Debata o zonáciách slovenských národných parkov sa navonok tvári ako otázka máp, hraníc a stupňov ochrany. V skutočnosti však ide o politický konflikt o to, kto bude mať posledné slovo pri správe najcennejších území štátu – či ochrana prírody, vlastníci, samosprávy, alebo rezortná politika.
A práve preto sa z návrhov pre TANAP, NAPANT, Malú Fatru a Poloniny stal jeden z najvýbušnejších environmentálnych sporov tejto vlády. Navyše nejde len o symboliku. Schválenie zonácií týchto štyroch parkov je súčasťou míľnikov viazaných na ôsmu žiadosť o platbu z plánu obnovy, ktorú chce Slovensko podať v prvom štvrťroku 2026. Vláda teda nie je len pod politickým, ale aj pod časovým a finančným tlakom.
Príčina dnešného konfliktu je v zásade trojitá. Po prvé, Slovensko roky odkladalo zonácie, hoci ide o štandardný nástroj správy národných parkov. Po druhé, do procesu vstúpili záväzky z plánu obnovy, ktoré z technického procesu urobili politicky sledovaný termínovaný spor. A po tretie, práve v najcitlivejších územiach sa stretávajú ochranárske ciele s ekonomickými záujmami. A to najmä pri lyžiarskej infraštruktúre, rozvojových plochách a režime hospodárenia v lesoch.
Ministerstvo životného prostredia pritom vlastnú líniu obhajuje tvrdením, že cieľom je životaschopný národný park, nie „nefungujúci skanzen“, a že návrhy boli prerokované so samosprávami aj vlastníkmi.
Postupnosť udalostí je pritom pomerne čitateľná. Najprv vznikli prvé návrhy zonácií, ktoré podľa opozície aj časti odbornej verejnosti oslabovali ochranu niektorých území. Následne prišla kritika z viacerých strán vrátane kritiky od bývalého riaditeľa Správy TANAP-u Petra Olexu.
Ten tvrdí, že upozorňoval štátneho tajomníka Filipa Kuffu na problém zaradenia zjazdoviek do D-zóny (kde je možná výstavba) aj na procesné nedostatky, napríklad absenciu programu starostlivosti pri podaní návrhu.
Kuffa tieto tvrdenia odmieta s tým, že D-zóna sama osebe neumožňuje predaj štátnych lesných pozemkov. Spor tak nestojí na jednom jasne preukázateľnom fakte, ale na dvoch protichodných interpretáciách právnych a procesných dôsledkov zonácie.
Argumentačný rámec Progresívneho Slovenska
Do debaty vstúpilo Progresívne Slovensko (PS) s piatkovým tlačovým brífingom. Poslankyňa Tamara Stohlová sa pokúsila vyskladať jasnú politickú líniu. Minister Tomáš Taraba a Kuffa podľa nej nadŕžajú developerom, zonácie sú nekvalitné, neodborné, hrozí strata peňazí z plánu obnovy a ústupky v zonáciách v najnovších verziách návrhov majú dokazovať, že verejný tlak funguje.
V jej vystúpení je pritom zreteľná postupnosť: najprv tvrdá kritika prvých návrhov, potom poukázanie na konkrétne presuny území do prísnejších zón, napokon apel, aby vláda zonácie ešte neschvaľovala. Politicky je to zrozumiteľné a mediálne účinné.
Problém je ale inde. Stohlová mieša preukázané sporné body s politickými domnienkami. Keď hovorí o „špeciálnom vzťahu“ Kuffu s tatranskými podnikateľmi alebo o „novej vlne divokej privatizácie“, ide skôr o podozrenie než o doložený záver. To je presne moment, keď sa argumentácia PS láme z odbornej do aktivistickej polohy. Tvári sa ako expertná, ale často stojí na silných vyhláseniach, nie na rovnako silných dôkazoch.
Ešte výraznejšie to bolo vidieť pri vystúpení poslankyne Dariny Luščíkovej (PS). Jej prejav je politicky ľahko čitateľný, lenže obsahovo slabý. Hovorí o chaose v Tatrách, kolónach, betóne, potrebe udržateľného turizmu, digitalizácie a riadenia návštevnosti.
To všetko môže byť pravda, ale vo vzťahu k samotnej zonácii to pôsobí ako rečnícky oblak. Veľa správnych slov, málo priamej väzby na konkrétne paragrafy, mapové zmeny alebo právne následky. Inak povedané, PS tu miestami neponúka odbornú deštrukciu návrhu, ale politický pocitový rámec.
Ten síce môže mobilizovať voliča, no sám osebe nestačí na vyvrátenie postupu ministerstva pri zonácii. V tomto zmysle je argumentácia PS nelogická. Kritizuje rezort za údajný aktivizmus v prospech developerov, ale sama často používa aktivistický jazyk namiesto precízneho odborného rozboru.
To však neznamená, že ministerstvo vychádza zo sporu bez problémov. Filip Kuffa často reaguje emotívne a konfrontačne, čo znižuje presvedčivosť jeho argumentácie. Zároveň priznáva, že rokovania s Európskou komisiou o niektorých parametroch, napríklad pri súhlase vlastníkov, ešte nie sú uzavreté.
To je podstatný moment. Vláda síce deklaruje, že proces má pod kontrolou, no zároveň pripúšťa, že finálny výklad záväzkov ešte nie je definitívny. Aj preto opozícia opakovane upozorňuje na riziko konfliktu s podmienkami plánu obnovy či možného meškania.
Politizácia namiesto riešenia
Výsledok? Odborný spor o zonáciu parkov sa postupne mení na politickú kampaň. Ministerstvo síce nekomunikuje vždy presne ani pokojne, no v jadre jeho prístupu je snaha o realistický kompromis. Teda zosúladiť ochranu prírody s vlastníckymi právami, legislatívou aj praktickým fungovaním územia.
Progresívne Slovensko stavia svoju kritiku často tak, akoby už samotný kompromis bol dôkazom zrady prírody. To je politicky výhodné, ale odborne nepoctivé. Namiesto presného pomenovania rizík volí maximalistický jazyk o developeroch, privatizácii či deštrukcii národných parkov, a to aj tam, kde dôkazy zostávajú neúplné. Výsledkom je argumentácia, ktorá nepôsobí odborne, v skutočnosti má skôr aktivistický charakter.
Ministerstvo robí chyby, najmä v komunikácii a v prístupe ku konfliktu. Napriek určitým nedostatkom a kotrmelcom však v tomto spore pôsobí rezort bližšie k rozumnej správe vecí verejných. Hľadá priechodný model, kým opozícia často predáva dramatický obraz boja dobra proti zlu.
A práve tu sa ukazuje podstata problému. Ochrana prírody sa nedá robiť iba krikom, podozreniami a politickým moralizovaním. Potrebuje právne udržateľné riešenia, vyrokované hranice a vykonateľné pravidlá. V tomto zmysle dnes vyzerá cesta ministerstva, a to akokoľvek nedokonalá, ako racionálnejšia než nafukovanie konfliktu zo strany PS.