Čo sa deje v Hlase?

Brutálne metódy v strane Hlas odhalili aj predchádzajúce udalosti, ktoré sa okolo poslanca diali pred niekoľkými mesiacmi. Čudné vybavovanie „pôžičky“ v prítmí jeho garáže, ako aj fakt, že udalosť bola nahratá a možno aj zverejnená jeho bývalými kolegami, akoby ilustrovali bežné praktiky bežiace vo vnútri strany. Tá vznikla ako sebazáchovná reakcia bývalých straníkov Smeru s masívnym korupčným a koristníckym pozadím. A možno aj polomafiánskym.

Kým nepoznáme presné závery vyšetrovania, bolo by nevhodné robiť unáhlené závery o motívoch. Politici majú sklon každú nepríjemnosť, ktorá sa im udeje, pripočítať na vrub nekalým metódam svojich politických konkurentov. Lenže v poslednom čase je tých príznakov až príliš veľa a na to sme neboli zvyknutí.

Bolo by veľmi zlé, ak by sa konflikty riešili takýmto spôsobom. Aj keby za útokom nestáli samotní predstavitelia strany Hlas – ako Ferenčák predčasne a zrejme aj prehnane naznačuje –, oblúk násilia, ktorý sme v domácej politike opísali za krátke obdobie, by bol hodne varovný.

Normalizácia útokov

V čase, keď sa minulý rok pre rebelujúcich poslancov koalícia otriasala, poslancovi Pavlovi Ľuptákovi zhorel dom.

Predbežne bolo vylúčené cudzie zavinenie a chyba údajne nastala skratom v elektrickej špirále vírivky. Neskôr bol však skutok prekvalifikovaný z prečinu všeobecného ohrozenia na zločin všeobecného ohrozenia, čiže šlo o úmyselne založený požiar. Okolie vírivky bolo poliate horľavou látkou, policajný pes ju vystopoval na viacerých miestach.

Ľupták naznačoval politický motív, keďže žiaden iný mu, prirodzene, nenapadol. Ľupták vtedy odchádzal z poslaneckého klubu SNS, keď sa pridal k huliakovcom a Ivanovi Ševčíkovi. „Bolo to v čase vrcholiacich útokov na nás. Cieľom bolo zvýšiť napätie a vyvinúť na nás tlak,“ povedal vtedy pre Štandard.

Pred pár týždňami predseda KDH medializoval, ako sa mu kamarát Milana Uhríka zo strany Republika vyhrážal zastrelením. Dodal však, že nevie presne, od koho vyhrážka pochádzala, no vraj si všimol, že dotyčný pán „sedáva v blízkosti pána Uhríka a chlapcov z Republiky“. O rastúcej agresivite svedčia aj ďalšie prípady. Riaditeľka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková si v utorok našla pred domom poškodené služobné auto s rozbitým sklom.

Ešte donedávna bolo Slovensko ostrovom, kde sa politické spory neriešili fyzickým spôsobom. Nesledovali sme atentáty, útoky na ulici či bitky v parlamente, ktoré pritom nie sú zriedkavé ani vo vyspelejších demokraciách na západ od nás, ku ktorým zvykneme vzhliadať. V tomto sme patrili medzi kultivovanejšie krajiny.

Lenže sa zdá, akoby prenikanie politiky do všetkých sfér ľudského myslenia a správania, jej vnikanie čoraz hlbšie pod kožu bežného života dnes prinášali čoraz väčšie normalizovanie podobných udalostí.

Pred dvomi rokmi bolo Slovensko svedkom atentátu na premiéra, ktorý zrejme len zázrakom prežil, a dodnes presne nevieme, nakoľko devastačné tie zranenia boli. Bol to len tragický vnútorný kolaps jedného nešťastného muža s nenaplnenými ambíciami, ktorý podľahol mediálnemu pohonu, alebo šlo o trvalejší trend?

To bola vari najvážnejšia otázka, ktorá v tom čase visela nad našou spoločnosťou ako temný mrak. Možno sme ho rozptýlili až príliš rýchlo.