Andrassy: Krajina sa nachádza v úpadku, padáme strmhlav do priepasti

My sme mali záujem cez výkonnostné parametre preveriť, ako sa štátu podarilo prostredníctvom Národnej diaľničnej spoločnosti (NDS) naplniť tento cieľ. Naše zistenia spred piatich rokov boli veľmi zlé, pretože sme poukázali na skutočnosť, že od roku 2010, keď sme zaviedli mýtny systém, sme dokázali vygenerovať síce výrazný objem peňazí, ale bezmála polovica z týchto verejných zdrojov skončila na účtoch súkromného prevádzkovateľa.

Tých zistení je, samozrejme, viac.

Okrem toho sme identifikovali niekoľko nedostatkov, ktoré súviseli so zmluvou a zmluvnými povinnosťami, kde národní diaľničiari ťahali vždy za kratší koniec, pretože zmluva bola postavená nevýhodne pre diaľničnú spoločnosť, teda pre štát. A na základe takto nevýhodne postavenej zmluvy sme už pred piatimi rokmi upozornili štát, ministerstvo dopravy, že je potrebné podniknúť kroky k tomu, aby sme dvakrát neplatili za to isté. Pretože pri vybudovaní mýtneho systému sme zaplatili z výnosov mýta viac ako 250 miliónov eur na vybudovanie mýtnych brán, teda toho systému, ktorý kontroluje samotný výber mýta.

Aká je aktuálna situácia?

Dnes, keď sa končí zmluva, ktorá začala platiť v roku 2010, nemáme odpoveď na otázku, čo urobili zodpovedné ministerstvo a NDS. Otázka teda aktuálne znie, prečo by sme mali zaplatiť ešte raz za niečo, za čo sme už raz z verejných peňazí, ktoré zaplatili vodiči za používanie mýta a diaľnic, zaplatili.

Nielen pre bežného pozorovateľa je zarážajúce, že táto zmluva bola nakoniec nevýhodná pre NDS. Ako je to možné?

Smutným obrazom Slovenska a dôvodom, prečo sme v úpadku, je skutočnosť, že tí, ktorí reprezentujú štát, štátne verejné inštitúcie, neobhajujú verejný záujem a neobhajujú to, čo je v prospech spoločnosti. A ani výsledky tendra, ktoré sa dostali na papier, neboli vyvážené a nemali rovnakú váhu voči štátnej inštitúcii Národná diaľničná spoločnosť alebo voči ministerstvu a voči súkromnému prevádzkovateľovi.

Keďže ten systém je tu už šestnásť rokov, je pravdepodobné, že v rámci NDS nerozhodovali po celý čas tí istí ľudia. Nekonali teda viacerí, a to počas viacerých garnitúr.

Vedenia sa menili, ale biznisový model a záujem prevádzkovateľa, ktorý chcel čo najviac na systéme zarobiť, bol v tomto systéme vždy pred záujmom verejným, a to nie o jeden či dva, ale o niekoľko desiatok krokov. Konať mali tí, ktorí boli v Národnej diaľničnej spoločnosti, ale zároveň treba povedať, že za ňu zodpovedá príslušný ústredný orgán štátu, a tým je ministerstvo dopravy. Teda aj keby NDS nechcela podniknúť v tomto aktívne kroky, tak jej zriaďovateľom je spomínaný rezort. A tu nepodnikala kroky nielen Národná diaľničná, ale ani ministerstvo.

Vo vašom poslednom vyjadrení zaznelo, že diaľničná spoločnosť za päť rokov aktívne nevyužila dostupné zákonné možnosti, neobrátila sa na súd a ani nevyužila oprávnenie vyzvať súkromného prevádzkovateľa na prevod systému do svojho vlastníctva.

Ak máte súkromné firmy a tie sa dohadujú, ako si vzájomne uspokoja svoje pohľadávky alebo ako urovnajú konfliktné situácie – a môže to byť aj dohodou –, tak v rámci štátnych verejných inštitúcií to také jednoduché nie je. Lebo tie nerozhodujú o súkromnej či osobnej strate, ale o mínusoch pre spoločnosť. Preto musia využiť maximálne možné prostriedky na to, aby obhájili verejný záujem, aby napríklad nezaplatili dvakrát za to isté. Aby ste zmenili zmluvný vzťah tak, že finančný odštep z mýta nie je 35 až 40 percent z jeho celkových výnosov.

Nehovoriac o tom, koľko financií zo štátu v rámci tohto systému už odišlo...

Ak sa pozriete na globálne čísla, tak za tú éru výberu mýta sa podarilo vybrať viac ako 3,2 miliardy eur bez DPH. Z nich bezmála 1,5 miliardy skončilo na účtoch súkromných prevádzkovateľov. Každý by chcel realizovať takýto výnosný a pohodlný biznis.

Bola tá zmluva podľa vás nenapadnuteľná od začiatku?

O tom, či je napadnuteľná alebo nie, môže rozhodnúť súd. To, že niekto toleroval takúto nevýhodnú zmluvu, to už je jeho zodpovednosť.

Vyzerá to však tak, že ju doteraz nenesie nikto.

My často konštatujeme, nielen po tejto kontrole, ale aj po mnohých ďalších, že na Slovensku sa udomácnila kultúra nezodpovednosti. Tá súvisí aj s tým, že sa nevyvodzuje osobná zodpovednosť voči zlyhaniam tých reprezentantov, ktorí pôsobia či už v ústredných orgánoch štátu, alebo v štátnych obchodných spoločnostiach, alebo vo verejných korporáciách. Nehovoriac o tom, že už vôbec sa neuplatňuje trestnoprávna zodpovednosť.

Ako je to možné?

Kontrolný úrad upozorňuje na to, že dochádza k výraznému plytvaniu, že predstavitelia štátnych inštitúcií sa nesprávajú ako dobrý hospodár a svojím zlým konaním a rozhodovaním zapríčinili napríklad to, že projekt nestojí 60, ale 120 miliónov eur. Diaľničný tunel sa nestavia štyri roky alebo 4,5 roka, ale 14 rokov. A potom sú tú predražené veci, kde vyšetrovateľ často pozerá na naše závery, ktoré odstupujeme orgánom činným v trestnom konaní, akoby sa nič nedialo. A myslí si, že veď tu nikto neukradol ani 100, ani 200 miliónov, neutiekol s ruksakom s týmito peniazmi.

Hovoríte o vyčísliteľných následkoch rôznych prieťahov.

Áno. My poukazujeme na to, že konkrétna osoba spôsobila škodu, a to svojím zlým rozhodovaním, respektíve zapríčinila situáciu, kde niekoľkonásobne vyššie ceny musíme zaplatiť z peňazí, ktoré štátu odovzdávajú občania prostredníctvom daní alebo odvodov. Toto je nielen problém, ktorý sme identifikovali a opísali v diaľničnej spoločnosti a v rámci rezortu dopravy, ale je to problém, ktorý sa prierezovo tiahne v rámci celej štátnej správy.

Občanov by však zaujímalo nielen konštatovanie, že to tak je, ale čo sa za tým skrýva. Prečo to tak je?

Vrátim sa k tomu, čo som povedal na začiatku. Smutným obrazom Slovenska je to, že tí, ktorí majú obhajovať verejný záujem, lebo sú v pozíciách zástupcov občanov našej krajiny, namiesto toho, aby obhajovali tento záujem, sú na strane biznisu, sú na strane lobistických skupín. Lobisti prostredníctvom týchto ľudí píšu zákony, ako aj projekty, ktoré idú do výziev a na ktoré čerpáme nemalé štátne alebo európske finančné prostriedky.

Otvorene hovoríte o korupcii a o tom, že títo ľudia sú za to zaplatení. Čo sa týka tendra, máme tu opäť zistenie, že päť rokov NDS nekonala, respektíve nevyužila možnosti podniknúť kroky. Aká by mala byť sila vašej kontroly, aby sa veci pohli správnym smerom?

Poďme na začiatok nášho príbehu. Už v roku 2019 sme odporúčali diaľničnej spoločnosti, ale aj ministerstvu, aby využili všetky možné prostriedky na obhajobu záujmu štátu, a teda občanov, vodičov, ktorí jazdia po diaľniciach. Mohli ísť napríklad na súd a domáhať sa, aby rozhodol, kde je pravda – či na strane NDS, alebo na strane súkromného prevádzkovateľa, a či to, čo už raz bolo zaplatené, sa má pre zlú zmluvu zaplatiť ešte raz, pretože to môže byť neoprávnené obohatenie. Pretože to, čo je z laického pohľadu nemorálne, môže by aj nezákonné. Ale o tejto zásadnej otázke môže rozhodnúť len súd.

Keď ste hovorili o podávaní podnetov zo strany NKÚ, podali ste nejaký aj v rámci mýtneho tendra?

Áno. Odoslali sme ho orgánom činným v trestnom konaní a oni vyhodnotili, že tam nenašli niečo, čo by vedeli napárovať na konkrétne možné trestné stíhanie konkrétnych osôb.

Čiže to, čo ste spomenuli, že štátu pre prieťahy vznikajú škody a prichádza o peniaze, oni nevnímajú ako problém, pretože nikto nič neukradol?

Je to ich rozhodnutie, ich zodpovednosť a ja musím rešpektovať nezávislosť orgánov činných v trestnom konaní. NKÚ sa snaží prácu urobiť maximálne zodpovedne, ale kontrolór nie je ani vyšetrovateľ, ani prokurátor a už vonkoncom nie sudca. Teda áno, my môžeme mať často pocit, že už je to za hranou zákona a mal by za to niekto niesť trestnoprávnu zodpovednosť. Preto takéto zistenia odstupujeme polícii alebo prokuratúre, ale nevieme povedať, že to presne takto je. To musí urobiť niekto iný a definitívne rozhodnutie je v rukách súdu.

Pre vaše zistenia čelíte dosť často spŕške kritiky. Asi sa to dotýka veľmi veľa ľudí...

Takáto spŕška sa znesie na NKÚ vždy, keď popisujeme zlyhania na tej najvyššej úrovni. A politici, tí, ktorí rozhodovali v minulosti, to nemajú veľmi radi. Nemajú vecné argumenty, nevedia obhájiť svoje rozhodovanie, a preto sa uchýlia k útokom na NKÚ a spochybňujú výsledky kontroly. Pritom každý kontrolórsky záver je opretý o dôkaz, dokumenty, ktoré nám počas výkonu auditu poskytol výlučne kontrolovaný subjekt. Nehovoriac o tom, že závery kontroly sú prerokované s kontrolovaným, ktorý spravidla len výnimočne spochybňuje zistenia kolegov kontrolórov.

A ako reagujú?

Nepáčia sa im naše konštatovania, pri ktorých hovoríme, že tí, ktorí rozhodovali v mene spoločnosti, rozhodovali v biznisovom, lobistickom záujme. Že tí, ktorí mali obhájiť verejný záujem, obhájili niekoho iného. Tak sme odstupovali zistenia, napríklad aj na bývalé vedenie Všeobecnej zdravotnej poisťovne či na bývalé vedenie PPA, a mnohé prípady sú dnes na súdoch.

Predpokladám, že mnohé prípady ukazujú, že to, čo konštatoval Najvyšší kontrolný úrad, bolo za hranou zákona.

Áno, ale ak sa pozriete na to, ako dlho rozhodujú súdy, tak je verejnosť nazlostená právom. Má dojem, že spravodlivosť je slepá a dopláca na procesné zlyhania. Vie sa, že niekto mohol kradnúť, že niekto urobil chybu, ale len z dôvodu procesných pochybení sú zrazu podozriví oslobodení. A to znamená degradáciu spoločnosti z hľadiska morálneho, degradáciu štátnych inštitúcií a veľký priestor na preklopenie demokratického fungovania krajiny na oligarchické alebo na autoritárske. Toto je veľmi nebezpečné pre akúkoľvek občiansku spoločnosť.

Je zrejmé, že ak vezmeme do úvahy mýtny tender, a teda 16 rokov existencie systému a problémov, tak vlastne z toho politicky vyplýva, akoby viaceré vlády túto celú tému odignorovali.

Poviem to priamo. Poviem to tak, ako to číta skoro každý občan našej krajiny. Mohlo to fungovať tak preto, lebo tam boli výrazné objemy verejných prostriedkov. Ak hovoríme o miliardách, hovoríme o tom, čo získava súkromný prevádzkovateľ a čo ostáva diaľničnej spoločnosti, ktorá výraznú časť týchto financií použije na svoje bežné fungovanie, nie na naplnenie strategického cieľa, ktorým je rozvoj diaľničnej cestnej infraštruktúry. Potom je v obehu veľmi veľa peňazí, ktoré sa dajú použiť na kupovanie, na zatváranie očí, na prieťahy v konaniach. Peniaze dokážu získať buď mlčanie, alebo môžu zakryť oči kompetentným pri identifikovaní vážneho riziká.

To je vážny problém...

Slovenská republika má veľký problém vo vymožiteľnosti práva. Práve preto je naše podnikateľské prostredie v takej vážnej situácii. Máme tu legislatívnu džungľu, ktorá funguje na úrovni parlamentu, keď zákon ešte ani skoro nevstúpi do platnosti, už je novelizovaný a novela sa ešte ani neukázala v praxi, a už je novelizovaná. Toto všetko vytvára podhubie, v ktorom sa biznismeni, ktorí vedia, ako v tom chodiť, a majú kontakty na politikov, dokážu dobre pohybovať.

Dá sa s tým vôbec niečo robiť?

Tu si myslím, že nemôžeme na túto situáciu rezignovať. Aj Najvyšší kontrolný úrad je vystavovaný atakom, sme spochybňovaní, ale tieto ataky nás nemôžu odradiť v tom, aby sme si plnili svoju rolu. A nehovorím to ja, povedal to môj predchodca Karol Mitrík, ktorý na rokovaní vlády prezentoval výsledky kontroly mýtneho systému začiatkom roka 2020. Bývalý predseda tiež čelil atakom a kritike zo strany vlády, prečo dospel k týmto záverom. Pozícia NKÚ je jasná – je a musí byť svedomím národa. V našej práci musíme držať rovnú cestu, a keď narazíme na problémy, ktoré súvisia s fungovaním systému, a ak v tom systéme majú maslo na hlave aj konkrétne osoby, tak to musíme odstúpiť orgánom činným v trestnom konaní a máme taktiež povinnosť o tom informovať verejnosť.

Myslíte si, že je vôbec šanca, že to štát zasa nebude platiť?

Ak časť vybudovaného mýtneho systému zaplatí ešte raz, budú si musieť svoje svedomie spytovať tí, ktorí tak rozhodnú a ktorí nevyužili čas na to, aby išli do súdneho sporu. Bol čas viac ako päť rokov na to, aby sme zmenili napríklad aj úhradu za prevádzku systému. Slovensko malo a stále má jednu z najdrahších prevádzkových spoločností. Platíme aj v súčasnosti viac ako 30 percent z jedného eura, teda z jedného eura ide 30 centov prevádzkovateľovi.

Môžete to priblížiť?

Máme vysúťaženého nového prevádzkovateľa národného mýtneho systému, ktorý sa pohybuje niekde na 10- až 12-percentnej európskej štandardnej úrovni, ale nový prevádzkovateľ ešte ani nezačal, a už má dodatky k zmluvám a zvýšené vysúťažené ceny. Teda ešte nič neurobil, a už získava viac finančných prostriedkov od občanov, vodičov za mýtne poplatky. A to preto, lebo vedenie NDS nedokázalo uzatvoriť problém, ktorý opísal kontrolný úrad už v roku 2019.

Vyznieva to tak, akoby diaľničiari nerobili nič.

Nepodnikli žiadne právne kroky, predstavitelia spoločnosti si stále nechali robiť len právne analýzy, ako keby vytvárali dymovú clonu, že v niečom konajú. A vďaka dymovej clone je tu stále prevádzkovateľ, ktorý veľmi pekne zarobil na mýtnom systéme a zarobil nie v desiatkach miliónov, ale v stovkách miliónov eur. Keďže to takto funguje, slovenská spoločnosť stráca.

Prečo ani jedni, ani druhí nekonajú?

To je otázka na nich. Ja nepoznám odpoveď, ale opäť hovorím o riziku, že v systéme je veľmi pekný balík peňazí, ktorý môže vytvárať prostredie, ktoré je korupčné, kde napríklad len pomalšie konanie alebo aj nedostatočné konanie môže niekomu nahrávať z hľadiska jeho biznis projektov. Najpodstatnejšie je však to, že na odpoveď na otázku, či to zaplatíme alebo nie, nebudeme dlho čakať. Ak by som mal predikovať to, čo bude, tak si myslím, že NDS bude uhrádzať časť nákladov, ktoré súviseli s niečím, čo bolo vybudované a zaplatené z peňazí od vodičov v rámci využívania slovenských diaľnic. A to preto, lebo do konca tohto roka sa to musí uzavrieť, keďže sa končí zmluva, prípadne sa vymyslí niečo, čo sa ikstým zmluvným dodatkom opäť zamotá.

V tomto sú zjavne kreatívni.

Na iks dodatkov sú kreatívni mnohí, nielen v tejto oblasti, ale aj v oblasti zdravotníctva, kde sa akoby naschvál vytvárali zmluvy, ktoré majú viac ako 40 dodatkov. Tak vznikajú sivé zóny, v ktorých sa najlepšie pôsobí tým, pre ktorých je biznisový a osobný záujem na prvom mieste.

Čiže ďalšie otázky v súvislosti s mýtnym tendrom by som mala nasmerovať na rezort dopravy.

Nielen tam, ale napríklad do parlamentu, ktorý je v konečnom dôsledku najvyšším kontrolným orgánom v tejto krajine. Prečo poslanci neriešia vecné riziká, keď rokujú napríklad o rozpočte aj o balíčku konsolidačných opatrení, že zvýšený príjem štátneho rozpočtu stojí aj na vyšších príjmoch z mýta a diaľničných známok? Ak sa pozriete, tak tam výrazne zaostávame a sme ledva nad polovicou toho, čo sa od „diaľničného“ konsolidačného opatrenia očakávalo.

Podstata je teda tá, že namiesto riešenia problému sa ten problém len odsúval.

Stále sa tu vytvárali analýzy pre analýzy, pričom tá podstatná vec už bola známa v roku 2019. Niekto dostal do pravidiel, že ak sa bude končiť mýtna zmluva, tak až potom sa dohodne, ako bude majetok odovzdaný. Keby tam bolo jasne napísané, že majetok, ktorý bol raz zaplatený za viac ako 250 miliónov, bude odovzdaný bezodplatne, tak nikto nemôže o tom ani špekulovať. Otázkou je, či niekto vedome alebo nevedome presne toto významné riziko do zmluvy nezapracoval.

Áno, pôsobí to tak.

A toto napríklad súvisí opäť s tým príkladom zdravotníctva, kde do majetku vyššieho územného celku investuje súkromný investor, lebo má prenajatú nemocnicu. Ide teda o nemocnicu, ktorú vyšší územný celok dostal bezodplatne od štátu. Súkromný investor alebo prevádzkovateľ nemocnice získa buď európske, alebo aj štátne prostriedky, zainvestuje do zveľadenia majetku samosprávy. Keď chcete vedieť, ako bude investícia nájomcu, ktorá je financovaná z verejných zdrojov, vzájomne započítaná s krajom, tak v zmluve je napísané len to, že sa to dorieši, keď sa bude končiť zmluva.

Nie je to jasne stanovené?

Nie je a môže sa stať to, že investície, ktoré smerujú do nemocníc z plánu obnovy a odolnosti, teda z verejných peňazí, si v konečnom dôsledku, keď sa budú končiť nájomné zmluvy a nemocnice budú môcť prechádzať späť pod vyššie územné celky, súkromný prevádzkovateľ započíta tak, že on investoval do majetku VÚC a že to má kraj zaplatiť druhýkrát. Je to veľmi zaujímavý model, ktorý sa vo verejnom spektre vyskytuje, a náš úrad preto na toto riziko otvorene upozorňuje.

Vychádzate teda z praxe.

Nehovoríme, že sa to presne takto skončí, ale opisujeme slabé miesta, ktoré sa v minulosti ukázali ako opodstatnené, a na základe našej kontrolórskej skepsy upozorňujeme. Ak sa niečo nezmení, zmluvy nebudú stáť na jasných a rovnocenných princípoch. Tak môže nastať situácia, že budeme z peňazí daňových poplatníkov platiť tú istú vec dva- alebo niekoľkokrát.

Minulý týždeň ste sa zúčastnili na sneme Republikovej únie zamestnávateľov. Aktuálnu situáciu ste označili ako úpadok. Kritika zaznela aj pre konsolidáciu. Štát síce zaviedol desiatky opatrení, ktorými primárne siahol na príjmy domácností a firiem, ale v číslach neprichádza taký efekt, ako sa očakával. Čo bude ďalej?

Myslím si, že tu platí stará múdrosť našich predkov, že nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. V konečnom dôsledku na to horšie nedoplatia bohatí, ale tá výrazná väčšina stredne a nižšie zarábajúcich, respektíve sociálne odkázaných ľudí. A my stále pokračujeme v tom istom systémovom probléme. Vieme, že sa krajina nachádza v úpadku, že padáme strmhlav do priepasti. Dlh štátu atakuje hranicu 84 miliárd eur. Každý z nás, aj batoľa, aj senior, nesie na svojich pleciach dlh bezmála 15 500 eur a túto sumu budeme musieť splácať my všetci. To totiž nesplatí nikto, to splatia občania vyššími daňami a možno až bolestivým uskromnením sa.

Ako na to?

Čo sa týka riešenia tejto mimoriadnej situácie, v ktorej sa naša krajina nachádza z hľadiska udržateľného ekonomického aj sociálneho rozvoja, práve v týchto situáciách má byť partnerstvo, dialóg na prvom mieste. Merateľné a vecné opatrenia majú pomôcť inému prerozdeleniu limitovaných zdrojov v štátnom rozpočte. Pomôcť môže aj to, že konečne budú sedieť za jedným rokovacím stolom kľúčoví hráči – vláda, zamestnávatelia, odborári, ale aj odborníci z akademického či kontrolórskeho spektra. V minulosti, pred bezmála 15 rokmi, vznikal rozpočet tak, že ho odborná i laická verejnosť poznala pred letnými prázdninami. Do začiatku jesene sa o ňom diskutovalo a hľadali sa tie najlepšie vzorce prerozdelenia zdrojov, ktoré štátu odovzdali podnikatelia a občania.

Teraz je to inak?

To, že sa formálne zvolá tripartita, formálne sa oznámi podnikateľom ideme vám zaviesť transakčnú daň, ideme zvýšiť DPH, ideme zvýšiť odvody do zdravotného alebo sociálneho poistenia a rešpektujte to, lebo my na to máme právo, pretože máme väčšinu v parlamente, tak takto to nemôže zdravo a udržateľne fungovať. Už niekoľko rokov pokračujeme v tomto scenári hľadania riešení, ponúkania pokusov a omylov bez ohľadu na to, že by sme mali urobené dôsledné analýzy a priebežne sme vyhodnocovali, čo pozitívne priniesli konsolidačné opatrenia a či vôbec fungujú.

Keď ste pri opatreniach, podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť je nevyhnutné v konsolidácii pokračovať. Okrem iného prichádza vláda s takzvanými prorastovými opatreniami, ale ministerka hospodárstva Denisa Saková už avizovala, že prednosť budú mať tie bez vplyvu na rozpočet.

Podstatná vec je však tá, že konsolidácia nie je o tom, ako zvýšim príjmovú stranu rozpočtu, ale aj o tom, ako znížim výdavky na chod štátu. Konsolidácia neznamená, že budem pri schodku verejných financií na úrovni nula. Ak mám schodok na úrovni piatich percent HDP nie preto, že cielene podporujeme hospodársky rast a regionálny rozvoj, posilňujeme podnikateľské prostredie a kúpyschopnosť obyvateľov, ale len preto, že pasívne vyplácam sociálne dávky, podporujem plošné a neadresné energetické alebo dotačné schémy, tak konsolidácia podľa mňa vyústi len do jedného bodu. Do odporu zo strany verejnosti, do konsolidačnej únavy spojenej s nedôverou ľudí v štát a občania začnú rozmýšľať, ako obísť plnenie svojich ústavných povinností voči krajine.

A to sa už teraz ukazuje na výbere daní.

Áno a ukazuje sa to na tom, ako zaberajú či nezaberajú jednotlivé konsolidačné opatrenia, pri ktorých boli čísla napočítané na úplne inú realitu, lebo sa nám zväčšujú nožnice a ekonomika, daňová medzera sa dostávajú nad úroveň 15 percent z HDP. Ak by bol systém boja s korupciou a podvodmi pri verejnom obstarávaní či financovaní verejných zákaziek účinný, tak vieme do štátneho rozpočtu získať bez akýchkoľvek konsolidačných pokusov dve až tri miliardy eur.

Ako by mal štát postupovať, aby podporil rast ekonomiky?

Prorastové opatrenie a konsolidácia nie sú o tom, že vyberiem od občanov, podnikateľov tri miliardy a tie následne miniem na predčasnom odchode do dôchodku alebo použijem na zaplatenie čoraz nákladnejšej obsluhy štátneho dlhu. A ešte konsolidácia ani nezačala fungovať, a už je minutý celý zdroj peňazí, ktoré sme rozpočtovali ako nový príjem z konsolidácie. Štát je jedinou inštitúciou v spoločenskom systéme, ktorý môže hospodáriť aj s negatívnym výsledkom a môže sa zadlžovať. Ale to zadlžovanie má súvisieť s tým, že riešim konkrétne veci, ktoré zo strednodobého alebo dlhodobého hľadiska začnú prinášať benefity do rozpočtu a udržateľného fungovania krajiny.

Máte už nejaké dáta?

Minulý rok sa napríklad príjmy podarilo naplniť len na približne 80 percent. Vybuchuje tam nielen transakčná daň, ale aj výber z hľadiska daní a aj pri DPH. Lebo pri tom chaose, ktorý sme vytvorili, že máme tri sadzby, v rámci nich je ešte iks výnimiek a podmienok, vám aj samotní predstavitelia finančnej správy povedia, že už to nevedia odkontrolovať. A nehovorím o nenaplnení očakávaní z poplatkov za využívanie diaľnic či zo šetrenia na fungovaní ministerstiev.

Máte ešte nádej, že sa to začne robiť inak?

Mám nádej, ale do akej miery sa tá nádej prejaví v rozhodnutiach vlády a parlamentu, to už nie je v našich rukách. Nádej však musíme mať všetci. A ja by som chcel každého požiadať, aby sme mali nádej, že naša krajina môže byť aj lepšie spravovaná, že ju musíme zmeniť od základov, lebo my tu máme mnoho „skostnatených“ prvkov v riadení krajiny. Od bezbrehého rezortistického prístupu cez kompetenčný chaos v rámci štátnej správy až po filozofiu „mám moc a panujem“.

Môžete to špecifikovať?

Slovensko nefunguje ako moderná spoločnosť 21. storočia. Minuli sme 10 miliárd eur na informačné systémy, ktoré mali zefektívniť štátnu správu, a my v porovnaní s rokom 2015 sme v roku 2025 dávali skoro raz toľko peňazí na fungovanie krajiny. Počet štátnych zamestnancov je niekoľkonásobne vyšší. Teda namiesto rétorických cvičení, ktoré tu máme možnosť sledovať, realita je niekde úplne inde. A tú realitu viete uchopiť vtedy, ak máte dobrý systém kontroly, ak vám fungujú analytické jednotky.

Áno už viackrát ste naznačili, že v štáte nedostatočne vyhodnocujeme dáta. Dokonca som zaznamenala aj vašu kritiku na margo relevantnosti a kvality dát.

Namiesto toho, aby sa na ministerstvách podporovalo fungovanie kvalitných analytických jednotiek, ktoré vám prognózujú účinnosť opatrení, čiže kde budeme mať plusy a kde mínusy, tak sa v poslednom čase oslabilo fungovanie týchto analytických jednotiek, dokonca niektoré boli zrušené. Jednou z inštitúcií, ktorá upozorňuje na tento negatívny jav vládu, je kontrolný úrad, ale aj ochranca práv či protimonopolný úrad. Považujeme fungovanie takýchto odborných útvarov za veľmi potrebné. A nech štátni analytici majú aj pekný plat, nech majú 3 500 či štyritisíc eur mesačne. Lebo práve odborná práca a obhajoba verejného záujmu prinesie spoločnosti želané šetrenie.

Platy sú tiež citlivou témou. Na sneme Republikovej únie zamestnávateľov ste sa vyjadrili aj k úradníkom, ktorí si takéto mzdy z vášho pohľadu nezaslúžia.

Musíme si vedieť zaplatiť aj štátnych zamestnancov, ale keďže máme zamestnancov na ústredných orgánoch štátu, ktorí nemusia robiť, obrazne povedané, nič, lebo za nich majú úlohy urobiť externí poradcovia, externé firmy, potom je na mieste otázka, kto je vlastne nositeľom zodpovednosti. Napríklad za zdravotnícku politiku. Kto dostáva dáta z nemocníc? Veď je to ministerstvo. Ako je možné, že si rezort necháva robiť analýzy v externom prostredí a ešte výsledky analýzy nikto nepozná, sú utajované. Koľko tisícok a miliónov eur dávame do financovania externého poradenstva?

Koľko to tak stojí? Také externé poradenstvo.

Hovoríme o stovkách miliónov v kontexte celého štátu. Nehovoriac o tom, koľko miliónov míňame na právne zastupovanie v sporoch, kde štátne inštitúcie napádajú nezávislé kontrolné inštitúcie, lebo opísali plytvanie, nezákonné konanie a štát sa súdi so štátom. Veď to je donebavolajúce. Ten, kto by mal buchnúť po stole a povedať: „Dosť takéhoto chaotického fungovania krajiny,“ je predseda vlády. Mali by buchnúť po stole, obrazne povedané, poslanci a povedať to isté. Lebo ak toto sleduje verejnosť, tak ľudia nemajú dôveru v to, že peniaze, ktoré povinne platia štátu, sú spravované nielen zákone, ale aj hospodárne a efektívne.

Keď sme už pri premiérovi Robertovi Ficovi, správy NKÚ sú voči súčasnej vláde kritické. Ako sa to prejavuje na vašich vzťahoch s ním? Berie premiér zistenia kontrolórov vážne, zvlášť ak štát musí šetriť a hľadá každé euro?

Osobne si plním povinnosť, ktorá mi vyplýva zo zákona a ktorá vyplýva kontrolnému úradu aj z Ústavy SR. Zásadné zistenia, ktoré sa týkajú fungovania krajiny, posielam nielen do parlamentu, ale aj premiérovi, ktorý ich môže predložiť na rokovanie vlády. Robím to preto, aby bola diskusia, aby vláda mala informáciu o širšom pohľade na to, kde sú slabé miesta v jednotlivých verejných politikách, kde to nefunguje, kde sme identifikovali problémy súvisiace so zle nastaveným systémom. A je to aj spätná väzba hodnotenia kvality práce kolegov kontrolórov a samotného NKÚ.

Dostávate o tom aj spätnú väzbu?

Predseda vlády spravidla predloží našu správu z kontrolnej akcie na rokovanie kabinetu v bode rôzne. O materiáloch zaradených do tohto bodu programu sa nediskutuje, berú sa len na vedomie. Takto bol z môjho hľadiska len veľmi formálne zobraný na vedomie zásadný dokument.

O aký dokument ide?

Ide o systém financovania ústavnej zdravotnej starostlivosti cez úhradové mechanizmy. Uvidíme, ako sa vláda postaví k správe z mýtneho systému, lebo to bola follow-up kontrola a smeruje na stôl vládneho kabinetu. Videli sme, že opatrenia, ktoré mal prijať kontrolovaný subjekt, nesmerovali k zmene toho, čo sme opísali ako riziká už v roku 2019. Veci sa v rámci fungovania diaľničnej spoločnosti zásadne nezmenili, neznížila sa významnosť nami popísaných rizík spred šiestich rokov, a preto som správu z kontroly v zmysle nášho zákona poslal predsedovi vlády.

Čo má Fico urobiť?

Premiér sa môže na základe nami opísaných zistení opýtať ministra dopravy, ale hlavne zástupcov Národnej diaľničnej spoločnosti, prečo za päť rokov niečo zásadné neurobili. Takto sme napríklad poslali aj výsledky našej kontroly, ktorá súvisela s oblasťou fungovania miestnej samosprávy a nakladania s jej majetkom, akciami, ktoré má vo vodárenských spoločnostiach.

No bod rôzne o tom isto nevypovedá.

Priznávam, že to nie je dobrý signál, nie voči mne a voči Najvyššiemu kontrolnému úradu. Toto nie je dobrý signál voči spoločnosti. Občania si môžu klásť otázku, ako je naša krajina spravovaná, keď ani taká dôležitá ústavná inštitúcia, akou je kontrolný úrad, nie je rešpektovaná a závery a odporúčania tejto inštitúcie sú prehliadané a brané len na vedomie bez konkrétneho riešenia. Pritom vecné riešenia nami opísaných nedostatkov sú výlučne v rukách kompetentných úradov.

Vlani vám premiér na tlačovej konferencii na úrade vlády odporučil, aby ste sa odopli od Matoviča, lebo niekedy tak vyzerajú vaše vyjadrenia, ako keby tu vybuchla atómová bomba. Bolo to po správe NKÚ pri dotáciách PPA. Ako ste si interpretovali tieto odkazy od predsedu vlády?

Pred rokom som sa pousmial, dnes neviem, ako sa mám tváriť pri slove atómovka. Brusel nám totiž poslal zlé vysvedčenie voči fungovaniu Pôdohospodárskej platobnej agentúry, je to veľmi zlý signál pre poľnohospodárov.

Ak nezačne rezort pôdohospodárstva aktívne konať, ak nepodnikneme kroky, ktorými vie ochrániť peniaze, ktoré majú dostávať naši poľnohospodári na zabezpečenie potravinovej bezpečnosti Slovenska, na zamestnanosť v agrosektore, tak slovenskí poľnohospodári môžu prísť o desiatky miliónov eur. No a v konečnom dôsledku to opäť zaplatia ľudia cez vyššie ceny v potravinách, drahšie mäso, zeleninu či ovocie.

Minister pôdohospodárstva Richard Takáč to asi vidí inak. Vychádzam z tlačovej konferencie, ktorú tomu venoval.

Atómovka-neatómovka, dnes je tu symbolický výbuch, ktorý nám na Slovensko poslal Brusel a mali by sme to brať vážne. Mám záujem stretnúť sa s ministrom pôdohospodárstva. V minulom roku sme ukončili prierezovú kontrolu na PPA, ktorou sme preverovali nastavenie protikorupčných a protipodvodných opatrení.

Konštatovali sme tam slabé miesta a vždy si pri PPA spomeniem na slová predchádzajúceho predsedu úradu Karola Mitríka. Počas jeho vedenia to bol práve kontrolný úrad, ktorý ako prvý začal poukazovať na haciendy, na možné korupčné prostredie v rámci pôdohospodárskej agentúry, na to, že agentúra môže slúžiť ako príklad inštitúcie, ktorá nevie bojovať s korupciou a podvodmi na všetkých úrovniach riadenia.

Čiže to, čo hovoril Mitrík pred desiatimi rokmi, opäť dobieha našu krajinu.

Áno. A bolo to konštatovanie vtedajšieho predsedu a je to aj moje konštatovanie dnes. V inštitúcii, ktorá je prehnitá a premnožená ľuďmi, pre ktorých sú zákonnosť a transparentnosť na najposlednejšom mieste, môžete mať aj najlepšieho generálneho riaditeľa, ale ak neurobíte zásadnú zmenu v celom systéme riadenia organizácie, korupcia a podvodné správanie z tej organizácie nezmiznú. Naopak, vráti sa to ako bumerang. Dnes to dobieha aj tých čestných ľudí, ktorí tam prišli v posledných rokoch a chceli PPA zmeniť na transparentne a zákonne fungujúcu organizáciu.

Predsedom NKÚ ste sa stali v roku 2022 na sedem rokov. Mienite sa uchádzať ešte raz o pozíciu šéfa kontrolného úradu?

Som veľmi rád, že mi kladiete aj takúto priamu otázku, otázku na telo. Musím povedať, že na Najvyššom kontrolnom úrade som už 11 rokov, môj mandát je ešte ďalšie tri roky. Z pohľadu toho, ako vnímam pozíciu človeka vo verejnej funkcii, tak je to dostatočne dlhý čas na to, aby som ukázal, či viem a môžem nastaviť fungovanie štátnej inštitúcie ako profesionálnej organizácie, ktorá funguje a napĺňa svoje poslanie.

Ak po čase už takúto energiu a nové impulzy nebudem mať, mal by som sa obzerať po novej výzve. V tejto chvíli to mám vnútorne nastavené tak, že môj mandát sa budem snažiť ukončiť čo najlepšie. Ukončím ho v pozícii nielen predsedu NKÚ, ale aj prezidenta Európskej organizácie najvyšších kontrolných inštitúcií, čo je najvyšší post a najvyššia odborná pozícia v rámci celoeurópskeho kontrolórskeho statusu a kontrolórskej rodiny.

Aký teda bude rok 2029?

Bude rokom, keď sa ja sám pred sebou zastavím a budem rozmýšľať, ako ďalej, ako sa chopiť novej výzvy. Tá bude súvisieť s tým, kde budem vedieť zúročiť moje odborné skúsenosti či už z hľadiska verejnej funkcie, alebo pozície v súkromnej, občianskej sfére.

Ak by ste kandidovali, volila by vás nová vládna väčšina, ktorá bude zrejme zložená zo strán súčasnej opozície. To by vám dávalo väčšie šance na zvolenie, ako keby pokračovala súčasná vládna zostava.

Voľba predsedu NKÚ nemá byť o tom, či je to kandidát koalície alebo opozície. Má to byť o tom, či kandidát má predstavu, ako má najvyššia nezávislá kontrolná inštitúcia fungovať, ako má napĺňať jej poslanie, pretože kontrolný úrad vytvára dôležitý obraz o fungovaní našej spoločnosti.

V pozícii predsedu národnej autority pre oblasť externej kontroly by nemal byť človek, ktorý sa v tej funkcii ocitol len preto, že v deň voľby mal lepšiu, väčšinovú konšteláciu hlasov poslancov. Takýto prístup k voľbe šéfa akejkoľvek nezávislej odbornej inštitúcie ju dostane po čase na kolená.

Predseda národných kontrolórov má mať čitateľný pohľad na to, ako funguje spoločnosť, kde je verejný záujem a čo je rola kontrolóra z hľadiska manažovania a strategického smerovania krajiny. To majú byť kritériá voľby, a nie kritérium opozičného či koaličného hlasu.