Siedmeho októbra 2023 rozpútalo palestínske militantné hnutie Hamas ďalšie kolo vražedných akcií proti Izraelu, keď napadlo kibuce na juhu krajiny a dejisko festivalu Nova v Negevskej púšti. Príslušníci Hamasu a spriaznených militantných skupín zabili takmer 1 200 ľudí, uniesli 251 rukojemníkov a ukončili mýtus o nedobytnej izraelskej hranici.
Ľudia však zvyknú zabúdať, že len dva roky predtým sa odohrávala séria prestreliek medzi Gazou a Tel Avivom, ktoré v skutočnosti (rovnako ako predošlé konflikty) nemali svoj záver. Už v tom čase analytici varovali, že za „izraelské víťazstvo“ sa dá považovať len stav, keď palestínski militanti nerozpútajú ďalšie bojové operácie.
Podľa tejto predstavy tak Izrael vojnu z jari 2021 prehral, keďže nezabezpečil mierové podmienky. Zároveň však treba priznať, že sleduje svoje strategické ciele a vojny na Blízkom východe patria takmer bez výnimky do jednej „supervojny“ – v ktorej má Tel Aviv tiež svoje strategické ciele.
Aj rok potom zaútočil Tel Aviv na pozície Islamského džihádu a zlikvidoval prakticky celé jeho vedenie za jediný víkend. Do tohto konfliktu sa Hamas nezapojil, keďže pravdepodobne nechcel riskovať izraelskú odvetu.
Tisícročné krviprelievanie
Vojna v priestore, ktorý sa dnes nazýva Pásmom Gazy, trvala s prestávkami od tretieho tisícročia pred Kristom. O tento úzky pás zeme s mestami Gaza, Aškelon či Ašdod zápasili už mocnosti doby bronzovej, neskôr sa tu usídlil národ Filištíncov, po ktorých ostalo meno Palestínčania.
Tí však pomenovali aj širšiu oblasť, ktorú dnes nazývame Izrael. Rimania po potlačení série judejských povstaní v rokoch 66 až 135 (známych aj ako rímsko-židovské vojny) vymazali miestne názvy ako Judea, Samária a Galilea a nastolili pomenovanie „Filištínska Sýria“, teda Syria Palaestina.
Aj dnes existuje hnutie Fatah, ktoré vzniklo v roku 1958 a po desiatich rokoch sa pripojilo k Organizácii pre oslobodenie Palestíny. Ide o skratku z levantskej arabčiny, ktorá sa rozpisuje ako „Harakat at-tahrír al-watání il-Filástiní“, teda Hnutie za slobodu národa Filištíncov.
Palestínčania však svoj boj za nezávislosť viedli prakticky od vzniku Izraela v máji 1948, hoci podľa plánu rozdelenia OSN (1947) mala takmer polovica predjordánskej časti Britského mandátu Palestína pripadnúť tamojším Arabom.
Izraelsko-arabské vojny sa tiež datujú do roku 1947, keď v reakcii na výzvu OSN na prijatie plánu rozdelenia spustili Židia v Palestíne sériu ozbrojených útokov voči britským úradníkom aj arabským spolubývajúcim. Organizácie ako Haganah (Obrana) existovali od roku 1920, od tejto armády bez štátu sa v roku 1940 odštiepili komandá Lechí, ktoré páchali etnické čistky ešte pred vznikom štátu.
Historický paradox existencie organizácií ako Haganah (z ktorej vznikli Obranné sily Izraela), Irgun (základ špeciálnych jednotiek) či Lechí (ktoré údajne tvorili základ pre atentátnikov tajnej služby Mosad) spočíva v tom, že spolu s inštitúciami zdravotníckeho, sociálneho či dokonca športového (Makkabi) charakteru tvorili štát bez územia.
Svetová sionistická organizácia so svojou predĺženou rukou, ktorou bola Židovská agentúra, predstavovali administratívnu moc. Židovská národná rada v Palestíne zase operovala výkonnými právomocami a podliehala Zboru reprezentantov, čo viedlo k existencii „virtuálneho židovského neteritoriálneho štátu“, ako poznamenala správa angloamerickej komisie (1946).
Národnostné vojny
Hneď na druhý deň od vyhlásenia existencie Izraela nový židovský štát napadla koalícia arabských vojsk, ktoré sa snažili posunúť frontovú líniu na predpokladanú hranicu podľa OSN. Egyptu sa podarilo „oslobodiť“ nanajvýš Pásmo Gazy, jordánske vojská zabrali kus územia, ktorý je dnes známy ako Predjordánsko.
Toto územie Izraelčania nazývajú historickým termínom Judea a Samária – podľa kniežatstiev a neskôr rímskych provincií, ktoré sa na západ od rieky Jordán nachádzali.
Keďže židovský štát okamžite po svojom vzniku čelil vojne, dodnes nemá ustálenú hranicu. Čiary, ktoré pozná súčasná geografia, sú totiž frontovými líniami, na ktorých platí dekády trvajúce prímerie.
Najdlhšou líniou je zelená línia. Tá obkresľuje vlastný Izrael bez Pásma Gazy a Predjordánska a OSN ju uznáva len ako de facto hranicu. V roku 1967 viedol Izrael proti Sýrii, Jordánsku a Egyptu šesťdňovú vojnu, v ktorej nastolil okupáciu nad celým Západným brehom, Gazou aj Sinajským polostrovom – ktorý vrátil Egyptu v zmysle mierovej zmluvy z Camp Davidu (1978).
Libanon od Izraela oddeľuje modrá línia. Na jej dodržiavaní trvala OSN na pozadí prestreliek medzi Tel Avivom a šíitským militantným hnutím Hizballáh, ktoré odmieta demilitarizáciu južného Libanonu.
Ak počítame izraelskú inváziu do Libanonu, židovský štát viedol už tri pozemné operácie u svojho severného suseda – predtým v rokoch 1978 a 1982 na pozadí libanonskej občianskej vojny.
Návrat Sinaja bol však výsledkom až jomkipurskej vojny (1973), ktorá vyústila do prelínania izraelsko-arabskej nevraživosti a studenej vojny. Arabskú stranu totiž podporil Sovietsky zväz, čo sa stretlo s kolektívnym sklamaním amerických sionistov – tí následne podnietili vznik neokonzervativizmu.
Mierovú zmluvu v letnom sídle amerického prezidenta podpísali egyptský prezident Anvar Sadat a izraelský premiér Menachem Begin – bývalý veliteľ samozvanej sebaobrany Irgun.
Ďalšími protivníkmi Izraela boli Irak a Saudská Arábia, po páde Saddáma Husajna je však prvá krajina rozvrátená, zatiaľ čo monarchia bola pred 7. októbrom 2023 náchylná podpísať Abrahámovské dohody – formát Donalda Trumpa, ktorý výmenou za uznanie existencie Izraela ponúka viaceré výhody a medzinárodné ústupky.
Posun k náboženskej vojne
Hoci sa rétorika Arabov v tejto „supervojne“ odvolávala na posvätnú knihu Korán, zmyslom konfliktov bola etnická otázka, najmä otázka „palestínskeho národa“ a jeho práva na sebaurčenie. Posledným vyzývateľom Izraela na Blízkom východe je v súčasnosti Irán, ktorý nie je arabský, zato však ako „islamská republika“ otvorene hovorí o náboženskej vojne.
To však Teheránu nebránilo začiatkom októbra 2023 podporiť nacionalistické militantné hnutia ako Hamas, no i Palestínsky islamský džihád a ďalšie skupiny s rozdielnymi cieľmi. Hamas od roku 2009 vládne v Gaze v podstate bez opozície a jeho cieľom je podľa charty hnutia deštrukcia Izraela a nastolenie Palestíny ako národného štátu.
Vznikla tak paradoxná situácia, keď šíitský Irán podporil okrem spriaznených milícií, ako libanonský Hizballáh či jemenský Ansár Alláh (húsíovia), aj sunnitský Hamas. Ako hnutie s najväčšou mocou v Pásme Gazy bol ako jediný schopný prekonať hraničnú blokádu, ktorú Izrael nastolil po jednostrannom stiahnutí v roku 2006.
Militanti na motorizovaných klzákoch prepadli dejisko festivalu Nova, sériu kibucov pozdĺž hranice a vojenskú základňu. Zavraždili 1 195 ľudí a ďalších 251 uniesli. Posledných rukojemníkov a ich ostatky vrátil Hamas koncom roka 2025.
Izrael v reakcii spustil brutálnu leteckú kampaň, po ktorej – napriek varovaniam – poslal 27. októbra pozemné vojsko na operáciu do ulíc gazských miest. Výsledkom bolo zničenie 95 percent budov a infraštruktúry a viac než 75-tisíc Palestínčanov, ako oznámilo gazské ministerstvo zdravotníctva.
Zo strany Iránu však išlo o zástupnú vojnu, v dôsledku čoho došlo aj na prestrelky medzi ašpirantmi na status regionálnej veľmoci. V apríli a októbri 2024 sa krajiny vzájomne ostreľovali, pričom zámienkou na prvé kolo bolo izraelské bombardovanie konzulátu v Damasku, počas ktorého zabili siedmich členov Islamských revolučných gárd.
Dôvodom na druhé kolo bolo zabitie lídra Hamasu v Teheráne. Ismáíl Haníja sa zúčastnil na inaugurácii prezidenta Masúda Pezeškijána, na jeho zabezpečený byt v centre iránskej metropoly zaútočili agenti Mosadu.
Ďalšie prestrelky spustil Izrael po vydaní správy Medzinárodnej organizácie pre atómovú energiu, ktorá oznámila, že iránsky jadrový program prekročil hranicu 95 percent čistoty izotopu – hoci neexistovali náznaky, že by mal program aj vojenský charakter. Na konci týchto vzájomných útokov zbombardovali Spojené štáty iránske jadrové zariadenia, čím podľa Trumpa ukončili 12-dňovú vojnu.
Vojna medzi Izraelom a Iránom sa tak opäť začala prelínať s blížiacim sa globálnym konfliktom. Za židovským štátom stojí koalícia sionistických lobistov v Spojených štátoch, ktorí presviedčajú Trumpovu administratívu na ozbrojené kroky, zatiaľ čo Irán je súčasťou „antiimperialistickej“ aliancie CRINK spolu s Čínou, Ruskom a so Severnou Kóreou.
Aj Abrahámovské dohody sa v tomto roku stali ohniskom ďalšieho konfliktu. Saudský korunný princ Muhammad bin Salmán v septembri 2024 odmietol normalizáciu vzťahov s Izraelom, kým ten neuzná palestínsku štátnosť v zmysle dvojstranného riešenia konfliktu.
K dohodám amerického formátu však už v roku 2020 pristúpili Spojené arabské emiráty, ktoré sa obratom stali terčom obvinení zo sionizmu, ktoré začali šíriť predstavitelia saudskej monarchie.
Prominentný analytik denníka Washington Post David Ignatius nedávno citoval vyjadrenia Saudov na adresu Emirátov, ktoré spočívali vo fráze „trójsky kôň Izraela“. „Po tom, ako Saudská Arábia 30. decembra bombardovala partnerské sily Emirátov v Jemene, dramaticky vzrástol počet saudských príspevkov kritizujúcich Izrael, pričom 77 percent komentárov útočilo na Emiráty ako na ‚izraelského zástupcu vykonávajúceho sionistické plány na rozdelenie arabských štátov‘,“ uviedol.
To, čo sa začalo ako izraelsko-arabský konflikt, postupne prerastá do izraelsko-iránskej a saudsko-emirátskej vojny. Pri týchto konfliktoch, ktoré majú zatiaľ charakter zástupných vojen, však hrozí, že sa tiež začnú prelínať.
Na tento trend upozorňoval už v roku 2020 pápež František, ktorý hovoril o „rozkúskovanej“ tretej svetovej vojne, ktorá sa nám odohráva priamo pred očami. „My žijeme aktuálnou vojnou medzi Ruskom a Ukrajinou, ale asymetrických vojen podobného charakteru bola za uplynulé roky celá séria,“ pripomenul Štandardu bývalý veľvyslanec pri Svätej stolici Marek Lisánsky.
Táto reťaz konfliktov sa podľa Vatikánu tiahne od západnej Afriky cez Sahel, Sudán, Etiópiu, Blízky východ a Kaukaz až po východnú Európu. Vnútri tejto reťaze sú Európa a severná Afrika, pričom destabilizácia a rast násilia spôsobia útek miliónov ľudí do bezpečnej vzdialenosti – teda do EÚ.
Priamo v týchto vojnách však zúri sektárska nenávisť medzi šíitmi, sunnitmi, alavitmi, kresťanmi a židmi, prípadne medzi formami vlády – monarchiou (Saudská Arábia) a federáciou (Emiráty). V strede „reťaze vojen“ však leží práve Izrael, ktorého výnimočný židovský charakter spôsobuje, že po destabilizácii susedov ostane ako jediná funkčná krajina – a tým sa stane veľmocou Blízkeho východu.
Táto jeho snaha však môže vyjsť navnivoč. Skrze Izrael do regiónu vstupujú USA, kým na strane Iránu stoja Čína a Rusko. Tie napriek strategickým zmluvám zatiaľ odmietli vstup do konfliktu medzi sionistami a islamskou teokraciou, nič však nevylučuje možnosť, že si to rozmyslia a podporia svojho spojenca a obchodného partnera.
Ak by vojna prerástla do tejto fázy, znamenalo by to otvorenú tretiu svetovú vojnu. Tel Aviv by si teda status regionálnej veľmoci dlho neužil.