Posledné voľby v roku 2023 okrem iného vyniesli na svetlo hnev časti spoločnosti, ktorá mala po krk aktivistickej a komsomolskej žurnalistiky, do ktorej sa v posledných rokoch zaplietli aj verejnoprávne médiá.
Hnev bol sčasti oprávnený, no do rúk svojich nových vládcov, ktorí mali upratovať, vložili nielen metlu, ale aj bič. Posledné kroky vedenia STVR ukazujú, že ich cieľom nie je len ukončiť politický aktivizmus, ale aj (krátkodobo) ovládnuť nové pomery.
Žurnalistika aktuálne prechádza zásadnou zmenou po tom, ako bola počas covidu a následnej krízy na Ukrajine zdevastovaná propagandistickým aktivizmom. Je pravda, že vo verejnoprávnych médiách bolo čo naprávať.
Symbolom pokrútenej publicistiky je napríklad v Česku Václav Moravec, prototyp závislého a aktivistického novinára, ktorý verejnoprávny priestor používal na živenie propagandy ako jediného možného, správneho a prípustného názoru. Podľa jeho vzoru sa správajú aj mnohí „zaslúžilí umelci“ na Slovensku a pestujú si tak presvedčenie o vlastnej morálnej aj novinárskej nadradenosti.
Lenže ak vedenie STVR siahne na tie symboly žurnalistiky, ktoré sa na propagande nepodieľali, prípadne nie sú jej viditeľným symbolom – a svojimi postojmi sa len snažili zaistiť obranu proti parnému valcu –, je otázne, ako a s kým bude chcieť nové vedenie telerozhlasu vrátiť verejnoprávny priestor občanom.
Práve reportéri, ako sú Soňa Gyarfášová, Ivan Brada a Juraj Mravec, rozhodne neposkytli svojim nadriadeným dôvody na prepustenie. Svojím spôsobom ide o nenahraditeľných ľudí, ktorí do verejnoprávnej televízie patria.
Soňa Gyarfášová roky pokrýva príbehy politických väzňov a disidentov. Robí to s vášňou, je to jej životná téma. Tieto príbehy z verejnoprávneho priestoru nevymiznú, naďalej ich skvele mapuje Dagmar Mozolová v rozhlase aj v televízii, no to rozhodne nemôže byť adekvátny dôvod na to, aby sa téma považovala za pokrytú. To by bol veľmi povrchný audit.
Politickí väzni z čias totalít sú dnes vzácnym mementom obdobia, ku ktorému by sme sa nechceli vrátiť. Pre mnohých sú ako fosília, ktorá patrí kdesi do starých dejín, a mnohí mladí ľudia ani netušia, čo títo pamätníci reprezentujú. Ľudí, ako sú Gyarfášová alebo Mozolová, by si mali v STVR pestovať celý tím. Slovo nadbytočnosť pri nich pôsobí ako šetrenie na životne dôležitých základoch verejnoprávnej služby.
Voči prepusteniu Sone Gyarfášovej sa ozvali aj dcéry politických väzňov. Je to hlas, ktorý by malo počuť, a riaditeľka STVR Martina Flašíková by mu mala načúvať a vyvážiť ním hlasy svojich najbližších poradcov, ktorí chcú očistiť telerozhlas od nepríjemných živlov.
Gyarfášovej sa zastali aj historické ústavy pre jej dôležitú činnosť v oblasti mapovania osudov ľudí, na ktorých dopadla čižma totalitných režimov. Upratovanie je jedna vec, ale musí po ňom zostať aj čosi, s čím sa dá budovať. A práve túto chybu vedenie STVR robí.
Práve vtedy, keď má preukázať veľkorysosť voči oponentom, teda aj svoju schopnosť povzniesť sa nad kritiku. Nech by už spory vo vnútri telerozhlasu boli akékoľvek veľké, pomsta a túžba preukázať moc a prevahu nad oponentom nemôžu prevážiť záujem samotnej verejnoprávnej služby.
Medzi prepustenými (podľa zoznamu pre úrad práce) údajne sú aj Ivan Brada a Juraj Mravec, najskúsenejší profesionáli z Reportérov STVR. Juraj Mravec je už síce v dôchodkovom veku – typická obeť audítorov nadbytočnosti –, no patrí medzi bardov umeleckej publicistiky. Je azda posledným, kto sa pokúša a aj dokáže v reportáži pestovať nielen reportážnu dynamiku, ale aj estetiku. Juraj je Jakubisko v publicistike.
Ak táto trojica, na ktorej stojí relácia Reportéri STVR, skončí naraz, špecializovanú reláciu, jedinú svojho druhu na Slovensku, bude ťažké niekedy obnoviť na silných základoch. Najmä Ivan Brada je držiteľom mnohých ocenení za reportážnu publicistiku a ťažko obstojí vysvetlenie, že by bol nadbytočný (ako to vraj ukázal nejaký audit).
Ivan Brada nepatrí medzi politických a ideologických aktivistov, voči ktorým je namierený hnev tej časti spoločnosti, ktorá od novej vlády žiadala nové pomery vo verejnoprávnej žurnalistike. Na začiatku pandémie Brada rozpoznal ohrozenie princípov slobody a venoval sa témam, ako bolo porušovanie ľudských práv počas štátnej karantény. Robil to v samotných začiatkoch represálií, keď na podobné excesy štátu ešte nik riadne nepoukazoval, pretože sme boli všetci vystrašení z valiacej sa hnusoby.
Svoju prácu investigatívneho televízneho reportéra si robil poctivo, precízne a kvalitne, v minulosti preukázal integritu počas všetkých režimov, ktoré sa u nás od čias mečiarizmu preliali, a to na všetky strany. Nebál sa brániť novinárske princípy aj za cenu straty práce. V rozhovore súhlasil s tým, že telerozhlas si zaslúži väčšiu pluralitu vrátane ľavicových či konzervatívnych názorov.
Ak má pani Flašíková ambíciu obnoviť verejnoprávny rozmer telerozhlasu, bez ľudí ako Brada či Gyarfášová to nepôjde. Lenže obnoviť nezávislú publicistiku neznamená len odstrániť tých, ktorí robili politickú či ideologickú nadprácu, ale aj dávať pozor, aby priveľkú moc nezískala ktorákoľvek strana. Práve oni túto nezávislosť stelesňujú.
Spoločným znakom viacerých pripravovaných výpovedí je to, že ich obeťami sa zrejme stanú tvorivé profesie či autori, ktorí sa zúčastnili na nedávnom štrajkovom výbore proti zmenám v riadení telerozhlasu, respektíve vzniku etickej komisie, ktorá mala mať nad spravodajstvom a publicistikou priveľkú moc. Dôveru nevzbudzovala ani silná pozícia Lukáša Machalu či Martiny Šimkovičovej, prípadne iných osôb, ktoré majú motív zasahovať do práce reportérov politicky.
Ak má vedenie STVR ambíciu šetriť „prebytočné“ kapacity, nemôže tak urobiť ráznym rezom s riskantnými krokmi. Medzi prepustenými údajne budú aj odboroví funkcionári, mnohé výpovede budú zrejme nezákonné a je šanca, že neskôr na súde vyhrajú.
Brada v rozhovore pre Štandard dôveryhodne vysvetlil, prečo má z ľudí, ktorými sa pani Flašíková obklopuje, obavy. Nechcel im lámať krky a nikdy sa netváril, že by si chcel „vyberať“ alebo pripomienkovať vedenie telerozhlasu. To nie je v jeho kompetencii a on si to ani nikdy nemyslel. On len upozorňoval na problémy, ktoré môžu nastať, ak ľudia ako Lukáš Machala získajú priveľkú moc. Má na nich silné spomienky ešte z čias Viktora Nižňanského a nechcel, aby sa podobná šikana voči reportérom vrátila.
Kto pozná Ivana Bradu a jeho povahu, vie, že sa nikdy nebúri, pokiaľ na to nie je poriadny dôvod. Svojou vyváženou prácou je stelesnením verejnoprávnosti.
V Slovenskej televízii pracuje viac než dvadsať rokov a obstál počas kontroverzií, ktorým televízia čelila. Nie je to muž, ktorý by aktivisticky preháňal, napriek tomu povedal silné slová: „Ešte nikdy nebol taký silný vplyv politiky na verejnoprávny telerozhlas ako teraz.“ Neskorší vývoj a aktuálne prepúšťanie kritikov ukázali, že jeho obavy, ktoré artikuloval v rozhovore pre Štandard, sa naplnili.
Ak by mali títo ľudia skončiť práve dnes, bolo by to svedectvom, že nové vedenie nemá záujem len upratovať, ale najmä ovládať. Bola by to pomsta za ich účasť v štrajkovom výbore, v ktorom prejavili obavy z vážneho zásahu do novinárskej slobody.