Reportér Ivan Brada: Čelíme ohrozeniu novinárskej slobody. RTVS by si zaslúžila väčšiu pluralitu

DSC_9065-2 Ivan Brada. Foto: Foto: Štandard/Gremsperger Kristóf, Schickhoferová Lara

Ivan Brada pracuje v Slovenskej televízii a RTVS už dve desaťročia, za toto obdobie prešiel všetkými významnými pnutiami, ktorým inštitúcia v novodobej histórii čelila. Za svoje investigatívne reportáže pravidelne získava novinárske ocenenia. Aktuálne sa stal súčasťou štrajkového výboru zamestnancov RTVS nespokojných s navrhovanými vládnymi zmenami.  

„Som za väčšiu pluralitu, treba dať hlavy dokopy a vymyslieť, ako by mala fungovať verejnoprávna televízia, aby sa tu presadili širšie názory, konzervatívne či ľavicové,“ tvrdí v rozhovore pre Štandard. „Mať takýto širší priestor by bola správna cesta do budúcnosti. To je pre mňa pluralita, ale nie likvidácia a vyhrážky novinárom.“

Poznám ťa roky ako novinára, ktorý odmietal novinársky aktivizmus v politických témach, pre mňa si bol svojou vyváženou prácou vždy stelesnením verejnoprávnosti. Teraz si sa však postavil do čela protestu proti navrhovaným vládnym zmenám. Prečo?

Pretože situácia je taká, aká tu ešte nebola.

Ešte nikdy? Za posledných dvadsať rokov si vo verejnoprávnej televízii prešiel takmer každým zlomovým momentom, ktorý sa tu udial…

Za ten čas, čo pôsobím v médiách, teda od roku 1998, keď som sem prišiel ako helfer [začínajúci pomocný redaktor, pozn. red.], som zažil mnohé zmeny. Radšej ani nebudem spomínať, čo som tu zažil v roku 1998, keď bol vo voľbách porazený Mečiar. To, čo som zažil, ma však nabilo veľkou energiou. Vždy som inklinoval k problematickým témam, investigatíve. Považujem sa za tie roky za celkom ostrieľaného reportéra. Zažil som toho veľa. Ale nie je pravda, že by som sa nikdy nebúril. Z televízie som odišiel dvakrát – raz zo Slovenskej televízie a raz z TA3. Bolo to po individuálnej vzbure, keď som nebol ochotný trpieť cenzúru.

Ako to bolo konkrétne v relácii Reportéri, kde pracuješ?

Redakcia Reportérov ako celok sa v kritických momentoch vždy proti náznakom cenzúry búrila. Či už to boli podnety na Radu STV alebo neskôr na Radu RTVS, prípadne sme zverejňovali protestné listy a vyjadrenia. Ja osobne nie som ochotný trpieť situáciu, ktorá by mohla ohrozovať moju novinársku slobodu. Najviac sme sa museli brániť, keď bol riaditeľom Štefan Nižňanský.

Prečo máš dnes väčšie obavy než v minulosti?

Mali sme tu veľa období, keď človek nemohol pracovať v optimálnych podmienkach. Ale nebola tu ešte taká brutálna hrozba zásahu do redakčnej slobody, akej sa obávame teraz.

Je to zatiaľ len obava z toho, čo by mohlo nastať po politickom ovládnutí Rady RTVS?

Samozrejme, že sa toho obávame. Ako „hrdinovia“ novinárskej práce sa tu zrazu po rokoch spomínajú ľudia, s ktorými už máme neblahú skúsenosť z predchádzajúcich období. Vyťahujú ich súčasní politici vládnej koalície. Niektorí takýto ľudia už majú aj vplyvné funkcie.

Máš na mysli Lukáša Machalu, niekdajšieho vedúceho kancelárie bývalého riaditeľa Štefana Nižňanského, s ktorým si sa už v minulosti dostal do sporu?

Áno. Machala začínal v Slovenskej televízii ako novinár a vrátil sa sem potom ako človek v takejto funkcii. Za riaditeľovania Nižňanského v STV bol pritom miestnym poslancom za SNS v Dúbravke a potom kandidoval za SNS do parlamentu na kandidátke Jána Slotu. Čiže bol politicky činný a zároveň vo funkcii vo verejnoprávnej televízii.

Myslím však aj na Štefana Nižňanského, ktorého teraz spomínajú poslanci parlamentu za SNS ako človeka, ktorý v roku 2011 utrpel účelovým spojením vtedajšej Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu do terajšej RTVS. Prišiel tak o funkciu. Bol to však podľa mňa najmä človek cenzúry. Existuje aj video, na ktorom Nižňanský ešte ako redaktor Československej televízie za socializmu skryte nahráva ľudí pred kostolom. Bola iná doba, ale prečo to nikdy nevysvetlil? Kto oprašuje tieto mená, nemá podľa mňa s verejnoprávnou televíziou čisté úmysly. Kritici RTVS by si mali uvedomiť, či tu naozaj ide o snahu zlepšiť RTVS, alebo o jej politické ovládnutie.

Ako sa prejavil Lukáš Machala v tom čase?

Bolo to v roku 2010. Na kontrolnú projekciu Reportérov chodieval pravidelne František Kutlík, pre ktorého Nižňanský vymyslel v Slovenskej televízii funkciu mediátora. Oni dvaja boli kamaráti ešte z čias socialistickej televízie. Vtedy sme už vedeli, že František Kutlík je vedený v ÚPN ako dôverník ŠtB. Jeho účasť na kontrolných projekciách v Reportéroch bola vysoko neštandardná.

Vrcholom však bolo, keď na kontrolnú projekciu prišiel Lukáš Machala, Bolo to v prípade už raz do vysielania schválenej reportáže o sociálnych podnikoch, ktorej autorkou bola moja kolegyňa Martina Kubániová. V tom období boli stiahnuté aj moje dve reportáže. Jedna bola o tunelovaní podniku Mäsopriemysel Zvolen v konkurze, druhá o tom, ako lukratívne pozemky v Michalovciach získal manžel tamojšej šéfky regionálneho odboru Slovenského pozemkového fondu. Práve pre výrobu tejto reportáže bolo na mňa podané aj trestné oznámenie.

Vedením televízie, pre ktorú si pracoval?

Najprv som si myslel, že bolo podané vedením televízie, neskôr som zistil, že obvinenie podal Machala. Obvinenie bolo hneď prokuratúrou zrušené ako nezákonné, ale ja som následne žaloval ministerstvo vnútra za nezákonné obvinenie a vyhral som súd. Machala mi v neskoršej komunikácii potvrdil, že to podal na pokyn vedenia.

Čoho sa týkalo trestné oznámenie voči tebe?

Vraj som zneužil služobné auto počas výroby reportáže. V reportáži pritom išlo o vydržanie pozemkov viac ako 90-ročným človekom z okresu Michalovce, ktorý predtým ako reštituent čakal na vrátenie pozemkov, o ktoré prišiel za socializmu, dlhé roky neúspešne. Išlo o pozemky v obci Zalužice. Zrazu pozemky vydržal a k tomu aj lukratívne pozemky priamo v Michalovciach, kde nikdy nič nevlastnil. Po tom, čo sa regionálny odbor pozemkového fondu k vydržaniu pozemkov vyjadril pozitívne a dôchodca pozemky získal, obratom tie michalovské daroval manželovi riaditeľky pozemkového fondu.

Reportáž som nakrútil, ale Nižňanského televízia nemala záujem ju odvysielať. Naopak, v trestnom oznámení sa písalo, že som mal nakrúcať bez toho, aby mi použitie automobilu STV na cestu do Michaloviec niekto schválil. Mal som vtedy polročnú dcéru a hrozila mi basa. Vyhodili ma v dobe práceneschopnosti, čo bolo tiež nezákonné. Kto zastupoval verejný záujem? Machala alebo ja ako redaktor relácie Reportéri?

Akých reportáží sa ešte týkali jeho zásahy? 

Ja si spomínam najmä na prípad reportáže o sociálnych podnikoch. To bolo ale ukážkovým prípadom, ako si žurnalistiku títo ľudia predstavujú. Dávať pozor, aby sa neodvysielalo nič s negatívnym dosahom na politikov práve vládnucej garnitúry. Paradoxom je, že reportáž bola o rezorte, ktorý viedla ministerka Viera Tomanová. Neskôr sme zistili, že so zásahom voči reportáži nemala nič spoločné. Išlo o nadprácu vedenia vtedajšej televízie.

Išlo teda o kauzu bývalej ministerky Viery Tomanovej za Smer.

Bola to čistá a kvalitná investigatívna práca. Bola informácia, že sa ide realizovať takýto projekt sociálnych podnikov, ktoré existovali aj v zahraničí. Mohlo ísť pritom aj o dobré sociálne opatrenie. Pri analýze, kto by mal tieto peniaze z eurofondov do regiónov oprávnene získať, sa zistili veľké nezrovnalosti. Kolegyňa zistila, že niektorí podnikatelia v regiónoch robili nezákonné veci, zneužívali zamestnancov pracujúcich pre sociálny podnik za verejné peniaze na prácu vo svojich vlastných firmách. Zistenia redaktorky neskôr viedli ku kontrolám a k zrušeniu sociálnych podnikov v podobe, v akej sa realizovali. Bola z toho veľká kauza, ktorú paradoxne ešte viac rozpútala cenzúra, ktorá ju mala zastaviť. 

Reportáž už bola upútavkovaná, bola schválená na projekcii. V ten deň popoludní ale prišiel osobne riaditeľ Nižňanský s Machalom za redaktorkou, kričali tam na ňu, tlačili ju do toho, aby im prezradila, odkiaľ má informácie a v koho záujme tému robí. To je priamo v rozpore s princípom ochrany informačného zdroja.

Takže to sa už angažoval osobne Nižňanský.

On bol navyše v konflikte záujmov, keďže predtým bol mediálnym poradcom ministerky Tomanovej. Išlo o zjavné porušenie redakčnej nezávislosti.

A tvoje reportáže?

V mojom prípade bol stiahnutý príspevok o konkurze a tunelovaní Mäsopriemyslu Zvolen, ktorý bol predtým privatizovaný bývalým krajským predsedom HZDS Pavlom Čupkom. Podnik doviedol do krachu, zmizli odtiaľ štátne hmotné rezervy vo veľkom objeme. Priamo počas nakrúcania reportáže sme zistili, že podnikové nehnuteľnosti potom v konkurze získala Čupkova dcéra, tá ich potom obratom predávala za násobne vyššiu cenu. Obyčajní chovatelia býkov či družstvá, ktorí vychovali hovädzí dobytok a dodali štátnemu podniku mäso, nedostali zaplatené. Boli sme na strane obyčajných ľudí. Reportáž bola bezdôvodne stiahnutá z vysielania.

Bez vysvetlenia?

Vraj bola neaktuálna. Vtedy som protestoval na Rade STV a protestoval aj náš respondent. Vtedy sme obaja samostatne protestovali proti cenzúre obsahu. Následne sa stalo, že náš šéf, ktorý sa nikdy nezúčastňoval nakrúcania, išiel tajne nakrúcať nášho respondenta, ktorý sa sťažoval na Rade STV. Nielenže sa neodvysielala reportáž, ale bol tu aj šikanovaný náš respondent za to, že sa odvážil byť naším zdrojom a sťažovať sa na Rade. Išlo o tvrdé zneužitie verejnoprávnej televízie proti obyčajnému človeku, ktorý od tej istej verejnoprávnej televízie očakával pomoc v nespravodlivej situácii.

Tieto mená sa dnes oprašujú, Machala sa podieľa na vypracovaní nového zákona, ktorý namiesto terajšej RTVS ustanoví novú verejnoprávnu STVR, a ďalší sa spomína ako chudák, ktorý utrpel zlúčením rozhlasu a televízie a prišiel o miesto riaditeľa. Pritom bezprecedentným spôsobom útočil na novinárov už pred desiatimi rokmi. Nie pre nevyváženosť, ale pre ich investigatívnu činnosť.

Vláda Ivety Radičovej v roku 2010 Nižňanského odstavila, mala na to dobré dôvody, no použila na to vtedy rovnako účelový spôsob zmeny zákona, ako to robí vláda dnes…

Oni to takto vnímali, v skutočnosti sa ten krok vlády zdôvodňoval efektívnejším riadením spojeného rozhlasu a televízie. Mne je zrejmé, že ten zákon bol účelový, ale som presvedčený, že sa tu v tom čase porušovali ľudské práva. Robili sa aj nedôstojné veci. Nižňanský vtedy napríklad písal na web STV o mne, o svojom redaktorovi, že som politicky motivovaný. To bola taká absurdita, že by sa aj Kafka čudoval.

A tieto tvorivé okienka riaditeľa na verejnoprávnom webe sa dotkli aj iných kolegov. Ako reakciu na dennú tlač napríklad napísal o novinároch, že sú „hypotekárni batôžkári“. Môže to byť jeho názor, dokonca sa niekomu môže zdať aj vtipný, ale ako riaditeľ STV by sa mal kontrolovať.

Už vtedy však bolo jasné, že ak sa použije takýto výbušný nástroj, ktorákoľvek iná vláda ho môže použiť znova. Pamätám si, že v tom čase sa na tento dôležitý aspekt takmer neupozorňovalo. Nebola to chyba urobiť účelovú zmenu zákona, aby sme dosiahli zmenu vedenia?

To je politická otázka, ja to určite neobhajujem. My sme dnes v hraničnej situácii. Oni to teraz vyťahujú preto, aby obhájili neobhájiteľné. Nevedia to obhájiť pred novinárskymi organizáciami, pred Bruselom a Európskou vysielacou úniou. Preto poukazujú na minulosť a dokonca na mečiarovské časy, keď sa cez obrazovku spravodajstva útočilo na novinárov komentármi proti opozícii a následne po zmene vedenia sa mazali archívne kazety a likvidovali sa dôkazy o tom, ako sa útočilo na opozíciu v čase Mečiara. Toto sa dnes vyťahuje, ale prečo Michelko nevytiahne prípad, keď Machala dával trestné oznámenie na novinára, ktorý šiel robiť kauzu o podvode s pozemkami? Táto reportáž sa odvysielala až za Zemkovej [Miloslava Zemková bola riaditeľka RTVS od roku 2010, pozn. red.] .

Ako môže procesne dôjsť k ovládnutiu Rady RTVS?

Prvá vec je, že ju budú určovať tie mená, ktoré som spomínal. Ak mi Machala dnes povie, že etická komisia nebude zasahovať do práce redakcie, tak tomu nemôžem veriť. Veľký vplyv bude mať na Radu ministerka za SNS, ktorá pochádza z alternatívnych médií, a tiež ďalší ľudia z parlamentu. Ešte nikdy nebol taký silný vplyv politiky na verejnoprávny telerozhlas ako tentoraz.

Obávame sa však najmä toho, že hoci sa formálne po protestoch zrušila programová rada v návrhu zákona, ktorá mala podľa navrhovaného znenia zákona spolukreovať obsah vysielania, ale nahradila sa etickou komisiou, ku ktorej sa vyjadrujú rôzni poslanci. Napríklad podľa poslanca Farkašovského (SNS) by mala hodnotiť dokonca aj niektoré aspekty občianskeho života redaktorov.

Máme obavu z toho, aké návrhy bude mať právomoc podávať etická komisia a aké bude mať kompetencie. Dáva to tušiť, že pôjde o veľmi rizikový inštitút, kde bude veľmi záležať na tom, kto v nej bude sedieť. Ľahko sa môže stať nástrojom na presadzovanie cenzúry vo vysielaní. Niečo podobné už dnes môžeme pozorovať.

Myslíš najnovšie rokovanie Rady RTVS?

Presne tak. Rada RTVS chce odvolať riaditeľa. Prijala uznesenie, že porušil zákon, pretože nedodržal technikálie pri valorizácii miezd zamestnancov RTVS. Išlo o procesnú vec, ktorá je navyše veľmi sporná. Ako to ale prebehlo? Našiel sa človek, ktorý nie je známy a ani nepôsobí v štruktúrach RTVS. Prevádzkuje tu skôr reštauráciu. On si po niekoľkých mesiacoch od valorizácie spomenul, že bol závažne porušený zákon, aby bolo Rade adekvátne oznámené, ako sa bude valorizácia diať. To pripomína praktiky bielych koní. Teraz prišiel na Radu RTVS nový podnet, ktorý podpísal človek, o ktorom ani nevieme, či existuje. Obávame sa, že takýmto spôsobom budú podávané podnety na etickú komisiu voči nepohodlným redaktorom.

Mne sa len pomerne nedávno stalo, že ma anonym udal na vedení RTVS, etickej komisii RTVS, na Národnej kriminálnej agentúre, na mediálnej rade a bohvie kde ešte všade, že som rasovo motivovaný extrémista. Pre neškodný vtip na Facebooku. Každému, komu to prišlo, bolo zrejmé, že ide o osobnú pomstu. Ak však bude nová etická komisia biť psa, palicu si nájde. Nový zákon takému niečomu len nahráva.

Obávate sa toho, že šikana bude prichádzať cez etickú komisiu?

Tam sa bude miesiť cesto, koláč upečie rada a vedenie STVR. Je to naša obava vzhľadom na to, čo všetko sme tu už zažili. Keď napríklad robím reportáž o podnikateľoch, ktorí zneužívali verené zdroje, obvykle musím prísť za nimi s kamerou a osobne ich konfrontovať, či už v podniku alebo doma. Ale toto môže etická komisia, v ktorej budú možno sedieť laici a bohvie s akým svetonázorom, začať napádať. Môže to znamenať koniec aj tej trochy investigatívy, ktorej je v súčasných podmienkach verejnoprávny vysielateľ schopný. Môžu povedať napríklad: toto alebo tamto už takto nerobte, radšej mu dopredu pošlite otázky.

Podľa zákona však pri výrobe reportáže musíme dať možnosť vyjadriť sa každému, kto je v reportáži kritizovaný, a to tak, že je nepochybné, že priestor vyjadriť sa od nás dostal. To však v reportáži dosiahnem iba tak, že ho najprv priamo osobne skontaktujem a zabezpečím si tak dôkaz. Keď sa mi po doručení otázok skryje, práca novinára v záujme verejnosti môže byť zmarená. Nemôže mi predsa pri investigatívnej reportáži stačiť, ak sa predo mnou skryje. Etika je veľmi subjektívny a široký pojem. Etika liberála a etika konzervatívca sa môže líšiť. 

Posledné roky sa však v tomto situácia veľmi zmenila. Po pandemických, dúhových a vojnových kampaniach RTVS stratila kontakt s väčšinou verejnosti.

A to tvrdí kto?

Pohľad na tieto témy bol veľmi jednostranný, RTVS sa v týchto témach od súkromných médií veľmi nelíšila.

Ale z akej analýzy to vychádza? RTVS je podľa mňa naopak vnímaná väčšinou verejnosti ako objektívna a vyvážená. Ukazujú to rôzne prieskumy verejnej mienky. Ale súhlasím s niektorými analytikmi, že by si RTVS zaslúžila väčšiu pluralitu. Chýbajú tu napríklad aj ľavicové názory, nielen konzervatívne. Konzervatívna relácia v RTVS aspoň existuje, ale čisto ľavicová relácia tu absentuje. To by sa ale muselo zlepšiť financovanie. Viac peňazí, viac muziky a kvality. Musíme to vnímať aj v kontexte podfinancovania televízie. Robíme v obmedzených podmienkach. Základ na ktorom by sa dalo stavať, je podľa mňa dobrý. Áno, za pandémie sa robili chyby, ale kto bol vtedy riaditeľom televízie?

Jaroslav Rezník, nominant SNS.

Poslanci SNS dnes kritizujú RTVS a to, čo robila televízia počas pandémie. Hovoria o Machajovi, ale v mnohých aspektoch kritizujú vlastne Rezníka aj jeho predchodcov.

Tá situácia ale pokračovala aj po pandémii. Poznať to napríklad na vojnovej agende, napríklad pri „diskusiách“ o vojne na Ukrajine, kde nezaznie ani len pokus o polemiku voči vojnovej agende respondentov, ktorí tam majú identický názor. Divák sa ani len nedozvie, že je tu aj iný, úplne legitímny pohľad na vojnu, než majú oni.  

A Machala je zárukou toho, že tu dôjde k zvýšeniu plurality názorov?

Rozhodne nie. Ale vidieť to ako obhajobu Machalu je predsa hlbokým nepochopením. V spoločnosti vyrástol hlboký odpor voči médiám, pretože väčšinové názory boli v médiách ignorované a bolo nimi pohŕdané, nedostávali sa ani len do mediálnej polemiky, keďže boli vopred odsúdené na izoláciu.

To sú všetko subjektívne názory. Podľa prieskumov sa voliči vládnych strán nestotožňujú so snahou vlády o zrušenie RTVS. Sám som prekvapený, že sa vládnuci politici napriek tomu pokúšajú o zmeny takýmto vážnym spôsobom. Zmeny v RTVS sa robiť dajú, dokonca na ne existuje aj nejaká politická legitimita. Ale malo by sa to robiť v intenciách tejto legitimity. Potrebujeme silnejšiu, nie slabšiu verejnoprávnu inštitúciu.

My v Reportéroch sme mali tiež prerušené vysielanie z dôvodu pandemických opatrení, ale hneď v prvej relácii po jej obnovení vyšla moja reportáž o porušovaní ľudských práv počas štátnej karantény a kolegyňa Lucia Vírostková mala reportáž o obmedzení pohybu na hraniciach. Hneď prvé naše vysielanie teda bolo o porušovaní ľudských práv. Kolegyňa Miroslava Ščobíková ako prvá otvorila tému úmrtia pacientky po očkovaní. To mohla byť predsa platforma na to, aby sa otvorila debata, či existujú faktory, ktoré zvyšujú riziko očkovania. O tom sa mohlo viac debatovať, ale vyslovene v odbornej rovine.

Mirka Ščobíková si ale preto prešla ťažkými mediálnymi útokmi, hoci sa neskôr ukázalo, že táto téma bola oprávnená.

„Zlízla“ si za to obrovskú kritiku, ale teraz čelí paradoxne kritike z druhej strany za to, že sa v RTVS neposkytuje dostatok priestoru iným názorom. Je to tak, lebo kritika politikov je paušálna. Keby ľudia pozorne počúvali konkrétnych novinárov, začali by si ich viac vážiť. Konkrétna kritika by pomohla médiá zlepšiť bez toho, aby sa vláda snažila o ich podmanenie.

Napríklad aj naša redaktorka bola v tomto prípade v konflikte záujmov, lebo zomrelú pacientku poznala. V redakcii sme o tom vedeli, pretože konflikt záujmov vopred čestne priznala, aby vedenie redakcie pri spracovaní reportáže na to dalo pozor. Čiže splnila si povinnosť oznámiť konflikt záujmov a vedenie redakcie jej vyslovilo dôveru. Ale kritizovať sa to dá, ale nie deštruktívne, naopak, s cieľom poučenia do budúcnosti. Novinári sa často rozhodujú pod neuveriteľným časovým stresom a chyby sa objavujú. Je čo kritizovať, ale človek by mal pritom zostať k druhému človeku najmä človekom. Môžem vám garantovať, že v médiách pracuje neskutočné množstvo múdrych a vnútorne krásnych ľudí.

Ktoré zmeny by boli podľa teba boli legitímne?

Netreba paušalizovať. Treba dať hlavy dokopy a vymyslieť, ako by mala fungovať verejnoprávna televízia, aby sa tu presadili širšie názory. Ak Dag Daniš vidí priestor na konzervatívnejšie názory, tak ja tu ako názorový ľavičiar vidím priestor aj na ľavicovejšie názory. Prečo by ľavičiari, konzervatívci či ekológovia nemohli nadviazať diskusiu so spoločnosťou cez RTVS? Mať takýto širší priestor by bola správna cesta do budúcnosti. To je pre mňa pluralita, ale nie likvidácia a vyhrážky novinárom, ktorí tu pôsobia. Je tu veľa mladých novinárov, ktorí sa musia učiť.

V čom vidíš najväčší problém RTVS, ktorý treba riešiť?

Najväčší problém dnes vidím v tom, že sa ide zrušiť. (Úsmev) A to, že sa ide politicky ovládnuť jej nástupníčka.

A ak odhliadneme od tohto a pozrieme sa na dlhodobý stav inštitúcie?

Treba dofinancovať RTVS a konečne zistiť, aké sú ekonomické toky, ktoré tu existujú. Som presvedčený, že televízia má uzavreté rôzne nevýhodné zmluvy. To platilo za všetkých riaditeľov. Napríklad aj váš majiteľ tu má svoje záujmy. Ja by som sa pozrel aj na jeho zmluvy.

Peter Núñez, ktorý je televíznym producentom pre všetky veľké slovenské televízie, aj pre RTVS, je menšinovým spolumajiteľom Štandardu. Ako ho poznám, nemal by s tým najmenší problém.  

Ja by som sa pozrel aj na jeho zmluvy. Trochu ide aj o konflikt záujmov. Váš majiteľ pôsobí v oblasti, keď dochádza k zmluvným vzťahom v RTVS, aj to by sa malo povedať, keď píšete články o RTVS.

My o RTVS veľa nepíšeme, ale musím dodať, že naši majitelia sú oddelení od našej redakcie, neformujú a nemajú vplyv na jej tvorbu. 

Áno, ale aj ja na to môžem poukázať, že môže mať záujmy v novej štruktúre RTVS. Povedal som to len ako príklad. Ak si sa ale pýtal na problémy RTVS, ekonomika tu musí byť transparentnejšia, aby aj pluralita bola nejakým spôsobom kvalitne zabezpečená.  

Na návrh SaS predchádzajúca vláda zrušila koncesionárske poplatky. Nebol to krok smerom k ľahšiemu ovládnutiu médií?

Nemôžem sa vyjadrovať k politickým stranám, ale zrušenie koncesií vnímame v RTVS ako chybu. Sú však aj štáty, ktoré fungujú na inej báze. Základ je, že RTVS musí mať zabezpečený rozpočet, ktorý bude dostatočný. Definovať programy vo verejnom záujme a vytvoriť si pyramídu priorít a následne sa prikryť perinou, aká je k dispozícii, ale zároveň tá perina musí byť dostatočná, aby sa ňou dal prikryť aspoň nejaký základ.

S ktorými ľuďmi by si si vedel predstaviť onú odbornú diskusiu? Predpokladám, že pán Machala či pani Šimkovičová to nebudú. V SNS má túto agendu ešte pán Michelko… 

Našou úlohou nie je diskutovať s politikmi. Nám by sa páčilo presadiť diskusie o tom, ako by mala verejnoprávna televízia vyzerať, nájsť odborný a spoločenský konsenzus o tom, čím je verejnoprávnosť v dnešnej dobe dôležitá a čo by mala znamenať. Mala by zabezpečovať silnú investigatívnu publicistiku v čase, keď sa jej už súkromné televízie nevenujú? Ak je to vo verejnom záujme, mali by sa zabezpečiť mechanizmy, ako to financovať a vytvoriť pre ňu čo najlepšie podmienky. Napríklad aj tým, aby etická komisia nedeptala reportérov vymyslenými etickými dilemami. My sme predsa pod sústavnou kritikou, ktorá nám nechýba, veď aj ty sám si zožal aj kritiku, nielen chválu za svoju prácu, keď si robil v našej redakcii.

Kto už je pod silnejšou kontrolou ako redaktor verejnoprávneho média? Máme tu Radu RTVS, Radu pre mediálne služby, nemôžeme si dovoliť odvysielať hocičo. Napriek tomu si na Rade RTVS občas vypočujeme aj veľmi nekompetentnú kritiku. V radách občas sedia ľudia, ktorí nemajú skúsenosť s konkrétnou formou publicistiky. Často povedia ľudovú kritiku, ktorá im v tej chvíli napadne.

Teraz boli na Rade RTVS v súvislosti s kritikou procesu pri valorizácii platov v RTVS predložené štyri právne analýzy. S tromi prišlo vedenie televízie, podľa ktorých nedošlo k porušeniu zákona. Jednu analýzu si nechala vypracovať Rada a podľa tejto zákon bol porušený. Oni, väčšinou neprávnici, následne išli hlasovať a rozhodli, že Machaj porušil zákon. Toto hlasovanie môže mať pre Machaja ďalekosiahle následky. Buď zákon porušil alebo neporušil, tam musí byť právne jednoznačná odpoveď, to nemôže byť nejaké hlasovanie či názor. Zdôrazňujem, že tu nejde o konkrétneho riaditeľa, ale o účelovosť, ktorú očakávame pri konaní budúcej Rady STVR voči budúcemu vedeniu STVR. Ak by mimochodom riaditeľa na podnet Rady odvolal mediálny výbor NR SR nezákonne, môže sa obrátiť na súd.

Ty si tu bol od čias riaditeľa Kubiša za Mečiara. Bolo vôbec v minulosti nejaké obdobie, keď sa tu dobre pracovalo a ktoré by si mohol označiť za hoci nie úplne ideálne, ale predsa len dobré obdobie ako kritérium, ku ktorému by sme mohli smerovať?

Pani riaditeľa Zemková nahnevala veľa ľudí a aj ja som sa vtedy súdil tiež o dodatkovú zložku mzdy z kolektívnej zmluvy, ktorá bola zamestnancom paušálne odňatá. Vyhral som neskôr súd, to už bolo za riaditeľa Václava Miku. V období riaditeľky Zemkovej sa nám však v redakcii Reportéri z novinárskeho hľadiska dobre pracovalo. Naším šéfom v Reportéroch bol mimochodom Ivan Kočner [brat Mariana Kočnera, pozn. red.]. Ten nás všemožne podporoval. Vtedy sme robili aj pomerne veľké kauzy, napríklad nelegálny obchod s ľudskými tkanivami a podobne. Tak nejako by som si predstavoval svoju prácu. A takú podporu by som doprial aj mladým kolegom, ktorí rozmýšľajú o tom, že by sa vydali cestou investigatívnej žurnalistiky.

Ale aj za Rezníka bolo isté obdobie, kedy sme mali na svoju prácu relatívne slobodné prostredie. Bolo to ale zásluhou vedenia redakcie [šéfom Reportérov RTVS bol vtedy Vincent Štofaník, aktuálne intendant prvého okruhu RTVS, pozn. red.]. Rezník sa pokúsil z vykonštruovaných dôvodov reláciu zrušiť, čo narazilo na odpor verejnosti, čo si dodnes veľmi vážime. Obyčajní ľudia podľa mňa vedia, že investigatívni reportéri nie sú rozhodne ich nepriatelia. Relácia bola potom pod väčším drobnohľadom médií, ktoré vytvárali tlak na vedenie televízie. Slobodne tvoríme aj v súčasnosti, možnosti investigatívnej žurnalistiky ale veľmi obmedzujú finančné a výrobné možnosti. Tento stav je dlhodobý.

Cenzúra je každopádne proti verejnoprávnemu záujmu, ale to platí aj v prípade cenzúry obsahu napríklad pri vojnovej politike štátu za čias predchádzajúcich troch vlád, ktorá išla proti názorom spoločenskej väčšiny. RTVS sa ale stala súčasťou hlavného prúdu, ktorý svojim divákom ani len neoznámi, že tu existujú silné názory, ktoré túto politiku spochybňujú. Zakorenil sa tu jednofarebný prúd.

Ak budú objektívne identifikované poruchy plurality, poďme ich riešiť. Ale pochybujem, že toto je skutočným záujmom ministerstva kultúry pod vedením súčasnej ministerky. Ak nás chcú presvedčiť, nech stiahnu kontroverzné legislatívne návrhy a nech sa s nami trochu porozprávajú. Ja osobne si prajem čo najväčšiu názorovú pluralitu. 

Táto moja poznámka, samozrejme, neospravedlňuje konanie ľudí ako je pani Šimkovičová alebo pán Machala. Lenže títo ľudia takýmto spôsobom získali akoby mandát na to, aby to to mohli ovládnuť.

To je však subjektívny konštrukt. Ja si myslím, že oni médiá chceli prevalcovať a hľadajú si racionalizáciu pre svoje kroky. Ale opakujem, mala by tu byť väčšia pluralita názorov. V tomto som veľmi liberálny. Keď sa na Slovensku začali objavovať prvé platformy občianskej žurnalistiky, privítal som to. Bol som napríklad medzi prvými blogermi. Blogosféra vytiahla do spoločenského života mnohé osobnosti do verejného priestoru. Prečo nedať viac priestoru vo verejnoprávnom médiu aj obyčajným múdrym ľuďom?

Do verejného priestoru sa potom dostali aj ľudia ako Martin Daňo, ktorého prácu som od začiatku podporoval. Občianska žurnalistika má totiž svoju hodnotu a on ako prvý prichádzal s investigatívnym štýlom, ktorý mal výsledky. Priniesol odhalenia, ktoré vtedajší mainstream jednoducho nemal. Keby občianska žurnalistika pracovala podľa zdravých pravidiel, bola by veľmi kvalitným konkurentom mainstreamu.

Kamarátstvo s Martinom Daňom sa neskôr obrátilo voči mne. Mnohí kolegovia ma za to kritizujú. Ani mne sa nepáčia niektoré jeho spôsoby, napríklad útočný štýl voči novinárom, ale rozhodne sa od neho nemôžem dištancovať. Kamarátstvo s ním sa začalo v minulosti a nemá navyše žiadny dopad na moju novinársku prácu.

Občiansku žurnalistiku však objavili aj rôzni veľmi čudní ľudia, z ktorých sa stali hviezdy dezinformačnej scény. Tu už cítim aj ja hranice svojho liberálneho presvedčenia. Dúfam, že po legislatívnych zmenách a vzniku STVR sa takéto platformy neobjavia vo verejnoprávnom priestore.

Na záver pripomínam, že verejnoprávna televízia a rozhlas majú dostatočný ľudský potenciál na to, aby vedeli poskytnúť viac relácií, viac diskusií, viac pohľadov. Napríklad aj na zahraničnopolitické témy, ako je palestínsko-izraelský konflikt a podobne.

Spomínal si obdobie pani Zemkovej, a čo obdobie pána Rybníčka?

Ja som za Rybníčka z vtedajšej Slovenskej televízie odišiel. Venoval som sa zdravotníckym kauzám, mal som exkluzívne informácie a prinášal som reportáže o záujmoch finančných skupín, ktoré práve vtedy objavili zdravotnícky biznis a rozhodli sa ho ovládnuť. Na tieto kauzy som vtedy doplatil, odišiel som po tom, čo som sa sťažoval na Rade STV na cenzúru reportáže.

Bolo to počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu.

Presne tak. Vtedy došlo k cenzúre napríklad pri mojej reportáži o oddlžovaní zdravotníctva cez štátnu akciovú spoločnosť Veriteľ. Rada STV vtedy neprijala uznesenie k môjmu prípadu, ale vtedajšie vedenie redakcie spravodajstva vyvíjalo voči mne také aktivity, že nemalo zmysel v televízii zostávať. Vtedajší šéfeditor ma napríklad obviňoval, že podporujem Smer. Ja som dodnes nezávislým novinárom, on bol neskôr za vlády Smeru najprv hovorcom ministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka a neskôr hovorcom Slovenskej informačnej služby. Ja možno práve za terajšej vlády Smeru skončím s prácou v televízii. To sú veru poriadne paradoxy.

Je tu aj ďalší paradox. V čase vstupu finančných skupín do zdravotníckeho systému bol hovorcom ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca istý Karol Farkašovský. Bývalý novinár z televízie Markíza hovoril teda za nominanta liberálnej strany ANO. Bez súhlasu ANO by hovorcom ani nebol. Karol Farkašovský vtedy nebol schopný odkomunikovať napríklad ani to, ako sa minuli finančné prostriedky požičané zo Svetovej banky na propagáciu reformy zdravotníctva. Aké tlačové konferencie a za koľko sa z týchto peňazí napríklad financovali. Išlo pritom o radikálne pravicovú reformu, ktorá má dodnes na každodenné fungovanie zdravotníctva obrovské dosahy, čo cítia bežní občania každý deň.

Ten istý Karol Farkašovský je dnes poslancom za SNS a hovorí o tom, že novozriadená etická komisia STVR by mala dohliadať nielen na pracovný, ale aj na občiansky život novinárov. Mám dôvodnú obavu z toho, že napríklad aj za takýto rozhovor pre denník Štandard by som mohol prísť o prácu. A pritom mám možno v sebe viac národného cítenia, ako niektorí poslanci Slovenskej národnej strany.

Foto: Kristóf Gremsperger, Lara Schickhoferová/ Štandard


Ďalšie články