Volebné víťazstvo Orbána desí európskych lídrov

Volebný úspech Viktora Orbána vzbudzuje na úrovni EÚ obavy, že jeho politika odmietania európskych rozhodnutí bude pokračovať, čím sa bude čoraz viac ochromovať schopnosť Únie prijímať dôležité kroky.

Snaha zmeniť patovú situáciu je čoraz viac diskutovaná, pričom podľa zdrojov z EÚ už existujú aj konkrétne návrhy, ako by malo byť Maďarsko „umravnené“. Prípadné zmeny by sa však nemuseli dotknúť iba tejto krajiny, ale v niektorých prípadoch by znamenali stopku pre akékoľvek „neposlušné" krajiny.

Agentúra Reuters zverejnila článok, podľa ktorého diplomati z viacerých vlád EÚ dúfajú v ukončenie maďarskej blokády politík – od pôžičky Ukrajine až po sankcie proti Rusku a násilným izraelským osadníkom –, ak Orbán stratí moc. Naopak, ak Orbán vyhrá a bude naďalej uplatňovať svoje právo veta, niektorí predstavitelia očakávajú tlak na odsunutie Maďarska na vedľajšiu koľaj.

Denník Politico priniesol podobný článok s názvom „5 spôsobov, ako by si EÚ mohla poradiť s Maďarskom, ak Orbán opäť vyhrá“ s odkazom na vyjadrenia nemenovaných vysokopostavených diplomatov EÚ. V ďalšom texte sa Politico venuje problematike úplného zrušenia práva veta, ktoré presadzujú členské štáty na čele s Nemeckom a Švédskom.

Ak Orbán vyhrá voľby, podľa tvrdení diplomatov „rukavice padnú dole“ a „obnovia sa diskusie o tom, ako si poradiť s Orbánom a ako s ním zaobchádzať“, pričom jeden z oslovených predstaviteľov diplomacie označil maďarského premiéra za „trójskeho koňa“.

Článok ďalej opisuje možnosti, o ktorých sa vo vnútri Únie diskutuje v prípade Orbánovho víťazstva a ktoré by mali prinútiť Maďarsko hlasovať „správnym spôsobom“.

Snahy obmedziť práva, ale aj vyhostenie z EÚ

Jednou z možností je rozšíriť používanie hlasovania kvalifikovanou väčšinou, ktoré si zvyčajne vyžaduje, aby za hlasovalo 55 percent členských štátov predstavujúcich 65 percent celkovej populácie EÚ, na citlivé oblasti, ktoré si v súčasnosti vyžadujú účasť všetkých, ako sú zahraničná politika alebo prvky dlhodobého rozpočtu EÚ.

Jeden z diplomatov v tomto smere dodal, že „je to niečo, o čo sa snažíme aj tak, bez ohľadu na veľmi konkrétny prípad (Orbána)“. Týmto spôsobom by sa obchádzalo základné právo veta členských krajín tak, aby nemohli uplatniť svoje postoje a boli by nútené podriadiť sa rozhodnutiu väčšiny v kľúčových rozhodnutiach, hoci by ich mohli priamo poškodzovať (napríklad v otázke dodávok plynu z Ruska).

Medzi ďalšie možnosti patrí zavedenie takzvanej „viacrýchlostnej Európy“, čo by znamenalo neformálne koalície ochotných alebo posilnenú spoluprácu medzi menšími skupinami krajín. Tretia možnosť by predstavovala „agresívnejšie opatrenia na presadzovanie práva“, ako napríklad zadržiavanie financií EÚ.

Predseda Európskej rady António Costa v tomto smere povedal, že Orbánovo veto v otázke úveru pre Ukrajinu bolo porušením článku 4 ods. 3 zmlúv EÚ, podľa ktorého sú členské krajiny povinné poskytovať „lojálnu spoluprácu“.

Únia diskutuje aj o možnosti pozastavenia volebných práv členského štátu, ak poruší hodnoty spoločenstva, alebo až o možnosti vyhostenia z EÚ. Možnosť vyhostenia však aj samotní diplomati označujú za najviac „nerealistickú“.

Pri všetkých navrhovaných opatreniach je potrebné zdôrazniť, že nejde o oficiálne predstavené kroky EÚ, ale o názory diplomatov, ktorí opisujú určité diskusie vo vnútri Únie a uvažovanie do budúcnosti v prípade volebného úspechu Viktora Orbána.

Podkopávanie právnych základov EÚ

Napriek skutočnosti, že ide iba o neformálne vyjadrenia, v kontexte dlhodobej nespokojnosti európskych lídrov s Maďarskom predstavujú takéto návrhy podkopávanie samotných právnych základov EÚ iba preto, že na diplomatickej alebo ekonomickej úrovni neboli dosiahnuté niektoré dohody.

Ak by sa európske spoločenstvo skutočne vydalo smerom obmedzovania základných práv krajín, ktoré pre svoje národné záujmy odmietajú navrhované opatrenia na európskej úrovni (aj pre možné poškodenie vlastných krajín), znamenalo by to koniec EÚ v súčasnej podobe a popretie zmyslu jej založenia.

Namiesto spolupráce krajín založenej najmä na ekonomických benefitoch (ktoré sa čoraz viac vytrácajú pod vplyvom absurdných regulácií EÚ) sa rodí myšlienka faktického trestania členského štátu mimo zmluvného rámca, založená na obchádzaní jeho hlasovacích práv bez právneho základu alebo na finančnom nátlaku bez objektívnej vecnej väzby na porušenie práva EÚ.

Podstata prehrešku spočíva v tom, že členská krajina (často menej významná) si dovolí hlasovať a mať iný názor v kľúčových politických otázkach ako väčšina.

Nie je pritom náhoda, že právo veta je v zakladajúcich zmluvách prítomné práve pri týchto zásadných okruhoch otázok (napríklad zahraničná politika). Ide o vyjadrenie postoja, že všetky členské štáty sú si rovné a spoločenstvo rešpektuje ich suverenitu a národné záujmy (čl. 4 ZEÚ).

Uplatňovanie vlastných práv zo strany členského štátu nemôže byť v žiadnom prípade vnímané ako „zneužívanie práva“, ale ako legálny nástroj na presadzovanie záujmov štátu (ukotvený v základných zmluvách), pretože zneužívaním práva je práve snaha obmedzovať práva iných, ak spoločenstvo nie je schopné dosiahnuť dohodu. Samotné zmluvy sú postavené skôr na hľadaní kompromisu než na autoritatívnom prikazovaní.

Neschopnosť riešiť problémy vyústi do snahy umlčiavať

Suverenita členského štátu v EÚ, samozrejme, nie je absolútna a platí princíp lojálnej spolupráce. Členský štát nemôže rozbíjať spoločnú pozíciu EÚ, ak je prijatá, no má právo nesúhlasiť pri jej samotnej tvorbe.

V tomto smere existuje nedávne rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Európska komisia proti Maďarsku (C-271/23) s konštatovaním, že krajina porušila zásadu lojálnej spolupráce, keď hlasovala proti Komisii pri problematike omamných látok.

Maďarsko však svojím uplatnením veta neporušilo žiadne pravidlá. Problém je iba v politickej rovine, že sa rozhodnutie krajiny iným štátom nepáči.

Právo veta v Európskej únii je mechanizmus, ktorý umožňuje členským štátom zablokovať rozhodnutia, ktoré si vyžadujú jednomyseľný súhlas všetkých členov Rady EÚ. Je absolútne nelegitímne obchádzať maďarskú suverenitu v oblastiach jednomyseľnosti neformálnym trestaním, politickým vydieraním alebo faktickým odňatím práv bez zmluvného základu.

Pri obmedzovaní práva veta (aj keď zmluvy poznajú výnimky) alebo pri zmene súčasného nastavenia zakladajúcich zmlúv je totiž potrebný jednomyseľný súhlas všetkých štátov, a teda aj Maďarska. Bez súhlasu dotknutej krajiny to nepôjde a je vysoko nepravdepodobné, že by si Maďarsko odhlasovalo stratu silného mechanizmu na vyjadrenie nesúhlasu v kľúčových otázkach.

Vyjadrenie nesúhlasného stanoviska nie je „neželaný technický defekt“, ktorý je v prípade záujmu väčšiny potrebné potlačiť, ale prejav demokratickej legitimity členského štátu. Zakladajúce zmluvy stoja na princípe hľadania kompromisu, a nie na princípe „prehlasovať a umlčať“.

Snaha vyhnať z citlivej oblasti kompromis a nahradiť ho disciplinárnym velením ide proti samotnému textu zmlúv, na ktorých stojí právny základ Európskej únie. A skutočný dôvod na túto zmenu? Číra neschopnosť riešiť problémy na politickej úrovni.