„Počas 12-dňovej vojny medzi Izraelom a Iránom v júni 2025 Spojené štáty vystrelili približne 150 protiraketových striel THAAD (Terminal High Altitude Area Defense) – čo je približne štvrtina celých zásob, ktoré kedy Pentagón zakúpil,“ stojí v jednej z najnovších analýz Centra pre strategické a medzinárodné štúdie.
Na porovnanie, iná štúdia CSIS kalkuluje, že počas prvého týždňa aktuálnej vojny minuli Spojené štáty, okrem iného, už 158 rakiet THAAD a 139 Patriotov (takmer desatina amerických zásob čítajúcich okolo 1 600 až 1 800 kusov).
Pri oboch navyše platí, že ich ročne pribudne na trh len veľmi málo. Lockheed Martin vyrobí približne šesťsto kusov Patriotov a 96 striel THAAD. A hoci má firma ambíciu zvýšiť produkciu troj- až štvornásobne, hovoríme o horizonte niekoľkých rokov.
Patrioty má pritom v obrannom arzenáli aj Ukrajina, ako aj Taiwan, pričom oba typy rakiet používajú aj arabské krajiny. Ukrajinské ministerstvo vojny už niekoľko dní po začatí vojny odhadlo, že štáty Perzského zálivu mohli spotrebovať dokopy už okolo 800 projektilov, čo magazín Economist vo vlastnej analýze označil za „vierohodný“ odhad.
Okrem toho sa pri bombardovaní použilo množstvo rakiet Tomahawk, ktoré zvykne odpaľovať najmä americké námorníctvo na ciele na vode aj na súši.
V prípade všetkých troch spomenutých zbraní platí, že by boli kľúčové pri prípadnej obrane Taiwanu. Vojna na Blízkom východe tak Spojeným štátom neviaže iba personál, flotilu, letectvo alebo zbraňové systémy, ale rýchlo odčerpáva aj drahocenné zásoby dôležitej munície.
Dôsledky sú vidieť už teraz. Premenované ministerstvo vojny Spojených štátov už avizovalo, že uvažuje nad presmerovaním dodávok zbraní z Ukrajiny na Blízky východ. To by sa dotklo aj programu Prioritized Ukraine Requirements List (PURL) pod záštitou NATO, ktorý umožňuje partnerským krajinám financovať nákup amerických zbraní pre Kyjev.
Regulérna zámienka a nasledovanie precedensu
Druhý dôležitý aspekt súčasnej vojny spočíva v tom, že vytvára ospravedlnenie pre podobné zásahy iných mocností, ktoré sa budú môcť odvolať na istý precedens.
Iste, nie je to prvá vojna, ktorú USA vedú bez medzinárodného mandátu. Podobne by sa dalo ukazovať prstom aj na Irak, Afganistan alebo Líbyu. V prípade Ruska zas na stále aktuálnu inváziu na Ukrajinu a pri Izraeli zas na jeho deštrukciu Gazy.
Napriek tomu je Irán ďalšou súčasťou mozaiky, na ktorú sa môže Čína v prípade obsadenia Taiwanu odvolať.
Jej nároky sú dokonca lepšie podložené. Hoci je Taiwan z faktického hľadiska samostatnou demokraciou s vlastnou vládou a správnymi orgánmi, de iure nie je nezávislý. Dosiaľ ho uznáva len zopár štátov, pričom hlavné mocnosti na papieri prijali právny rámec politiky jednej Číny a v diplomacii volia nejednoznačnú rétoriku.
Čína údajne zatiaľ na útok nepomýšľa
Udalosti posledných týždňov tak čínskeho lídra Si Ťin-pchinga nabádajú k činu. Zdá sa, že ide o naozaj vhodný moment.
Niečo iné však tvrdia americké spravodajské služby. Tie, práve naopak, zmiernili svoj odhad rizika čínskej invázie na Taiwan. Peking by podľa nich uprednostnil prevzatie kontroly nad týmto autonómnym ostrovom bez použitia sily.
Denník Wall Street Journal pripomína, že ide dokonca o odklon od predchádzajúcich varovaní, podľa ktorých k snahe o získanie faktickej kontroly nad ostrovom by mohlo dôjsť do roku 2027.
„Čínski lídri v súčasnosti neplánujú inváziu na Taiwan v roku 2027 a nemajú ani pevný časový harmonogram na dosiahnutie zjednotenia,“ uvádza sa v najnovšej výročnej správe z 18. marca, ktorá zachytáva aj posledné udalosti v Iráne.
Argumenty proti invázii. Je problémom ropa?
Aj keď posudok amerických spravodajcov pôsobí optimisticky, v prípade potenciálneho konfliktu medzi Čínou a Taiwanom (a USA) sa príliš nezaoberá tým, ako pomer síl ovplyvňuje vojna s Iránom.
Napriek tomu naozaj existuje aj niekoľko argumentov, ktoré podporujú tézu, že si čínsky líder zostane sedieť so založenými rukami.
Jedným z nich je, že konflikt na Blízkom východe neviaže len americké sily, ale prostredníctvom narušenia energetických tokov ubližuje aj Číne.
Z regiónu prichádza do Číny viac ako polovica jej celkového importu, keďže však Saudská Arábia alebo Spojené arabské emiráty vedia časť dodávok presmerovať na inú trasu a Irán tankery do Číny naďalej púšťa, dôsledky blokády Hormuzského prielivu sú výrazne miernejšie.
Napriek tomu ide o pádny argument, keďže v prípade priameho konfliktu s Pekingom by mohol Washington opustiť tradičné zábrany (dnes napríklad Trump víta aj to, keď samotný Irán vyváža ropu do Číny, keďže to zmierňuje nedostatok ropy a nárast cien) a blokovať cestu tankerom smerujúcim z krajín Perzského zálivu do Číny.
Nedostatok ropy však nie je to jediné, čo Peking odrádza. Je to aj samotný fakt, že čas vôbec nehrá proti nemu.
Aj keby sa Číne teraz podarilo prebrať dobre ozbrojený ostrov rýchlo, zrejme by nasledovali sankcie Západu, ktoré by jej ekonomike neprospeli. O to horší by bol dlhý konflikt.
Analytik Robert Wu na platforme China Translated zároveň podotýka, že ľudia v krajine si naozaj zakladajú na mierovom zjednotení krajiny, čo Si Ťin-pching dobre vníma. Čínsky líder sa preto podľa neho o nič nepokúsi, kým nebude čínska dominancia vo svete natoľko zrejmá, že jej armáda „dokáže preukázať 100-percentnú istotu víťazstva a zodpovedajúcu 100-percentnú istotu porážky pre akúkoľvek zasahujúcu silu“.
Wu pri svojom argumente cituje svetoznámu Sun-c’ovu knihu Umenie vojny: „Podrobenie nepriateľskej armády bez boja je vrcholom dokonalosti.“ A práve ním vysvetľuje zúrivé tempo čínskej vojenskej modernizácie.
Čína kroky USA pozorne sleduje. A učí sa
Navyše čínski lídri môžu z éry novodobých invázií čerpať cenné skúsenosti. Pokus o prebratie Taiwanu sa nakoniec vôbec nemusí podobať bombardovaniu Iránu a odstráneniu vládnucich elít či ruskej snahe o blitzkrieg na Ukrajine.
Naopak, môže ísť o pomalé varenie žaby, aké ukazuje Donald Trump v prípade Kuby. Tá je odkázaná na dovoz energií z Mexika alebo Venezuely rovnako ako Taiwan, ktorý takmer všetku elektrinu vyrába z importovaného skvapalneného plynu.
Trump to pri Kube využil a dodávky paliva jej v podstate úplne zablokoval. Podobný postup by si podľa emeritného profesora strategických štúdií Brahmu Chellaneyho mohol zvoliť aj Si Ťin-pching.
Expert Akadémie Roberta Boscha v Berlíne konštatuje, že „namiesto vystreľovania rakiet na Tchaj-pej alebo útokov na taiwanské pláže by Čína mohla vyhlásiť námornú karanténu alebo režim colných kontrol okolo ostrova“, pričom by to komunikovala ako vynucovanie práva a vnútornú záležitosť, nie vojenskú akciu.
Už len občasné inšpekcie na naložených tankeroch by mohli podľa profesora rýchlo spôsobiť nedostatky v dodávkach, keďže Taiwan takmer všetok plyn dováža a „udržiava zásoby sotva na dva týždne“.
„Postupný prístup je kľúčový. Jediný dramatický čin by otriasol medzinárodným systémom a prinútil ostatných reagovať. Ale postupný nárast ‚rutinných‘ inšpekcií lodí (...) neponúka takýto šokujúci moment. Každý krok sa javí ako nedostatočný na to, aby ospravedlnil významnú vojenskú reakciu.“
Čína by podľa neho následne mohla čakať, kým sa kríza, ktorú sama vytvorila, stane dostatočne závažnou na to, aby ospravedlnila svoj stabilizačný zásah s cieľom záchrany obyvateľov. Podobne, ako obhajuje svoje intervencie Donald Trump.
