V takej chvíli prestáva byť český spor o to, kto z vrcholných predstaviteľov má vlastne ísť na samit NATO do Ankary obhajovať české záujmy, iba malichernosťou. Otvára sa tu možnosť byť pri strategickom rokovaní, ktoré môže zmeniť svet na ďalšie desiatky rokov.

Donald Trump svojím typicky rozkolísaným postojom, ktorý ešte vyostril počas súčasnej krízy s Iránom, neustále voči svojim partnerom uplatňuje metódu cukru a biča. Iránska kríza šéfa Bieleho domu len utvrdila v tom, že NATO na svoje kľúčové kroky nepotrebuje. Aliancii navyše opakovane dáva najavo, že ju považuje skôr za nástroj ako za hodnotové spojenectvo. Dobre vie, že hrozba amerického odchodu je sama osebe mocenskou zbraňou.

Zároveň však Trump požaduje, aby ostatní členovia vojenského paktu výrazne zdvihli svoje výdavky na zbrojenie, a to až k piatim percentám HDP v roku 2035. Americké zbrojovky si z tejto sumy môžu ukrojiť obrovský podiel, vďaka čomu bude môcť americký prezident uskutočňovať svoj sen o Amerike na prvom mieste.

Väčšina európskych armád je navyše existenčne závislá od amerických zbraňových systémov a ich softvérovej podpory. Najväčším rizikom prípadného rozpadu NATO by tak pre Washington bola postupná vojenská aj technologická emancipácia bývalých partnerov v novom multipolárnom svete.

Česká delegácia a domáce štiepenie

A práve za tejto situácie cena českej delegácie strmo rastie, teda pokiaľ v nej bude mať hlavné slovo duo Andrej Babiš a Petr Macinka. Po prehraných voľbách v Maďarsku už totiž v Európe nie je vláda, ktorá by mala k aktuálnej americkej administratíve tak blízko ako tá česká.

Situácia je však zložitá v tom, že český prezident Petr Pavel zastáva pri pohľade na administratívu súčasného šéfa Bieleho domu úplne opačné hodnoty ako Macinka.

V minulosti sa vyjadril, že by Trumpovi ruku nepodal, a ani jeho komentár k americkému štýlu vedenia iránskej operácie so slovami, že „Trump pre zníženie dôveryhodnosti NATO urobil za posledných niekoľko týždňov viac, než sa podarilo Vladimirovi Putinovi za mnoho rokov“, by Donaldovi Trumpovi určite radosť neurobil. Pavel by tak v delegácii pôsobil skôr ako informátor pre tvrdé jadro NATO, ktorý má zblízka sledovať, čo si Macinka s Trumpovou administratívou v Ankare vyrokuje.

Spor medzi Macinkom a Pavlom sa však začal už skôr ako pred samitom v Ankare, tá je len ďalším z bojísk. Konflikt sa rozbehol vo chvíli, keď český prezident odmietol vymenovať Macinkovho spolustraníka Filipa Turka za ministra [rátalo sa s ním na post šéfa rezortu životného prostredia, pozn. red.].

Macinka vtedy nesľuboval žiadnu zdvorilú kohabitáciu [v politickom slova zmysle, pozn. red.], ale naopak, jej ťažkú, v podstate učebnicovú verziu. A to, čo predtým vyzeralo ako osobné a koaličné účtovanie za Turka, sa dnes len prelieva do oveľa vážnejšieho poschodia politiky – konkrétne do sporu o to, kto bude hovoriť za Česko vo chvíli, keď sa v NATO znova prepočítava moc.

Je pravda, že na podobné samity predtým často mierili premiér aj prezident spoločne, väčšinou však išlo hlavne o reprezentáciu, ceremóniu a spoločnú fotografiu v kulisách západnej jednoty. V Ankare už pôjde predovšetkým o to, kto bude spojencom vysvetľovať český obranný deficit.

Podľa oficiálnej stránky NATO prijali spojenci v Haagu záväzok smerovať do roku 2035 k piatim percentám HDP, z toho najmenej 3,5 percenta má ísť na jadrové obranné výdavky. V českej debate pritom už teraz vyvoláva napätie samotný fakt, že rozpočet ministerstva obrany na rok 2026 podľa viacerých správ zostáva zhruba na 1,7 percenta HDP a vláda bude musieť spojencom vysvetľovať, ako chce tento priepastný rozdiel obhájiť.

Dve tváre českej diplomacie

Pavel by v Ankare reprezentoval tradičnú českú a aliančnú polohu, teda krajinu, ktorá sa síce oneskorila, ale vie, že záväzky sa majú plniť a že NATO nie je obchodný katalóg s výberom platených služieb. Macinka s Babišom však uvažujú v podstatne odlišnej rovine, pretože dobre vedia, že Trumpova požiadavka na päťpercentné výdavky na obranu je v skutočnosti pre prevažnú väčšinu aliančných štátov nesplniteľná.

S výnimkou Poľska a Turecka, teda stredných mocností dlhodobo budujúcich vlastné armády v úplne inom tempe, na to väčšina členov NATO jednoducho nemá ekonomický ani politický priestor. Už teraz sa rozpočty aliančných partnerov prepadajú do deficitu, nad českou ekonomikou visí dlhová hrozba a do toho všetkého ešte zasiahla iránska kríza.

Práve neschopnosť európskych spojencov splniť si nové zbrojné záväzky sa tak môže Trumpovi hodiť ako papierovo čistý dôvod, prečo jedného dňa NATO opustiť alebo ho aspoň naďalej vydierať.

V takej situácii paradoxne nemusí byť český deficit hanbou, ale aktívom. Česko totiž nie je výnimkou, ale predvojom problému, ktorý bude o pár rokov zvierať takmer celú Európu. Macinka a spol. tak môžu do Ankary prísť nie ako previnilci, ale ako realisti, ktorí už dnes zosobňujú stav, do ktorého sa zajtra prepadne skoro každý.

V tomto širšom kontexte tak opäť nejde iba o to, kto pôjde, ale či bude Česko v Ankare vystupovať ako previnilý žiak starého poriadku alebo ako užitočný hlas nového cynizmu, v ktorom sa záväzky nemerajú podľa strategickej nutnosti, ale podľa toho, či práve poslúžia ako zámienka na preskupenie síl vo vnútri Aliancie.

Bola by to svojím spôsobom stará česká špecialita – s americkým krytím pomôcť rozložiť jeden vyčerpaný poriadok a potom s úžasom sledovať, čo z jeho trosiek vznikne.