Tá dnes berie obrovské množstvo ropy z Ruska (asi pätinu), no prvé husle hrá aj pätica ropných štátov Blízkeho východu – Saudská Arábia (14 percent), Irán (11 percent), Irak (10 percent), Omán (7 percent) a Spojené arabské emiráty (6 percent). A určitý objem prichádza aj z Kuvajtu a Kataru.
Z Blízkeho východu tak do Číny prichádza viac ako polovica celkového importu.
Arabské štáty vedia časť svojho vývozu prepraviť aj bez toho, aby museli ísť loďami cez Hormuzský prieliv. Týka sa to najmä Ománu, ktorý má kľúčové prístavy až za úžinou, ako aj Saudskej Arábie.
Tá v minulosti vybudovala ropovod East-West, ktorý vedie na pobrežie Červeného mora. Potrubie má kapacitu prepraviť až okolo sedem miliónov barelov ropy denne. Keďže ropná veľmoc exportuje približne rovnaký objem, teoreticky by na trhu nemalo do niekoľkých dní nič z jej „kuchyne“ chýbať.
Existujú však dva problémy. Ten prvý spočíva v tom, že časť kapacít ropovodu (približne dva milióny barelov denne) Saudská Arábia využíva na zásobovanie vlastných rafinérií, ktoré spracúvajú ropu pre domáce potreby. Druhý zase predstavuje rizikový prieliv Báb al-Mandáb, kde pôsobia jemenskí povstalci.
Spojené arabské emiráty takisto vedia ropovodom obísť Hormuz, no ten má kapacitu len na približne dve tretiny ich exportu.
Ostatní exportéri (Irak, Irán, Kuvajt) musia prepravovať všetku ropu z Perzského zálivu cez Hormuzský prieliv.
Ak by Čína nemala u arabských dodávateľov nejakú výraznú protekciu, možno kalkulovať, že jej po blokáde úžiny bude chýbať až 30 percent dodávok ropy.
Plyn je o niečo menší problém
Strategickou trasou z Perzského zálivu neprúdi len ropa, ale aj značné množstvo skvapalneného plynu (približne pätina trhu s LNG, čo je zhruba desatina celkového trhu s plynom).
Do Číny touto cestou prichádza približne tretina jej importu LNG. Peking však odoberá plyn aj rúrami – najmä z Ruska a Strednej Ázie. Okrem toho približne 60 percent potrieb pokrýva vlastnou ťažbou.
Výpadok dodávok z Blízkeho východu tak síce v absolútnych číslach nie je malý (okolo 30 miliárd kubických metrov), no ide len o šesť až sedem percent ročnej čínskej spotreby (približne 430 miliárd kubíkov).
Obrovské zásoby a alternatívne možnosti. Čína nie je nepripravená
Hoci zastavenie tranzitu cez Hormuz nie je pre čínskeho draka ľahká situácia, Peking s ňou vopred rátal.
Svedčia o tom napríklad obrovské zásoby ropy, ktoré dokážu pokryť desatinu ročnej spotreby. Vzhľadom na to, že Číne nevypadol blokádou prielivu všetok dovoz, zásoby jej vystačia aj na štyri mesiace.
Hoci v absolútnych číslach je výpadok veľký, pozícia Číny je oveľa lepšia ako v prípade Japonska, Mjanmarska, Filipín alebo Pakistanu, ktoré sú od ropy z Perzského zálivu takmer stopercentne závislé.
Táto kríza ponuky navyše ropu prudko zdražuje. V istom momente sa cena Brentu priblížila k 120 dolárom za barel, aby sa následne ustálila v pásme od 90 do 100 dolárov. Drahá je aj americká WTI, čo ide proti predvolebným sľubom Donalda Trumpa, ktorý si významnú časť kampane postavil na inflácii spôsobenej Joeom Bidenom.
Aj preto sa Biely dom snaží rehabilitovať ruské energonosiče na globálnom trhu a udeľuje výnimky zo sankcií. Mimochodom, jasne to ukazuje, že Izrael stojí v rebríčku amerických priorít vyššie ako Ukrajina.
Vzhľadom na to sa dá očakávať, že časť výpadkov v Číne vyplní ropa z Ruska. Hoci bude podstatne drahšia ako v ostatných mesiacoch, keďže krajina sa bude o dodávky biť so zvyškom Ázie, pričom ruská produkcia a najmä vývozné logistické kapacity nie sú neobmedzené.
Cenový vplyv vidieť už dnes. Zatiaľ čo sa ruská ropa donedávna obchodovala s veľkými zľavami oproti Brentu, podľa pozorovateľov sa momentálne trend obrátil a Moskva dokáže miestami predávať svoje čierne zlato na týchto trhoch s niekoľkodolárovou cenovou prirážkou.
Okrem toho, Peking sa dlhodobo snaží chrániť Čínu pred šokom z výpadku ropy aj v oblasti mobility – napríklad podporou elektrických vozidiel, ktoré sú v krajine podstatne populárnejšie ako na starom kontinente alebo v USA, keďže sú lacnejšie a je tam rozvinutejšia infraštruktúra.
Tento krok je výhodný najmä preto, že na výrobe elektrickej energie sa plyn a ropa podieľajú len nepatrne – približne štyrmi percentami. Je to podstatne menej ako vo väčšine ázijských ekonomík, kde sa z oboch komodít vyrába aj polovica elektriny. Tá sa v Číne vyrába najmä z uhlia a obnoviteľných zdrojov, ktorých zastúpenie v energetickom mixe rýchlo rastie.
Čína pri plyne v dlhodobom horizonte inklinuje k Rusku
Čo sa týka výpadku dodávok skvapalneného plynu, aj tu sa logicky ponúka ako dodávateľ susedné Rusko. Hoci bola kapacita plynovodu Sila Sibíri s objemom 38 miliárd kubických metrov ročne vlani maximálne využitá, obe strany sa v septembri minulého roka dohodli na postupnom rozšírení kapacít na 44 miliárd.
Rovnako sa plánuje ďalšia vetva plynovodu – Sila Sibíri 2 s kapacitou 50 miliárd kubíkov by mala stáť okolo roku 2030. Hoci sa projekt doposiaľ hýbal vpred len pomaly, súčasná kríza môže oboch aktérov motivovať k oveľa rýchlejšej spolupráci. Pre Rusko bude stabilný prílev peňazí veľmi vítaný, zatiaľ čo Číne to do budúcna poskytne oveľa väčšiu flexibilitu.
V oboch prípadoch ide skôr o dlhší horizont. V tom krátkodobom sa Peking môže snažiť cenovo pretlačiť európsku a ázijskú konkurenciu v boji o ruský, prípadne americký alebo kanadský skvapalnený plyn.
Časť dovozu LNG tiež môže vykompenzovať prechodom na iné formy elektrickej energie, ako sú uhlie alebo obnoviteľné zdroje. A v neposlednom rade môže zamerať úsilie do zvýšenia domácej ťažby na maximum.
Kto zaplatí účet za americko-izraelskú vojnu
Zhrnuté a podčiarknuté, hoci je Čína v ošemetnej situácii, v horizonte niekoľkých týždňov jej ekonomika pre nedostatok ropy neskolabuje. V prípade dlhodobej blokády trvajúcej niekoľko mesiacov by to už bola iná pesnička – vláda by zrejme musela (okrem snahy o navýšenie dodávok a prepravných kapacít z Ruska a Strednej Ázie, Afriky alebo Ameriky) obmedziť spotrebu ropy a podporiť výrobu nafty alebo benzínu z uhlia na maximum. To je za bežných okolností drahý a neekologický proces, no to sa v čase krízy zvykne meniť.
Čína a ďalšie ázijské krajiny však nie sú jediné, ktoré za dôsledky vojny na Blízkom východe platia.
Dôsledky vojny sa odrazia aj v USA. Hoci sú veľkým producentom ropy (aj plynu) a fyzický nedostatok im hroziť nebude, trh je globálny a jeho narušenie sa odzrkadlí aj na peňaženkách tamojších spotrebiteľov. Rast cenovej hladiny môže podľa odhadov ekonómov z Oxford Economics zrýchliť približne o 0,2 až 0,3 percentuálneho bodu.
Oveľa vyššiu daň však v tomto smere zaplatia európske štáty. Z Perzského zálivu síce neodoberajú veľa ropy ani plynu, lenže na prepojenom trhu to pre konkurenčný boj o dodávky s Áziou pocítia na cenách výraznejšie ako zámorská veľmoc.
V rámci eurozóny sa môže podľa ekonómov inflácia zvýšiť aj o pol percentuálneho bodu (v Taliansku dokonca o viac ako jeden bod), takže mnohí investori sa zaoberajú otázkou, či centrálna banka nebude dvíhať sadzby.
Ide pritom o pomerne konzervatívne odhady, ktoré sa s plynutím času, ako aj prípadnou eskaláciou, môžu výrazne meniť smerom nahor. A zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že sa situácia okolo Hormuzskej úžiny upokojí. Skôr naopak, nový duchovný líder Iránu Modžtabá Chameneí vyhlásil, že prieliv ostane zahataný.
Ceny plynu v Európe môžu v prípade dlhšej blokády rásť poriadne vysoko, keďže sa bude blížiť aj kompletný zákaz ruského plynu. Ten skvapalnený, ktorý tvorí okolo sedem percent importu do EÚ, prestanú členovia odoberať už od roku 2027. Od jesene budúceho roka sa chcú zbaviť aj zvyškov potrubného plynu (ďalších šesť percent).
Európa navyše nezápasí len na energetickom fronte, ale aj na tom migračnom.
Agentúra Európskej únie pre azyl nedávno zverejnila výročnú správu, v ktorej varuje pred hroziacou migračnou vlnou spôsobenou izraelsko-americkým ťažením na Blízkom východe: „Pri populácii približne 90 miliónov by aj čiastočná destabilizácia mohla vyvolať utečenecké pohyby bezprecedentného rozsahu. Vysídlenie čo i len desiatich percent obyvateľstva Iránu by sa vyrovnalo najväčším utečeneckým vlnám posledných desaťročí.“
Jej predpoveď sa už začína napĺňať. Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov totiž 12. marca avizoval, že od vypuknutia vojny na Blízkom východe bolo zatiaľ v rámci Iránu vysídlených až 3,2 milióna ľudí. Väčšina z nich údajne uteká z Teheránu a ďalších veľkých mestských oblastí smerom na sever krajiny a do vidieckych oblastí, kde hľadajú bezpečie. Pri ďalšej eskalácii by sa migračná vlna mohla preliať aj cez hranice Iránu.
Nakoniec, vojna sa v neposlednom rade dotkne aj ruského ťaženia na Ukrajine, kde Kyjevu môžu rýchlo začať chýbať kľúčové zbrane vyrábané v USA, zatiaľ čo pokladnica Moskvy bude profitovať z rastúcich cien komodít.
