Podozrenia zo zasahovania do volieb v Európe už nemožno odbiť ako výmysly či okrajové špekulácie. Postupne sa menia na tvrdú politickú realitu, ktorá zasahuje samotné jadro demokracie, a to právo národov rozhodovať o sebe bez cudzieho diktátu.
Kým ešte pred pár rokmi sa akékoľvek debaty o manipulácii volieb automaticky spájali s Ruskom alebo Čínou, v súčasnosti sa obraz komplikuje.
Na scéne sa objavujú noví aktéri vrátane Ukrajiny či samotných inštitúcií Európskej únie. Práve tento posun odhaľuje hlboký problém: selektívne vnímanie hrozieb a nebezpečný dvojitý meter.
Maďarsko ako laboratórium zahraničného vplyvu
Najnovší prípad z Maďarska je varovným signálom pre celú Európu. Správa Hungarian Institute of International Affairs (HIIA) upozorňuje na koordinovanú sieť účtov na sociálnych sieťach, ktoré sa systematicky zapájajú do maďarskej politickej debaty, no bez reálneho ukotvenia v tamojšej spoločnosti. Namiesto toho vykazujú silné väzby na Ukrajinu, ale aj na Srbsko či Gruzínsko.
Tieto účty nevedú normálnu politickú diskusiu. Nepolemizujú, neargumentujú, neanalyzujú. Útočia. Urážajú. Polarizujú.
Ich cieľom nie je presvedčiť, ale rozbiť verejný priestor a vytvoriť dojem masovej nespokojnosti s vládou Viktora Orbána. Ide o klasický nástroj modernej hybridnej vojny – manipulovať vnímanie reality bez potreby fyzickej prítomnosti.
Ak sa potvrdia závery tejto správy, nejde o nič menšie než pokus cudzieho aktéra ovplyvniť výsledok parlamentných volieb v členskom štáte EÚ, a to zo strany krajiny, ktorá je zároveň najväčším príjemcom európskej finančnej a politickej podpory.
Otvorený konflikt záujmov
Reakcia maďarskej vlády bola ostrá a oprávnená. Viktor Orbán obvinil Kyjev zo zasahovania do volieb a predvolal ukrajinského veľvyslanca. Minister zahraničných vecí Péter Szijjártó následne hovoril o bezprecedentnej otvorenej intervencii zahraničných spravodajských služieb.
Nie je ťažké pochopiť, prečo by k niečomu takému mohlo dochádzať. Maďarsko patrí medzi štáty EÚ, ktoré zaujímajú zdržanlivejší postoj k vojenskej podpore Ukrajiny. Odmieta posielať zbrane, odmieta eskaláciu a kladie dôraz na vlastné národné záujmy. V očiach Bruselu aj Kyjeva sa tak stáva „problémovým štátom“.
Ak vláda suverénneho štátu odmieta nasledovať geopolitickú líniu veľmocí a je legitímne pokúsiť sa ju nahradiť „poslušnejšou“, tak potom už nehovoríme o demokracii, ale o riadenom politickom priestore.
Dvojitý meter ako systémový problém
Európska politika v súčasnosti trpí jedným zásadným neduhom, a to selektívnou morálkou. Keď sa objaví podozrenie z ruského zasahovania, okamžite nasledujú sankcie, vyšetrovania, mediálne kampane. Keď však podobné obvinenia smerujú k „správnej strane“, nastupujú ticho alebo relativizácia.
Prípad Maďarska to ilustruje dokonale. Keby rovnaké aktivity boli pripisované Rusku, už by sme boli svedkami mimoriadnych samitov, rezolúcií a výziev na ochranu demokracie. No keď ide o Ukrajinu, spojenca, reakcia je minimálna.
Tento dvojitý meter podkopáva dôveru občanov v samotný systém. Demokracia nemôže fungovať, ak pravidlá platia len pre niektorých.
Brusel ako aktér, nie arbiter
Ešte znepokojujúcejšie sú však obvinenia smerujúce priamo k Európskej komisii. Dokumenty zverejnené americkými republikánmi v rámci „EU Censorship Files“ naznačujú, že Brusel nebol len pasívnym pozorovateľom, ale aktívnym hráčom v ovplyvňovaní verejnej debaty.
Podľa týchto materiálov Komisia roky tlačila na technologické platformy, aby menili svoje pravidlá, cenzurovali určitý obsah a potláčali „nežiaduce“ názory.
Nešlo len o boj proti dezinformáciám, ale o systematické formovanie toho, čo je dovolené povedať. Čo je najzásadnejšie, tieto zásahy sa údajne diali aj tesne pred voľbami v rôznych krajinách. Menovite vraj išlo o Írsko, Francúzsko, Holandsko, Slovensko a Rumunsko.
Medzinárodné reakcie a ich vplyv na politické prostredie
Rumunský prípad ukazuje, ako rýchlo sa môže naratív o „zahraničnom zasahovaní“ stať politickým nástrojom. Po prezidentských voľbách v roku 2024, ktoré boli následne anulované, sa ako hlavný dôvod uvádzalo údajné ruské ovplyvňovanie cez sociálne siete.
Do debaty sa aktívne zapojil aj Thierry Breton, vtedajší eurokomisár pre vnútorný trh, ktorý dlhodobo presadzuje prísnejšiu reguláciu digitálneho priestoru. V súvislosti s anulovaním rumunských volieb pritom zaznelo aj jeho medializované vyjadrenie: „Urobili sme to v Rumunsku a bude to potrebné urobiť aj v Nemecku, ak to bude nutné.“
Tento prístup zapadá do širšieho rámca politiky EÚ, kde sa boj proti „dezinformáciám“ čoraz viac prelína s priamym ovplyvňovaním informačného priestoru pred voľbami. Európska komisia v posledných rokoch intenzívne spolupracuje s technologickými platformami v rámci kódexu proti dezinformáciám. Tieto nástroje môžu viesť k tlaku na obmedzovanie politického obsahu práve v obdobiach kampaní.
Zároveň však nemožno prehliadať ani opačný smer vplyvu. Ak má byť kritika dôveryhodná, musí byť konzistentná. Aj kroky zo strany Spojených štátov môžu byť vnímané ako zasahovanie do vnútropolitického diania. Diskusiu v tomto smere vyvolala aj návšteva amerického viceprezidenta JD Vancea v Maďarsku a jeho pozitívne vyjadrenia na adresu maďarskej vlády. Hoci nejde o priamy zásah do volebného procesu, podobné signály zo zahraničia môžu ovplyvňovať politickú atmosféru a verejnú diskusiu.
Cenzúra ako nástroj moci
Moderné zasahovanie do volieb už nevyzerá ako v minulosti. Nepotrebujete falšovať hlasovacie lístky. Stačí ovplyvniť tok informácií. Stačí rozhodnúť, čo ľudia uvidia a čo nie.
Ak technologické platformy pod tlakom politických inštitúcií menia algoritmy, mažú obsah alebo zvýhodňujú určité názory, ide o zásah do demokratického procesu. Ak sa to deje koordinovane a systematicky, hovoríme o novej forme moci – mäkkej, nenápadnej, ale mimoriadne účinnej.
Príklady, ako cenzúra zasiahla aj pravdivé tvrdenia či legitímne politické názory, ukazujú, že hranica medzi bojom proti dezinformáciám a potláčaním opozície je nebezpečne tenká. Z pohľadu národne orientovanej politiky ide o zásadný konflikt.
Európska únia sa postupne mení z projektu spolupráce na projekt kontroly. Kompetencie sa presúvajú do Bruselu, zatiaľ čo národné štáty strácajú schopnosť rozhodovať o vlastných záležitostiach. Digital Services Act dáva Európskej komisii výrazný vplyv na to, ako technologické platformy nastavujú pravidlá verejnej diskusie.
Migračná politika sa čoraz viac centralizuje cez mechanizmy povinného prerozdeľovania alebo finančných sankcií, čo obmedzuje možnosť štátov určovať vlastnú azylovú politiku. Green Deal zas stanovuje záväzné ciele, ktoré majú priamy dosah na národné hospodárstva bez ohľadu na ich špecifiká. Napokon mechanizmus podmienenosti čerpania eurofondov právnym štátom vytvára precedens, v rámci ktorého môže Brusel nepriamo zasahovať do vnútropolitických rozhodnutí členských krajín.
Voľby sú posledným pilierom suverenity. Ak aj tie začnú byť ovplyvňované zvonka, či už cez sociálne siete, alebo cez regulačný tlak, potom sa samotný koncept národnej demokracie rozpadá.
Pokrytectvo liberálneho poriadku
Liberálny establišment často hovorí o ochrane demokracie. Realita však ukazuje, že táto ochrana je selektívna. Demokracia je chránená len vtedy, keď prináša „správne“ výsledky.
Ak voliči podporia konzervatívne, suverenistické alebo národne orientované sily, okamžite sa objavujú obvinenia z manipulácie, populizmu či extrémizmu. Videli sme to napríklad po víťazstve Giorgie Meloniovej v Taliansku, keď časť európskych médií varovala pred „ohrozením demokracie“, alebo pri dlhodobej kritike maďarskej vlády, kde sa politické spory často rámcujú ako systémový problém právneho štátu.
Ak však rovnaké metódy používajú progresívni alebo probruselskí aktéri, hovorí sa o „obrane hodnôt“. Príkladom môže byť tlak európskych inštitúcií na reguláciu obsahu počas pandémie COVID-19, prezentovaný ako boj proti dezinformáciám.
Tento prístup nie je len nespravodlivý, je nebezpečný. Podkopáva legitimitu celého systému a vedie k rastúcej nedôvere občanov. Maďarské voľby v roku 2026 nie sú len o tom, kto bude vládnuť v Budapešti. Sú testom toho, či si európske národy ešte dokážu zachovať kontrolu nad vlastným osudom.
Ak sa potvrdí, že cudzí aktéri, či už štáty, alebo nadnárodné inštitúcie, dokážu systematicky ovplyvňovať voľby, potom sa nachádzame v novej ére. Ére, v ktorej demokracia existuje len formálne, zatiaľ čo skutočná moc sa presúva do zákulisia.
Ochrana demokracie sa začína doma
Európa sa buď vydá cestou centralizácie, regulácie a kontrolovanej demokracie, alebo sa vráti k princípom suverenity, plurality a skutočnej slobody slova. Konzervatívne a suverenistické sily majú v tomto procese kľúčovú úlohu. Musia pomenovať problémy, odmietnuť dvojitý meter a brániť právo národov rozhodovať o sebe bez vonkajšieho tlaku.
Nie ideológia, nie geopolitické hry, ale vôľa občanov musí byť rozhodujúca.
Ak chceme zachovať demokraciu, musíme ju prestať relativizovať. Zasahovanie do volieb je neprijateľné bez ohľadu na to, kto ho vykonáva. Dnešné Maďarsko upozorňuje na problém, ktorý sa týka celej Európy. Ak ho budeme ignorovať, zajtra môže byť neskoro.
Demokracia nie je samozrejmosť. Je to hodnota, ktorú treba brániť. Začína sa to jednoduchým princípom: o budúcnosti národa rozhoduje jeho vlastný ľud, nikto iný.
