S pokračujúcou blokádou však možno dôjde aj k preorientovaniu svetových obchodných trás, čo môže mať civilizačné dôsledky pre celé ľudstvo.
Paralely z dávnej histórie
Geograficky najbližším príkladom je expanzia Osmanskej ríše. Prielivy Bospor a Dardanely (Hellespont), ktoré spájajú Čierne more s Egejským a ležia na spojnici Krymského polostrova a Stredomoria, ohrozovala už predchodkyňa Osmanov – Seldžucká ríša, ktorá po bitke pri Manzikerte (1071) radikálne narušila obchodné trasy medzi Balkánom a Malou Áziou.
Prvý sultanát na území Malej Ázie však nemal dlhú životnosť, keďže ho od roku 1095 začali zo západu napádať európski križiaci – práve týmto rokom sa datuje prvá križiacka výprava, ktorá vyústila do oslobodenia Jeruzalema a Božieho hrobu.
Od roku 1100 preto začala posilňovať okrajová oblasť sultanátu známa ako Rúm (v oghuzskej turečtine Rím). Rúmsky sultanát opäť ovládol veľké časti Anatólie a ďalej oslaboval susednú Byzantskú ríšu, o dve storočia neskôr sa však sám vnútorne rozpadal a od roku 1243 upadol do područia Mongolov.
V roku 1299 už boli Turci v Anatólii definitívne rozdelení na bejliky (provincie či klanové kniežatstvá), z ktorých najmocnejším bol Sögüt, kde vládol kmeňový vodca Osman I. Podľa neho sa neskôr celé územie začalo nazývať Osmanská ríša.
Pod názvom Osmanovci (Osmanoglu) expandovali do významných gréckych miest ako Nikája (1331), ktorá bola miestom prvého ekumenického koncilu (325), neskôr do Bursy (1335) a Hadrianopolu (okolo 1360, prvé európske centrum ríše), až nakoniec v roku 1453 ovládli Konštantínopol.
Už v období pred definitívnym rozpadom Byzantskej ríše však Osmani ako vzrastajúca veľmoc ohrozovali zaužívané obchodné trasy, ktoré tvorili južnú vetvu Hodvábnej cesty. Súbor trás, ktoré sa tiahli od Córdoby po Šanghaj, tak bol vážne narušený a Európania stáli pred vážnou dilemou: „Ako sa dostať do Indie?“
Odpoveď ponúkli portugalskí nasledovníci rádu templárov, konkrétne veľmajster Rádu Krista (Ordem de Cristo) a mladší brat kráľa Eduarda I. (Duarte) Portugalského, známy ako Henrich Moreplavec. Ten podnietil založenie prvej námornej akadémie, ktorej premiantom bol Bartolomeo Diaz – prvý námorník, ktorý dosiahol Mys dobrej nádeje.
Jedným z jeho nasledovníkov bol ďalší prominentný objaviteľ Vasco da Gama, ktorý na prelome 15. a 16. storočia oboplával Afriku a dostal sa do Indie. Jeho pokračovatelia pod vedením Alfonsa de Albuquerque založili kolóniu Goa, v ktorej sa dodnes aspoň čiastočne hovorí po portugalsky.
Radikálna zmena v rovnováhe síl tak ako jeden z faktorov zapríčinila počiatok éry zámorských objavov, ktorú niektorí historici považujú za prvú fázu novoveku. Nedá sa však povedať, že by išlo o jediný faktor, keďže expanzii do karát nahrával aj celkový nedostatok zdrojov v Európe a geografická oddelenosť Španielska a Portugalska, ktorú „spôsobujú“ Pyreneje.
Podobný skok bol aj pri brehoch Perzie
Portugalci sa okrem počiatkov zámorských objavov zaslúžili aj o upriamenie pozornosti Európy na Hormuz, ktorý cestovateľ Marco Polo navštívil dvakrát. Nešlo však o prieliv, ale o ostrov, ktorý dal vodnej ploche meno, a ktorý už v roku 1200 monopolizoval obchod v Zálive so zvyškom sveta.
Ostrov sa údajne nazýva podľa paliem – z perzského (farsí) výrazu „hor-mugh“, čo znamená Prieliv palmových hájov. Zvukomalebne sa však názov podobá na meno Ohrmazd, teda skrátenú verziu najvyššieho božstva perzského zoroastrizmu menom Ahura Mazda (Duch múdrosti).
Etymológovia sa dodnes nezhodujú na pôvode mena Hormuz, faktom však je, že si ho Peržania historicky veľmi cenia.
Neúrodný kopcovitý ostrov totiž leží v najužšom bode prielivu, a to len osem kilometrov od pobrežia. Trvalo preto len storočie, kým sa jedna z najstarších monarchií sveta spojila s anglickým námorníctvom a vyhnala Portugalcov, ktorí ostrovu vládli od roku 1514.
Šach Abbás I. z dynastie Safíjovcov spolu s námorníkmi kráľa Jakuba I. v roku 1622 ovládol Hormuz, susedný ostrov Kešm a pevninský prístav Bandár Abbás. Ten o viac ako storočie neskôr prenajali jeho nasledovníci z dynastie Kadžarovcov vtedy oslabenému Sultanátu Maskat a Omán (1856 až 1970).
Túto krajinu založili na zvyškoch Ománskeho impéria, ktoré bolo vyzývateľom Portugalcov aj Angličanov až do oddelenia Sultanátu Zanzibar pri brehoch dnešnej Tanzánie. Spolu s takzvaným „zmluvným“ Ománom (centrom pirátstva v Zálive, dnes Emiráty), Katarom, Bahrajnom a Kuvajtom sa však postupne stali súčasťou Britského impéria.
Arabské kniežatstvá Zálivu však Londýn v rôznej miere pripojil k organizačnej jednotke známej ako Britský radž. Niektoré územia požívali status protektorátu, iné boli prekladiskami Britskej východoindickej spoločnosti, faktom však je, že Londýn sem skrze prepracovaný koloniálny systém projektoval svoju imperiálnu moc.
Centrom radžu bola paradoxne India, z ktorej dodnes do Dubaja, Dauhy či Kuvajtu prichádzajú tisíce pracovných migrantov. Britské rozhodnutie z 19. storočia tak má vplyv na dnešné migračné toky.
Spomínaný „zmluvný“ Omán, známejší pod názvom Dohodové štáty (Trucial States), bol voľnou koalíciou emirov, ktorí v roku 1820 podpísali s Britániou zmluvu o zastavení pirátstva. Britské námorné mapy ich dovtedy otvorene nazývali Pirátskym pobrežím.
Londýn – počítajúc s nebezpečenstvom plavby cez Hormuz – ponúkol pirátskym emirom z dynastií ako al-Kwásimí či al-Náhján istú formu autonómie, čo malo opäť rozhodujúci efekt na ďalší vývoj dejín v Perzskom zálive. Tieto dynastie a ich drobné emiráty sa totiž nepodrobili dynastii Saúdovcov, ktorá sa snažila zjednotiť arabské kmene už od roku 1744.
Prvé dva pokusy sa pre neskorších kráľov skončili neúspechom, hoci je fakt, že proti nim bojovali Briti, Osmani aj Peržania. V extrémne neúrodnej časti Arabského polostrova však koalícia rodu Ibn Saúda a stúpencov radikálneho klerika Muhammada ibn Abd al-Wahhába vydržala aj porážky a aj dnes je základom Kráľovstva Saudskej Arábie.
Britské ústupky Arabom po prvej svetovej vojne a rozvrate Osmanského impéria však pokračovali a postupne zbližovali emiráty ako Abú Zabí alebo Dubaj s Katarom a Bahrajnom. V roku 1968 preto po stiahnutí britskej Rezidencie v Perzskom zálive založili Federáciu arabských emirátov. Tá však nemala dlhú životnosť a 1. decembra 1971 sa šesť emirátov oddelilo a založilo Spojené arabské emiráty.
Bahrajn a Katar vyhlásili v ten istý deň nezávislosť, emirát Ras al-Chajmá sa k Emirátom pripojil až 10. februára 1972. Podobne nedávny je aj vývoj samotného Ománu, ktorý sa definitívne zjednotil až v roku 1959.
Okrem sultanátu nazvaného podľa hlavného mesta Maskat existoval vo vnútrozemí aj Ománsky imámát, prísne teokratický štát založený ešte v roku 749, teda krátko po páde umajjovského kalifátu. Ten však striedavo existoval v ôsmich fázach samostatnosti, až ho porazil susedný Maskat opäť s britskou podporou.
Napredovanie histórie
Ohrozenie anglických a neskôr britských obchodných záujmov v Zálive viedlo k tomu, že Londýn začal investovať do bezpečnosti drobných emirátov voči Perzii. Výsledkom bol rozmach dnešných ropných mocností ako Bahrajn, Katar a Emiráty, ktorých moc siaha ďaleko za ich hranice.
Práve Emiráty, ktoré pri prvom saudskom pokuse ledva ubránili svoju nezávislosť, sú dnes vyzývateľom monarchie v strede polostrova. Ich mocenské záujmy pritom siahajú od Líbye cez Sudán a Etiópiu až po Jemen, čím sa stávajú exportérmi vojny podobne ako superveľmoci studenej vojny.
Súčasná uzávera Hormuzu sa na rozdiel od začiatku 19. storočia nedotýka len britských obchodných záujmov. Obmedzenie exportu ropy je celosvetovým problémom a, ako už Štandard upozorňoval, dosah nebude len energetický.
Rovnako sa však môže zmeniť aj mocenská rovnováha v Zálive. Kým Irán je stabilizovaný svojou národnou a kultúrnou identitou, arabské dynastie sú nábožensky, kultúrne aj jazykovo takmer na jednej lodi – ich hranice sú preto dané najmä mocensky.
Jedným z dôsledkov ohrozovania Arabov iránskymi útokmi by za určitých vyhrotených bezpečnostných okolností mohlo byť opätovné zjednotenie do novej federácie. Kuvajt, Bahrajn, Katar a Emiráty v jednom zväzku by sa okamžite stali ekonomickou, diplomatickou a v určitých aspektoch aj vojenskou veľmocou. Najväčšou zložkou ich ekonomiky by boli rozsiahle zásoby ropy a plynu.
Stali by sa tiež rozhodujúcim hráčom v konflikte so Saudskou Arábiou, ktorú by dokázali opäť oslabiť, nedá sa vylúčiť aj posúvanie hraníc – hoci dnešným impériám nejde primárne o územie, ale o vplyv. Podotknime však, že ide len o myšlienkový experiment, ktorý by sa mohol rovnako vydať aj opačným smerom, teda k rozkladu arabských štátov na menšie celky ako „rozdelené arabské emiráty“.
Aj ďalšie prejavy nezastaviteľných dejín poukazujú na to, že sa ako ľudstvo nachádzame v akomsi zlomovom bode. Preto bude rozhodne zaujímavé sledovať dôsledky, ktoré budú mať naše dnešné spoločné rozhodnutia v ére našich vnúčat.
