribára, Borisa Kaisera, Petra Kaňucha, Mateja Zemana, Nikolu Primoraca a Pavla Vorobjova.

Väzba a právna nadkvalifikácia ako prostriedok nátlaku

Jedným z nástrojov tlaku obvinených policajtov mala byť väzba, ktorou mali čurillovci nielen hroziť, ale ju podľa obvinenia aj účelovo využívať ako prostriedok donútenia. Psychický tlak mal byť vytváraný aj zhoršovaním podmienok výkonu väzby – napríklad obmedzovaním návštev a telefonických kontaktov s rodinou, manipuláciou s korešpondenciou, komplikovaním kontaktu s obhajcami alebo presunmi do iných ústavov bez rozhodnutia súdu.

Čurillovci mali v týchto prípadoch využívať úmyselnú nadkvalifikáciu skutkov a hrozbu vysokých trestov, ktorú mali následne meniť za ponuku miernejšieho postupu výmenou za usvedčujúce výpovede voči osobám, ktoré mali sami určovať. Obvinenie pritom hovorí o „politicky exponovaných osobách“, ktoré chceli policajti „dostať“.

K takzvanému „lámaniu“ mali prispievať aj nevyžiadané návštevy vo väzbe, ktoré vykonávali operatívni pracovníci na základe požiadaviek Čurillu a Ďurku. Obaja vyšetrovatelia mali takéto návštevy vykonávať aj osobne, pričom žiadosti o ich povolenie mali smerovať práve k prokurátorovi Šúrekovi.

Uznesenie o vznesení obvinenia poukazuje aj na vykonávanie takzvaných prípravných alebo „cvičných“ výsluchov bez prítomnosti obhajoby. Počas nich mali policajti vypočúvané osoby inštruovať, čo sa od nich očakáva a akým spôsobom majú vypovedať.

Ak osoby postupovali podľa týchto pokynov, mali byť podľa obvinenia odmenené rôznymi ústupkami – napríklad povolením návštev, telefonických kontaktov s rodinou alebo uzatvorením dohody o vine a treste s výrazne miernejšou právnou kvalifikáciou, než aká im pôvodne hrozila.

Koľko mŕtvych im prejde?

V obvinení inšpekcia špecificky hovorí o prípadoch, keď sa „osoby priznali pod daným tlakom aj ku skutkom, ktoré nespáchali“. Obvinený prokurátor Šúrek nazval tieto praktiky a vyjadrovanie čurillovcov „používaním drsnej hantýrky“.

Šúrek tým zrejme naráža na správy v obvinení, kde čurillovci „stávkujú“, kedy sa osoba vo väzbe obesí pod tlakom, alebo diskutujú o tom, „koľko mŕtvych im prejde“. Čurilla v tomto prípade odpovedá, že „sedem“.

Rozsiahle uznesenie o vznesení obvinenia opisuje množstvo konkrétnych prípadov údajného vydierania a zneužívania právomoci verejného činiteľa zo strany policajtov a prokurátora. Cieľom malo byť, aby spolupracujúce osoby „mechanicky“ priznali svoju vinu a následne usvedčovali ďalšie osoby podľa pokynov policajtov.

Obvinenie v tomto smere ponúka prepisy rozhovorov Čurillu a Dunčka, pri ktorých Čurilla hovorí: „Ak sa k tomu priznajú (prípad Takáčovci), tak ja verejne vyhlásim, že som pripravoval puč na Slovensku.“ Ďurka dodáva, že „bude to majstrovské dielo“ a pokračuje slovami: „Ako obviniť niekoho za vydieranie, lebo sa ti nevyhráža a je milý na teba.“

V uznesení je obrovské množstvo konverzácie, pri ktorej sa obvinení policajti bavia o „lámaní“ osôb, prípadne o tom, čo „konkrétne ich zlomilo“, hoci na nich nič nemali, ako napríklad v prípade Kamila Haršányho.

Čurillovcov usvedčujú známe mená aj odsúdení

O týchto praktikách hovorí viac ako 60 svedkov vrátane známych mien, ako sú Norbert Bödör, exriaditeľ SIS Vladimír Pčolinský, bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, podnikateľ Zoroslav Kollár, kajúcnici Ľudovít Makó a Bernard Slobodník či podnikateľ Jaroslav Haščák.

Inšpekcia pracuje práve s výpoveďou Slobodníka z januára 2026, na ktorú upozornil denník Štandard a v ktorej opisuje policajnú manipuláciu. Okrem toho čurillovcov usvedčuje aj ďalší známy kajúcnik Ľudovít Makó, ktorý je v uznesení spomínaný v súvislosti s takzvaným „obchodovaním s výpoveďami“.

Makó mal byť podľa inšpekcie tlačený zo strany obvinených policajtov k tomu, aby vypovedal proti konkrétnym osobám, o ktorých skutkoch údajne nemal žiadne vedomosti. Vo svojej výpovedi rozsiahlo opisuje nezákonné praktiky čurillovcov, ktoré charakterizuje ako „domček, ktorého pointou bolo zistenie jednotlivých skutkových okolností svedkov a kajúcnikov, ich príprava a zabezpečenie toho, aby sa niektoré okolnosti nedostali do procesu vôbec, alebo sa dostali tam, kde ich chceli policajti mať“.

Kajúcnik Makó napríklad v prípade medializovaného prípadu Repu, Šúreka a Kučerku, kde mal prokurátor Repa vydierať Kučerku, hovorí: „V tom čase som mal obavu vypovedať naozajstné skutočnosti na ÚŠP, inak by ma čakali konzekvencie“.

Čurillovci fakticky ovládli prípravné konanie

Inšpekcia označila konanie čurillovcov ako „systémové zneužívanie oprávnení orgánov činných v trestnom konaní, ktoré pôsobili ako organizovaná skupina“. Tento záver má podporovať aj komunikácia zo skupiny „Apači“ na platforme WhatsApp, ako aj obsah odposluchov, z ktorých podľa inšpekcie vyplýva zrejmé rozdelenie úloh medzi jednotlivými obvinenými.

Výpovede získané pod tlakom mali byť ukladané do takzvaných technických spisov vrátane technického spisu č. 80, ktorý je predmetom samostatného trestného konania vedeného voči Čurillovi, Ďurkovi, Šúrekovi a bývalému riaditeľovi NAKA Branislavovi Daňkovi.

Vyšetrovateľ inšpekcie v obvinení opisuje stav, v ktorom čurillovci a prokurátor Šúrek „fakticky ovládli prípravné konanie. Malo v ňom dochádzať k vedomému narúšaniu autenticity dôkazov, selekcii uvádzaných skutočností a zakrývaniu obsahu prípravných výsluchov“.

Závažnosť opísaného konania je podľa vyšetrovateľa o to väčšia, že ide o osoby, ktoré ako orgány činné v trestnom konaní určujú spôsob a rozsah dokazovania v prípravnom konaní, a je teda iba na ich určení, či a ktoré dôkazy vykonajú.

Obvinenie čurillovcov opisuje skutočne masívne krivenie spravodlivosti. Nejde o žiadne prevratné zistenia, podobné praktiky polície a prokuratúry vyčítali európske súdy Slovenskej republike aj v minulosti. Vtedy sa však polícia zameriavala na mafiu, pri ktorej nikoho nezaujímalo, ako sa vlastne dospelo k odsúdeniu jej členov.

Nie je teda ničím výnimočným, ako od násilných zločincov prešli podobné metódy usvedčovania aj na iné osoby, ktoré sú predmetom policajného záujmu. Pokrivené vnímanie spravodlivosti totiž diktuje, že dôležité je dostať zločinca za každú cenu. Podľa obvinenia inšpekcie zrejme aj za cenu vytvorenia organizovanej skupiny v polícii, ktorá lámala osoby nezákonnými postupmi, iba aby dosiahla svoje ciele.

Predstava mnohých verejne činných osôb, ktoré zavádzajúco zľahčujú dané praktiky, je skutočne odsúdeniahodná. Skutočne ironické sú sťažnosti obhajoby čurillovcov, že v tomto prípade ide o účelovú nadkvalifikáciu skutku zo strany inšpekcie – teda presne to, z čoho sú obvinení ich klienti a o čom vlastne tvrdia, že je to v poriadku.

Európske súdne rozhodnutia tak minimálne podľa vzneseného obvinenia nepadli na úrodnú pôdu.

Ak sa podozrenia potvrdia, pôjde o jeden z najväčších prípadov policajnej manipulácie, ktorý bude mať za následok absolútny rozpad všetkých veľkých káuz súčasnosti. Či už z pozície policajnej manipulácie trestných konaní, alebo z pozície dôveryhodnosti kajúcnikov, ktorí z toho usvedčujú „našich chlapcov.“