Založená bola ešte počas perestrojky v roku 1987 a pripomínala zločiny režimu vykonávané v rámci červeného teroru, veľkého teroru, hladomoru na Ukrajine, systému gulagov (v ktorých sa ocitli aj desiatky tisíc Slovákov) či takzvaných psychiatrických liečební.
Ako zhŕňa projekt Gulag.cz, ktorý s Rusmi z okolia likvidovaného Memorialu dlhodobo spolupracuje, v prípade podpory činnosti zoskupenia môže byť človek v Rusku obvinený z organizovania činnosti extrémistickej organizácie (až 12 rokov väzenia), z účasti na jej činnosti (až šesť rokov), z jej peňažnej podpory (až osem rokov), ako aj z verejných výziev na extrémistickú činnosť (až päť rokov odňatia slobody).
Proti je aj Kadyrov
Štandard oslovil ruského historika doktora Alexeja Uvarova, samostatného vedeckého pracovníka na Katedre východoeurópskych dejín Historickej fakulty Porúrskej univerzity v Bochume. V Nemecku pôsobí od leta 2022, keď emigroval z Ruska a opustil tak aj prestížnu Moskovskú štátnu univerzitu. V apríli 2026 priniesol obsiahly rozhovor s bývalým pracovníkom Memorialu.
Odstraňovanie pamätníkov, ako bol ten v Tomsku, zatiaľ podľa Uvarova v Rusku nenabralo systematický charakter a tak skoro k tomu ani nedôjde.
„Deje sa to, ale zatiaľ ide o jednotlivé prípady. Možno sa to stane súčasťou štátnej politiky, ale opäť, nepôjde to tak rýchlo a ani tak ľahko. Jednoducho je to obrovský kus práce. Našťastie pre Rusov, pre nás, sa do istej miery tieto pamätné tabule a pamätníky už stali súčasťou verejného priestranstva,“ vysvetľuje historik.
Vplyv samotného Memorialu na spoločnosť podľa Uvarova býva nadhodnotený a nijako nedokázal konkurovať štátnej politike pamäti, hoci opätovný zásah proti združeniu zo strany štátu je veľavravný.
„Nepreceňoval by som ich medialitu a popularitu v Rusku, a to ani pred začiatkom veľkej vojny [ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022, pozn. red.]. Nepochybne to bola známa a veľmi rešpektovaná organizácia, ale povedať, že ich prítomnosť v masmédiách a na internete mohla nejako konkurovať tej štátnej, samozrejme, nemožno,“ dodáva Uvarov.
Historik zdôrazňuje, že režim dlhodobo podnikal potrebné kroky, aby bola prítomnosť podobných zoskupení v médiách v podstate nemysliteľná. Napriek tomu nebola činnosť Memorialu zanedbateľná. Uvarov vyzdvihuje organizovanie tematických súťaží na školách, každoročné akcie spojené s výročiami, ale aj podujatia ako Navrátenie mien či Posledná adresa s medzinárodným presahom.
Memorial je podľa doktora pre režim nepohodlný, lebo už svojím vznikom v čase perestrojky a mnohoročnou činnosťou je dôkazom toho, že Rusko by mohlo ísť aj inou cestou, ako sa teraz uberá.
„A po druhé, Memorial okrem iného pripomínal určité základné princípy, na ktorých bol ruský štát na začiatku 90. rokov vybudovaný. A hoci bolo budovanie Ruskej federácie veľmi zložité, predsa len boli vtedy položené niektoré základy. Konkrétne bol už na jeseň 1991 prijatý zákon o rehabilitácii obetí politických represií,“ objasňuje Uvarov.
Zdôrazňuje, že nehľadiac na problémy so slobodou slova, napriek rusko-čečenskej vojne a ďalším udalostiam, ktoré poznamenali zrod súčasného Ruska, sa v postsovietskej spoločnosti postupne rozširovalo povedomie o zločinoch komunistického režimu a neprijateľnosti ich zopakovania, a to v neposlednom rade vďaka Memorialu a združeniam, ktoré s ním spolupracovali.
To je súčasnému režimu, ktorý sa drží pri moci v neposlednom rade vďaka represiám, proti srsti. Nadobro vykynožiť pamiatku obetí sa však Kremľu podľa historika nepodarí, hoci ich verejné pripomínanie môže byť postupom času úplne znemožnené. Proti velebeniu Stalina a jeho represií sú totiž okrem protikremeľsky naladených Rusov aj niektorí z Putinovho okolia.
„Výborný príklad je Ramzan Kadyrov, ktorý je naoko voči Putinovi bezvýhradne lojálny. Dôsledne však v jednom protirečí pozícii štátu – posledných 20 rokov hovorí o tom, že Stalin je zradca, o tom, že Stalin spáchal veľký zločin, keď v roku 1944 deportoval kaukazské národy,“ vysvetľuje historik s tým, že aj z tohto dôvodu pamiatka na zločiny komunistického režimu zatiaľ nezmizne.
Štát sa o to síce dlhodobo snaží, ale v dohľadnom čase sa mu to podľa Uvarova nepodarí, pretože Sovietsky zväz prenasledoval a vraždil obrovské množstvo národnostných, etnických, náboženských, triednych a iných skupín vlastných občanov, ktorých potomkovia na to pamätajú, a pre niektoré skupiny je už pamiatka na represie súčasťou skupinovej identity (kozáci, Povolžskí Nemci, Ukrajinci, roľníctvo, pravoslávni veriaci, šľachta či bojovníci bieleho hnutia).
Na to, aby došlo k úplnému prehodnoteniu komunistickej minulosti Ruska, bude podľa doktora potrebná aj úprava legislatívy, pretože doteraz platí zákon o rehabilitácii politicky prenasledovaných, v ktorom je stanovené, že ZSSR viedol represívnu politiku počas celej svojej histórie.
„To je dodnes literou ruského federálneho zákona. A napokon je tu aj uznesenie Ústavného súdu Ruskej federácie z roku 1992, v ktorom sa hovorí, že Sovietsky zväz bol totalitným štátom s diktatúrou jednej strany, Komunistickej strany Sovietskeho zväzu,“ uzatvára Uvarov.
Nie sú obete ako obete
Keďže obete, ktoré národom Sovietskeho zväzu priniesol ich vlastný štát, nie je dovolené si pripomínať, Kremeľ prišiel s vlastným kultom obetí, ktoré majú vytlačiť tie pre režim nepohodlné. V prvej polovici apríla podpísal ruský prezident Vladimir Putin zákon trestajúci „popieranie faktu genocídy sovietskeho ľudu alebo schvaľovanie genocídy sovietskeho ľudu“.
Pojem „genocída sovietskeho ľudu“ vznikol iba nedávno a nie je nijako právne ukotvený. Zo zákona však vyplýva, že nejde o desiatky miliónov obetí z radov občanov ZSSR, ktoré zapríčinil boľševický režim, ale výhradne o obete z čias sovietsko-nemeckej vojny z rokov 1941 až 1945, teda počas druhej svetovej vojny.
Vo februári tohto roka s konečnou platnosťou nahradila múzeum gulagu v Moskve, zatvorené v roku 2024, expozícia venovaná „genocíde sovietskeho ľudu“ a jej kurátorkou bude veteránka rusko-ukrajinskej vojny.
Sovietsko-nemeckej vojne, v ruskej historiografii nazývanej Veľká vlastenecká vojna, predchádzal nemecký, slovenský a sovietsky útok na Poľsko v septembri 1939, ktorý znamenal začiatok druhej svetovej vojny. Sovieti vzali počas ofenzívy a krátko po nej do zajatia veľké množstvo Poliakov a v roku 1940 ich pri ruskom meste Katyň popravili viac ako 20-tisíc.
Dňa 10. apríla 2026, tri dni pred Pamätným dňom obetí katynskej masakry, štátom podporovaná Ruská vojensko-historická spoločnosť otvorila v Katyni výstavu s názvom „10 storočí poľskej rusofóbie“. Ako upozornili poľské médiá, ahistorická expozícia je umiestnená pri vchode na cintorín poľských obetí z roku 1940.
Pripomeňme, že Poliaci boli v Katyni popravení na priamy Stalinov rozkaz, čo Putin prvý raz nepriamo priznal v roku 2002 a otvorene v roku 2010. Celkovo pritom stojí v Rusku a na okupovanom území Ukrajiny viac ako 120 Stalinových pamätníkov. Zhruba 90 percent objektov, ktoré vznikli na jeho počesť, bolo odhalených počas Putinovho prezidentovania.
Ten v roku 2014 udelil Samostatnej divízii Vnútorných vojsk Ministerstva vnútra Ruskej federácie a v apríli tohto roku Akadémii Federálnej bezpečnostnej služby (FSB) čestný titul „Felixa Edmundoviča Dzeržinského“ – otca červeného teroru –, ktorého socha od septembra 2023 stojí pred ústredím FSB v Moskve. Ako pripomína Uvarov, socha bola pôvodne 22. augusta 1991 odstránená.
