Debata o zonáciách slovenských národných parkov sa na prvý pohľad javí ako technická diskusia o mapách a stupňoch ochrany. V skutočnosti ide o spor o základnú filozofiu fungovania národných parkov a o to, či majú byť predovšetkým územím prísnej ochrany prírody alebo priestorom, kde sa ochrana, regionálny rozvoj a vlastnícke práva budú vyvažovať kompromisom.
Práve preto návrhy zonácií pre TANAP, NAPANT, Malú Fatru a Poloniny vyvolali takú ostrú politickú aj odbornú polemiku. Zonácie pritom nie sú novinkou. Ide o štandardný nástroj používaný v národných parkoch po celej Európe.
Rozdeľujú územie parku na zóny s rôznym stupňom ochrany. Od najprísnejšej zóny A až po zónu D, kde je ochrana miernejšia a umožňuje aj intenzívnejšie využívanie územia. Na Slovensku však tento proces meškal roky a väčšina parkov fungovala bez jasných pravidiel.
Aj preto štát argumentuje, že zonácie sú potrebné. Slovensko sa navyše zaviazalo dokončiť ich v rámci míľnikov plánu obnovy do prvého štvrťroka 2026. Podľa vlády je cieľom nastaviť stabilné pravidlá, ktoré umožnia ochranu najcennejších území a zároveň odstránia dlhoročnú právnu neistotu.
Vláda zatiaľ zonácie týchto národných parkov neschválila. Sú stále v procese prípravy a pripomienkovania. Ak ministerstvo dokončí všetky rokovania a legislatívny proces, vláda môže zonácie schváliť naraz alebo postupne formou nariadení vlády. Až vtedy začnú platiť nové pravidlá pre jednotlivé národné parky.
Štátny tajomník ministerstva životného prostredia Filip Kuffa opisuje zonáciu ako nástroj, ktorý má konečne povedať, čo sa kde môže a čo nie. „Územie bude rozdelené na jednotlivé zóny a každý bude vedieť, čo tam smie a čo nesmie,“ vysvetľuje. Podľa neho sa tak skončí dlhoročný systém výnimiek a sporov medzi ochranármi, vlastníkmi, lesníkmi či podnikateľmi.
Rattaj: Problém nie je zonácii, ale v hystérii
Práve výnimky označujú kritici súčasného stavu za jeden z hlavných problémov. Známy podnikateľ pôsobiaci v cestovnom ruchu v Tatrách Igor Rattaj, ktorý patrí k najviditeľnejším obhajcom zonácií, tvrdí, že dnešný systém je neprehľadný a vytvára priestor na politické rozhodovanie. „Buď sa tam raz dá podnikať, alebo nedá. Výnimky sú jedno zlo,“ uviedol v reakcii na kritiku návrhov.
Rattaj zároveň odmieta tvrdenia, že zonácie majú otvoriť národné parky developerom. Podľa neho ide o politickú hystériu. „Zonácia len nastavuje pravidlá – kde má byť prísna ochrana prírody a kde môže fungovať rozumný rozvoj regiónov. Žiadne ničenie národných parkov sa nekoná,“ reagoval na vyjadrenia poslankyne Progresívneho Slovenska Tamary Stohlovej.
Podľa Rattaja je spor často ideologický. Tvrdí, že podnikatelia sú v debate vykresľovaní ako nepriatelia prírody, hoci práve cestovný ruch podľa neho prináša regiónom pracovné miesta a financie. Zároveň upozorňuje, že v TANAP-e ide o veľmi malé územie určené na turizmus. „Hovoríme o 0,41 percenta územia na zjazdovky a turistickú infraštruktúru. To je minimum, ktoré národný park nezničí,“ argumentuje.
Na druhej strane stojí kritika ochranárov a časti progresívnej opozície. Podľa nich návrhy zonácií oslabujú ochranu prírody a otvárajú priestor na ďalší rozvoj lyžiarskych stredísk či výstavbu. Poslankyňa Stohlová tvrdí, že niektoré návrhy presúvajú cenné územia do menej chránených zón, a tým umožňujú budúcu developerskú činnosť.
Ochranárske organizácie upozorňujú najmä na citlivé lokality v Západných Tatrách alebo Malej Fatre, kde by aj menšie zmeny mohli ovplyvniť biotopy ohrozených druhov. Podľa nich by mali byť národné parky predovšetkým miestom ochrany prírody a rozvoj by mal byť až druhotný.
Aktivisti z ochrany prírody a realita života
V tejto debate sa však ukazuje aj širší problém slovenských národných parkov. A to konflikt medzi ochranou prírody a miestnymi komunitami. Mnohé obce sa totiž nachádzajú priamo v ich území a roky upozorňujú, že vysoké stupne ochrany brzdia ich rozvoj.
Starosta Tatranskej Javoriny napríklad hovorí, že prísne ochranné režimy v intravilánoch obcí spôsobujú stagnáciu. Podľa neho sa obec nevie rozvíjať ani v základnej infraštruktúre. „Ak sa máme rozvíjať, musíme mať možnosť budovať kanalizáciu, chodníky či parkovanie,“ argumentuje.
Kuffa tvrdí, že práve zonácie majú tieto paradoxy odstrániť. Podľa neho nedáva zmysel, aby mali zastavané územia obcí rovnaký stupeň ochrany ako nedotknuté prírodné lokality. Preto sa intravilány v niektorých prípadoch presúvajú do menej prísnych zón.
Konsenzus nikdy nebude úplný
Zároveň však pripúšťa, že proces hľadania rovnováhy je zložitý. „Nikdy nedôjde k stopercentnej zhode,“ povedal v relácii Regina v STVR. Podľa neho majú rozdielne názory ochranári, vlastníci pozemkov, obce aj rôzne záujmové skupiny.
Do komplikovanej situácie podľa Kuffu prispela aj legislatívna zmena z čias bývalého enviroministra Jána Budaja. Podľa jeho interpretácie zákon odstránil povinnosť získavať súhlas vlastníkov pri zaradení pozemkov do najprísnejších zón. Kuffa tvrdí, že takýto postup by mohol vyvolať silný odpor. „Nechceme sa správať ako komunisti, ktorí ľuďom násilne berú pozemky,“ povedal.
Preto ministerstvo zdôrazňuje potrebu dohody a kompenzácií pre vlastníkov. Bez nich by podľa Kuffu ochrana prírody narazila na tvrdý odpor v teréne.
Celý spor tak v skutočnosti nie je len o developeroch či lyžiarskych strediskách. Ide o širšiu otázku: ako majú národné parky fungovať v krajine, kde je veľká časť územia v súkromnom vlastníctve a kde v ich hraniciach žijú tisíce ľudí.
Hľadanie rovnováhy
Debata o zonácii slovenských národných parkov sa preniesla aj do verejného priestoru cez petície. Iniciatívy podporujúce prísnejšiu ochranu prírody, ako napríklad kampaň „Osloboďme národné parky“, získali približne 26-tisíc podpisov a argumentujú, že jasná zonácia a väčšie bezzásahové územia sú základom fungujúcich národných parkov aj plnenia klimatických záväzkov.
Proti alebo kriticky voči rozsahu zonácie vystupujú najmä samosprávy, vlastníci pozemkov a časť lesníckeho sektora v dotknutých regiónoch. Upozorňujú na možné obmedzenie hospodárskej činnosti, turizmu či vlastníckych práv a tvrdia, že rozhodnutia sa pripravujú bez dostatočného zapojenia miestnych komunít.
Spor zároveň ukazuje rozdiel medzi širšou verejnou podporou ochrany prírody a menším počtom ľudí, ktorých sa zonácia priamo dotýka, najmä obyvateľov obcí a vlastníkov lesov v národných parkoch. Politická debata tak balansuje medzi celospoločenským záujmom na ochrane prírody a konkrétnymi ekonomickými dôsledkami v regiónoch.
Extrémne postoje pritom nepomáhajú ani jednej strane. Ak by národné parky fungovali len ako prísne rezervácie bez ohľadu na miestne komunity, narazili by na odpor obcí a vlastníkov. Na druhej strane, ak by sa ochrana prírody stala len jednou z mnohých premenných, národné parky by postupne stratili svoj zmysel.
Rozdiel medzi rozumnou politikou a aktivizmom sa vždy ukazuje najmä v tom, či politik ponúka aj realistické riešenia. Environmentálne témy sú typické tým, že často pracujú s naratívom hrozby alebo nenávratnej škody. To je stratégia, ktorá má mobilizovať pozornosť verejnosti.
Dôležité je preto hľadať rovnováhu. Národné parky musia chrániť najvzácnejšie územia: pralesy, staré lesy či biotopy ohrozených druhov. Zároveň však nemôžu ignorovať realitu života v regiónoch ani potrebu rozumného turizmu.
Práve o tom by mala byť zonácia. O jasných pravidlách, ktoré povedia, kde je ochrana absolútnou prioritou a kde môže existovať regulovaný rozvoj. Ak sa tento balans podarí nastaviť, Slovensko môže získať národné parky, ktoré budú zároveň chrániť prírodu aj podporovať regióny.
Ak sa to nepodarí, spor o zonácie sa bude vracať znova bez ohľadu na to, kto práve sedí na ministerstve životného prostredia.