Európska klimatická politika sa čoraz častejšie dostáva do konfliktu s ekonomickými faktami. Analytička Klubu 500 Diana Motúzová to vo svojom prehľade „Kompas 500“ pomenúva pomerne presne: „Európa znižuje emisie rýchlejšie než ostatné veľké ekonomiky, no globálnu trajektóriu určujú iní hráči.“ Tým ukazuje na základný paradox súčasného vývoja a globálny nesúlad.
Európska únia buduje dekarbonizáciu ako systematický regulačný rámec. Sprísňuje emisné limity, rozširuje obchodovanie s povolenkami a zavádza uhlíkové clo. Vnútorne ide o konzistentný model. Problém však vzniká v momente, keď sa tento prístup porovná s tým, ako postupujú ostatné veľké ekonomiky.
Tie totiž transformáciu neodmietajú, no realizujú ju inak. Motúzová upozorňuje najmä na Čínu, ktorá popri masívnych investíciách do obnoviteľných zdrojov paralelne rozširuje aj uhoľné kapacity. Tento „dvojkoľajný“ prístup – budovanie nového bez úplného opustenia starého – vytvára strategickú asymetriu. A dáta ju potvrdzujú. Len v roku 2025 pribudlo v Číne takmer 70 gigawattov (GW) čistých uhoľných kapacít a krajina koncentruje väčšinu globálnych projektov v príprave. Zatiaľ čo Európa uhlie utlmuje, Ázia ho ďalej rozvíja.
„Kým Európska únia znížila svoju uhoľnú kapacitu približne o 40 percent, Čína ju o viac než 40 percent zvýšila,“ objasňuje analytička s tým, že nejde teda o krátkodobú reakciu na cyklický vývoj, ale o dlhodobo odlišnú trajektóriu.
Emisie: relatívny úspech verzus globálna realita
Táto poznámka sa ukazuje ako analyticky podstatná. Naznačuje, že emisné zlepšenie nie je len výsledkom výlučne technologickej transformácie, ale aj štrukturálnych zmien v ekonomike. „Menej výroby znamená menej emisií, no zároveň aj menej ekonomickej aktivity,“ objasňuje analýza.
V celkovom meradle je kontrast ešte výraznejší. Kým EÚ znížila emisie od roku 2005 o viac než 1,2 miliardy ton oxidu uhličitého, Čína ich zvýšila takmer o 6,9 miliardy ton a India o 1,9 miliardy ton. „Globálny vývoj emisií je vo veľkej miere určovaný ekonomikami, ktoré zároveň rozširujú svoju energetickú kapacitu,“ konštatuje Motúzová.
Výsledok na základe dát je pomerne priamočiary. Európa dekarbonizuje, no globálne emisie zostávajú vysoké, pretože rozhodujúci hráči postupujú inak.
Podobný kontrast vidno aj pri emisiách. Európska únia dnes produkuje približne šesť percent globálnych emisií, kým Čína okolo 30 percent, USA 11 a India okolo osem percent. EÚ síce od roku 2005 znížila emisie približne o tretinu, no ako upozorňuje Motúzová, časť poklesu emisií súvisí aj s útlmom priemyslu. Podľa nej tak nejde len o technologický pokrok, ale aj o štrukturálnu zmenu ekonomiky: „Menej výroby znamená menej emisií, no zároveň aj menej ekonomickej aktivity.“
V celkovom súčte tak európske úspory narážajú na rast inde. „Kým EÚ znížila emisie o približne 1,2 miliardy ton oxidu uhličitého, Čína ich zvýšila o takmer 6,9 miliardy ton a India o 1,9 miliardy ton. Globálny vývoj emisií je vo veľkej miere určovaný ekonomikami, ktoré zároveň rozširujú svoju energetickú kapacitu,“ konštatuje analytička. Výsledok je tak priamočiary. Európa síce dekarbonizuje, ale svetové emisie zostávajú vysoké.
Táto asymetria sa naplno prejavuje v konkurencieschopnosti. Rozdielne energetické stratégie vedú k rozdielnym nákladom, stabilite dodávok aj investičným rozhodnutiam. Európa smeruje k nízkoemisnému modelu, zatiaľ čo iné ekonomiky kombinujú nové zdroje s tradičnými. „Ak sú tieto podmienky výrazne odlišné, vzniká nerovnováha, ktorú trh prirodzene reflektuje,“ upozorňuje.
Elektrina ako skrytý, no kľúčový náklad
Najviditeľnejším prejavom tejto nerovnováhy je cena elektriny. V roku 2024 dosahovala v EÚ približne 179 eur za MWh, zatiaľ čo v USA 75 eur a v Číne 76 eur. „To nie je detail, ale systémový problém. Elektrina sa stáva kľúčovým vstupom na výrobu, digitalizáciu aj dekarbonizáciu. Ak je jej cena zásadne vyššia, priamo to oslabuje konkurencieschopnosť priemyslu,“ pomenúva Motúzová.
Hlavný rozdiel však nevzniká len v poplatkoch, ale v samotnej komodite. Náklady na energiu a dodávku boli v EÚ 114,8 eura za MWh oproti 38,5 eura v USA a 45,8 eura v Číne. Pre energeticky náročné odvetvia je to rozhodujúce. „Cena elektriny totiž určuje, či sa výrobu oplatí udržať doma alebo sa presunie inam,“ hovorí analytička s dôvetkom, že aj sieťové poplatky a dane v Európe ďalej navyšujú konečnú cenu.
Do tohto rámca zapadá aj vysvetlenie generálneho riaditeľa Slovenských elektrární Branislava Strýčka, ktorý pomenúva mechanizmus tvorby cien priamo z praxe. „Európa si vedome zdražila energiu, lebo sa rozhodla spasiť svet. A pritom produkuje len šesť percent svetových emisií,“ hovorí pre Štandard.
Kľúčovým nástrojom je podľa neho systém emisných povoleniek ETS 1 pre priemysel. „Povolenky sa dnes pohybujú okolo 70 eur za tonu a približne 40 percent ceny elektriny ide práve z oxidu uhličitého. Čiže keby sme sa my dnes ako Európa rozhodli, že nejdeme spasiť svet, tak zajtra by elektrina klesla. A rádovo by klesla. My by sme mohli byť niekde na úrovni 50 až 60 eur za MWh,“ objasňuje.
Zásadné je však pochopiť aj samotný princíp trhu. „Cena elektriny sa odvodzuje od najdrahšej elektrárne, ktorú máte na trhu,“ vysvetľuje Strýček. Ide o takzvaný marginálny princíp, keď cenu neurčuje priemer, ale najdrahší potrebný zdroj. V európskych podmienkach sú to často plynové alebo uhoľné elektrárne, ktoré zároveň nesú náklady na emisie.
Paradox vysokých cien elektriny
Dôsledok je paradoxný. Aj krajiny s bezemisnou výrobou ako Slovensko preberajú vysoké ceny. „Hoci my v Slovenských elektrárňach oxid uhličitý neplatíme, cenu preberáme z trhu,“ hovorí Strýček. Lacnejšia výroba tak automaticky neznamená lacnejšiu elektrinu pre odberateľa, ale skôr vyššie marže pre producentov.
Situáciu ďalej komplikuje prepojenosť trhu. Európsky trh je zároveň silno prepojený najmä v strednej Európe. Ceny sa tak prenášajú medzi krajinami aj podľa dostupnosti zdrojov a kapacity sietí. Odlišná situácia je napríklad v Španielsku, ktoré sa často uvádza ako príklad krajiny s lacnejšou elektrinou vďaka obnoviteľným zdrojom energie.
„Záleží to však od prepojení, kde elektrina ľahšie tečie. V strednej Európe máme oveľa lepšie prepojenie ako so Španielskom,“ uvádza Strýček s dôvetkom, že práve slabšie prepojenie s nami a vyšší podiel obnoviteľných zdrojov tam umožňujú spomínané nižšie ceny.
Celý systém tak podľa neho odráža prechodnú fázu. Európa sa snaží obmedziť fosílne zdroje, no zatiaľ ich nedokáže plnohodnotne nahradiť. „Stále ich potrebujeme, ale zároveň ich penalizujeme,“ sumarizuje. A práve tento nesúlad medzi potrebou a reguláciou sa premieta do cien.
Analýza Kompas 500 tak smeruje k triezvemu záveru. Európa síce napreduje v dekarbonizácii, robí to však v prostredí, kde ostatní veľkí hráči postupujú odlišne. „Ak sa globálne pravidlá nevyrovnajú, rozdielne prístupy sa budú premietať aj do ekonomických výsledkov,“ uzatvára Motúzová. Európa tak stojí pred dilemou: ako zosúladiť klimatické ambície s udržaním priemyselnej konkurencieschopnosti.