Sudkyňa Špecializovaného trestného súdu Eliška Šnajderová uznala Daniela Bombica vinným zo všetkých skutkov obžaloby za viaceré extrémistické trestné činy. Obžaloba sa týkala 26 skutkov zachytávajúcich extrémistickú trestnú činnosť, ktorú prokuratúra rozdelila do 12 bodov.
Súd uložil Bombicovi úhrnný podmienečný trest odňatia slobody na tri roky so skúšobnou lehotou na štyri roky, voči čomu sa odvolali tak prokurátor, ako aj obžalovaný.
Prokurátor totiž požadoval pre Bombica nepodmienečný trest odňatia slobody a obhajoba zase tvrdí, že skutky, pre ktoré je vedené trestné konanie, nie sú trestnými činmi, ale ide o akt slobody prejavu.
Napriek uloženiu podmienečného trestu a prepusteniu z väzby (väzobné dôvody pominuli) zo strany súdu zostáva Bombic vo väzbe. Voči väzobnému rozhodnutiu súdu totiž podal prokurátor sťažnosť a až po jej posúdení Najvyšším súdom SR bude v prípade zamietavého stanoviska obžalovaný z väzby prepustený.
Bombic podľa súdu vedel, čo robí
V prípade extrémistickej trestnej činnosti súd vyhodnotil, že obžalovaný svojimi príspevkami na platforme Telegram poskytol dostatočné dôkazy o svojom extrémistickom nastavení. Súd v ústnom odôvodnení uviedol, že Bombic opakovane zverejňoval obsah s neonacistickou symbolikou a antisemitskými motívmi.
Rovnako aj v prípade propagovania knihy Protokoly sionských mudrcov (posudzované najprísnejšou kvalifikáciou ako zločin) došlo podľa súdu zo strany Bombica k propagovaniu „problematického obsahu, ktorého si bol obžalovaný vedomý“, medzi širokou verejnosťou.
Sudkyňa tento záver odôvodnila aj tým, že samotný Bombic v niektorých prípadoch varoval verejnosť, že si tento obsah majú pozrieť „na vlastné riziko“, a aktívne vyzýval na čítanie, sťahovanie a šírenie daného textu, čím podnecoval nenávisť voči židom a podporoval extrémistickú ideológiu.
Súd videl extrémistický prvok aj pri Bombicových vyjadreniach o „potrebe zabezpečiť budúcnosť bielych detí“, ktoré spojil s neonacistickým sloganom „14 words“ (výrok neonacistu Davida Edena Lanea) a teóriami o „genocíde bielej rasy“.
Gesto OK nebol obyčajný symbol
Sudkyňa Šnajderová v rovnakom kontexte vyhodnotila aj používanie gesta „OK“ zo strany obžalovaného, keď namiesto obyčajného symbolu alebo symbolu potápania (ako to tvrdil Bombic) videla v tomto geste extrémistickú propagáciu. Sudkyňa v tomto prípade povedala, že „obžalovaný používal dané gesto s ohľadom na jeho ideologické názory, a to vrátane verejne známeho prípadu jeho vzatia do väzby“.
Obhajoba tak prostredníctvom advokáta Davida Lindtnera napriek jeho rozsiahlej záverečnej reči nepresvedčila súd o vlastnej verzii o beztrestnosti všetkých skutkov kladených Bombicovi za vinu. Súd neuveril obhajobným tvrdeniam, že Bombic nevedel o extrémistickom pozadí výrokov alebo symbolov, ktoré prezentoval, či knihy Protokoly sionských mudrcov.
Advokát Lindtner v prípade knihy tvrdil, že „je to oslava múdrosti sionských mudrcov, lebo ovládajú svet“, a preto aj pre túto skutočnosť (ale aj napríklad pre jej šírenie v kníhkupectvách alebo sporné posúdenie znalcom) nemôže ísť o protiprávnu činnosť v prípade jej propagácie pred verejnosťou.
Sudkyňa Šnajderová však v ústnom odôvodnení vysvetlila, že trestnou bola konkrétna „interpretácia knihy zo strany obžalovaného, ako aj používanie symbolov s ohľadom na jeho ideologické názory“.
Súd tým priamo nadviazal na súdnu prax pri posudzovaní extrémizmu, pri ktorej je potrebné aj v prípade na prvý pohľad bezproblémových symbolov, vecí či vyjadrení posudzovať ich v kontexte toho, kto a pri akej príležitosti ich používa.
Súd potvrdil právne závery ako pri odsúdení Kotlebu
Daný záver súdu mohla verejnosť vidieť pri mediálne známom prípade odsúdenia exposlanca Mariana Kotlebu (ĽSNS) za vystavovanie šekov na sumu 1 488 eur. Ide pritom o sumu, s ktorou sa v nejakej podobe stretne každý, no v extrémistickej scéne znamená neonacistický symbol.
Keďže Kotleba mal extrémistickú minulosť (zrušenie jeho politickej strany), súdy vyhodnotili, že bol uzrozumený s touto symbolikou a jej používaním práve v neonacistickej rovine, a preto bol odsúdený. Iná osoba, ktorá takúto minulosť nemá, by v žiadnom prípade nebola stíhaná za vystavenie šeku na 1 488 eur – a to je práve rozdiel, ktorý definovali súdy pri potláčaní extrémizmu, ktorý sa skrýva za rôznou symbolikou.
Bol to práve prípad odsúdenia Kotlebu, ktorý aj širšej verejnosti predstavil posudzovanie súdov pri extrémistickej problematike, najmä ak sa skrýva za rôzne symboly či gestá. Z pohľadu súdov išlo doposiaľ o pomerne ustálenú prax, hoci aj tá mala svoje nedostatky.
O danom rozhodnutí vedela aj obhajoba Daniela Bombica, keďže advokát Lindtner spomenul prípad odsúdenia Kotlebu aj vo svojej záverečnej reči.
Advokát však poukazoval iba na pasáž týkajúcu sa ukladania trestu (v kontexte nesúhlasu s prokurátorom navrhovaným nepodmienečným trestom pre Bombica), kde súdu prezentoval uloženie podmienečného trestu aj v Kotlebovom prípade. Samotným okolnostiam, na základe ktorých bol Kotleba uznaný vinným (hoci išlo o totožnú problematiku), sa advokát vyhol.
Právne úvahy sudkyne Šnajderovej pri odsúdení Bombica pritom možno odvodiť od rozsudku nad Kotlebom. V oboch prípadoch boli totiž posudzované zdanlivo neškodné činnosti, ktoré však súd vyhodnotil ako protiprávne práve v závislosti od toho, že ich používali konkrétni obžalovaní.
Odklon od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
Pomerne výrazný odklon od tejto súdnej praxe však priniesol Najvyšší súd SR v oslobodzujúcom rozsudku v známom prípade trestného stíhania speváka Jaroslava Pagáča alias Reborn. Pagáč bol obvinený pre zločin výroby a rozširovania extrémistických materiálov a z prečinu prechovávania extrémistických materiálov. Podľa obvinenia predával rôzne veci s extrémistickou symbolikou.
Hoci Pagáča neprávoplatne odsúdil Špecializovaný trestný súd, odvolací Najvyšší súd SR tento rozsudok zrušil.
Vo svojom rozsudku Najvyšší súd SR uviedol, že v prípade extrémizmu „musí ísť o objektívne extrémistický materiál, a to primárne bez ohľadu na osobnostný profil osoby, ktorá takýmto materiálom disponuje. Nie je teda v zásade prijateľné, aby bol nejaký materiál posúdený ako extrémistický primárne s poukazom na osobnostnú charakteristiku osoby, ktorá ním disponuje, pričom ak by ním disponovala iná osoba (bez ‚potrebných‘ osobnostných čŕt), išlo by o materiál bezproblémový“.
Súd dodal, že „ako extrémistický materiál môže byť určitý materiál posúdený len s ohľadom na svoj obsah alebo povahu. Na posúdenie, či ide o extrémistický materiál, slúži v trestnom konaní odborné posúdenie podané znalcom vo forme posudku či odborného vyjadrenia“.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR tak priamo v rozpore so zavedenou súdnou praxou (napríklad v Kotlebovom prípade) hovorí, že nie je možné vyhodnocovať extrémistický materiál alebo gestá podľa toho, kto sa nimi prezentuje. Takéto symboly či gestá musia byť samy osebe jasne problematické, ako napríklad svastika či nacistický pozdrav.
Na tento rozsudok upozornila aj Bombicova obhajoba.
Jednoznačná právna úprava aj prax chýbajú
Rovnako správne poukázal advokát Lindtner na skutočnosť, že v podmienkach Slovenskej republiky absentuje záväzná právna úprava, ktorá by jednoznačne určovala, čo (aký symbol a podobne) spadá pod extrémizmus a čo už nie.
Takýto stav vytvára vo verejnosti právnu neistotu, keď nie je zrejmé, čo ešte je prípustné a čo už je za hranicou, pretože extrémistické prvky sa zvyčajne posudzujú ad hoc v jednotlivých súdnych konaniach.
Daný prístup je však neprijateľný – verejnosť nemôže tápať, kam až môže v tomto smere zájsť, na čo správne ukázala aj obhajoba v tomto prípade. Zákonodarca by mal tento problém jednoznačne upraviť, napríklad po vzore Nemecka, ktoré má jasný zoznam zakázaných znakov. Verejnosť by tak jednoznačne vedela predpokladať, kde sú právne hranice extrémizmu pri výkladovo rozdielnych materiáloch.
Súd sa však s týmito tvrdeniami nestotožnil. Naopak, vyhodnotil, že Bombic si bol veľmi dobre vedomý extrémistickej symboliky, ktorú prezentoval pred svojím publikom, aj v prípade inak neškodných prejavov.
Do konfliktu sa tak dostáva stret dvoch rozličných právnych názorov. V jednom prípade môže byť extrémizmom aj gesto „OK“ pri „správnej osobe“, a iný záver súdov hovorí, že extrémizmom môže byť iba to, čo je zjavne protiprávne bez ohľadu na to, aká osoba to prezentuje.
Právoplatné rozhodnutie v celej veci zrejme padne na odvolacom súde. Ten sa bude musieť vyrovnať s týmito rozpormi a pre právnu istotu by mal jednoznačne vysvetliť, podľa akých pravidiel by mali štátne orgány trestať osoby podozrivé z extrémizmu.