Marcel Mitaľ

Debata o zonáciách slovenských národných parkov sa navonok tvári ako otázka máp, hraníc a stupňov ochrany. V skutočnosti však ide o politický konflikt o to, kto bude mať posledné slovo pri správe najcennejších území štátu – či ochrana prírody, vlastníci, samosprávy, alebo rezortná politika.

A práve preto sa z návrhov pre TANAP, NAPANT, Malú Fatru a Poloniny stal jeden z najvýbušnejších environmentálnych sporov tejto vlády. Navyše nejde len o symboliku. Schválenie zonácií týchto štyroch parkov je súčasťou míľnikov viazaných na ôsmu žiadosť o platbu z plánu obnovy, ktorú chce Slovensko podať v prvom štvrťroku 2026. Vláda teda nie je len pod politickým, ale aj pod časovým a finančným tlakom.

Príčina dnešného konfliktu je v zásade trojitá. Po prvé, Slovensko roky odkladalo zonácie, hoci ide o štandardný nástroj správy národných parkov. Po druhé, do procesu vstúpili záväzky z plánu obnovy, ktoré z technického procesu urobili politicky sledovaný termínovaný spor. A po tretie, práve v najcitlivejších územiach sa stretávajú ochranárske ciele s ekonomickými záujmami. A to najmä pri lyžiarskej infraštruktúre, rozvojových plochách a režime hospodárenia v lesoch.

Ministerstvo životného prostredia pritom vlastnú líniu obhajuje tvrdením, že cieľom je životaschopný národný park, nie „nefungujúci skanzen“, a že návrhy boli prerokované so samosprávami aj vlastníkmi.