Starmer sa drží pri moci uprostred škandálu s Mandelsonom

Kritici tvrdia, že akákoľvek vysokopostavená verejná osoba, ktorá udržiavala kontakty s Epsteinom po jeho odsúdení, vyvoláva vážne otázky týkajúce sa noriem.

Vysvetlenie sporu okolo Mandelsona

Problém sa začal, keď Mandelsona, dlhoročného labouristu, ktorý predtým dvakrát odstúpil z vlády, vybrali za nového britského veľvyslanca v Spojených štátoch. Jeho vymenovanie bolo politické, keďže nahradil uznávaného diplomata. Mandelsonovi priaznivci tvrdili, že má dobré výsledky v oblasti obchodu a diplomacie, vďaka čomu je vhodný na udržiavanie „osobitných vzťahov“. Kritici však spochybňovali, či sa dostatočne zvážili potenciálne riziká spojené s jeho minulosťou.

Ukázalo sa, že mali pravdu, keď výbor pre dohľad americkej Snemovne reprezentantov zverejnil e-maily Jeffreyho Epsteina a zistil, že Mandelson udržiaval priateľstvo s Epsteinom aj po jeho odsúdení. Objavili sa tak ďalšie obavy, že Mandelson si s Epsteinom mohol vymieňať dôverné informácie, keď v roku 2010 pôsobil ako minister vo vláde.

Následne vyšlo najavo, že počas procesu vymenovania za veľvyslanca Mandelson neprešiel priamou previerkou. V britskej politike sa totiž očakáva, že osoby vymenované do vysokých funkcií, najmä tie, ktoré sa týkajú medzinárodného zastúpenia, prejdú prísnou kontrolou vrátane rozvinutej previerky, ktorá má zabezpečiť, že sú dostatočne dôveryhodné na to, aby mohli pracovať s tajnými informáciami.

Napriek tomu ministerstvo zahraničných vecí toto rozhodnutie do 48 hodín zrušilo, čo viedlo k tomu, že Mandelson sa ujal funkcie veľvyslanca.

Pre Starmera sa tento spor rýchlo zmenil zo samotného Mandelsona na skúšku jeho vlastného vedenia. Oponenti a niektorí komentátori obvinili premiéra, že pri podpore Mandelsona preukázal chybný úsudok, zatiaľ čo iní spochybnili, či bol úplne transparentný v tom, čo a kedy vedel.

Už skôr vyhlásil, že Mandelson prešiel previerkou. Vznikla tak otázka, či bol zavádzaný v tom, že Mandelson neprešiel priamou previerkou, alebo či šetril pravdou. Vo Westminsteri majú obvinenia zo „zavádzania parlamentu“ osobitnú váhu, aj keď sa zakladajú skôr na interpretácii než na jasných dôkazoch o úmysle. Starmer obhajoval svoje konanie a tvrdil, že rozhodnutia boli prijaté v dobrej viere, ale kritici tvrdia, že táto epizóda odráža širšie zlyhania v oblasti politického rizika a vedenia.

Politické dôsledky sa znásobili kumuláciou obvinení a správ, vďaka čomu sa príbeh stále objavoval na titulných stranách novín a tlak sa postupne stupňoval.

V rámci Starmerovej vlastnej strany sa začalo prejavovať znepokojenie, hoci sa naďalej obmedzuje najmä na tajné porady, a nie na otvorený vzdor. Labouristickí poslanci si veľmi dobre uvedomujú riziko vnútorného rozkolu, ale sú citliví aj na otázky, ktoré by mohli poškodiť dôveryhodnosť strany u voličov.

Mohli by Starmera donútiť odísť?

Napriek intenzite kritiky je dôležité poznamenať, že v súčasnosti neexistujú žiadne potvrdené dôkazy o tom, že by sa Starmer dopustil porušenia zákona alebo formálnych pravidiel. Spor je zatiaľ skôr politický než právny.

Tento rozdiel je dôležitý, pretože v systéme Spojeného kráľovstva sa premiéri zriedkavo odvolávajú z funkcie len na základe kontroverzie. Skôr padnú, keď politická podpora, najmä v rámci ich vlastnej strany, klesne do takej miery, že vládnutie sa stane nepraktickým.

Špekulácie o tom, či by Starmera mohli donútiť odstúpiť, zostávajú zatiaľ hypotetické. Výzvy na post lídra v britskej politike si zvyčajne vyžadujú jasný spúšťač, ako sú kolaps podpory strany, volebné neúspechy alebo rozhodujúci posun medzi poslancami.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.