Nahnevané Francúzsko

Francúzsko síce bolo desať rokov predtým vítané, pretože jeho vojenská intervencia zachránila vtedajší režim pred nástupom islamistov. Mali sa potom stalo centrom hneď niekoľkých protiteroristických misií pod velením buď Francúzska, alebo EÚ, prípadne OSN.

Neúspech týchto misií a pochybnosti o francúzskych záujmoch prispeli spoločne s korupciou a falšovaním volieb k prevratu. Vojenská vláda sa krátko po nástupe obrátila na wagnerovcov, čím nahnevala Francúzsko. Keď Francúzi začali na Mali tlačiť, aby s Rusmi nespolupracovalo, generáli vyhlásili suverenistický kurz a poslali domov Francúzov aj všetkých ostatných, okrem Rusov.

Nezostalo len pri Mali, rovnakou cestou sa vydali generáli v susedných krajinách. Následne vznikla Aliancia sahelských štátov tvorená Mali, Nigerom a Burkine Faso s cieľom vytvoriť konfederáciu tmelenú spoločným bojom proti islamistom a politikou nezávislosti od neokoloniálnych veľmocí.

Tieto patrioticky orientované vojenské režimy vsadili na podporu Ruska, pretože z Moskvy očakávajú menej zasahovania a rozhodnejšiu vojenskú pomoc ako z Paríža a Washingtonu.

Záujmy Ruska

Rusko skutočne nemá tendenciu príliš sa miešať do domácich záležitostí, a navyše nepotrebuje africké prírodné zdroje. To sa však premieta aj do slabej motivácie Moskvy k výraznejšiemu vojenskému zapojeniu. V porovnaní s Ukrajinou, kde bojuje o životné záujmy, či Sýriou, kde jej išlo o výrazné strategické záujmy (okrem iného prístav v Stredomorí), nie je Sahel prioritou.

Moskva svojím zapojením komplikuje život západným súperom, ale inak prenecháva región wagnerovcom, teda polooficiálnej žoldnierskej skupine, ktorá si dnes hovorí Afrika Korps. Ich počty v Mali sa odhadujú na 2-tisíc. To môže stačiť na ochranu vlády, ale nie na boj proti povstalcom na území dvakrát rozľahlejším ako Ukrajina.

Neúspech v boji proti povstalcom však nemožno pripísať iba vojenským nedostatkom. Problém nemá rýdzo vojenské riešenie. Tuaregovia, berberskí pastieri obývajúci východ, nemajú nič spoločné s kmeňmi z juhu, kde sa nachádza politické a ekonomické centrum krajiny.

Ich požiadavky na autonómiu nie sú nesplniteľné. Pred 10 rokmi uzavrela vláda s Tuaregmi dohodu o autonómii. Ako už niekoľkokrát predtým, sprostredkovalo ju Alžírsko, ktoré svojich vlastných Tuaregov dokázalo integrovať. Dohodu sa ale nikdy nepodarilo naplniť a konflikt v nízkej intenzite pokračoval. Keď vojenská vláda pred troma rokmi dohodu ukončila, v Alžírsku to niesli s nevôľou.

Tuaregovia ako Kurdi

Tuaregovia majú podobný osud ako Kurdi, snívajú o nezávislosti od rozsiahleho územia rozdeleného hranicami niekoľkých štátov a za svoj sen sú ochotní bojovať, opakovane povstávajú v Mali, Nigeri či Líbyi. To dokážu využiť vonkajší hráči na oslabovanie nepohodlných režimov. Podporiť Tuaregov proti vláde v Bamaku sa Západu javí rovnako prirodzené, ako bola podpora Kurdov proti Saddámovi Husajnovi či proti Bašárovi Asadovi alebo súčasná snaha poštvať iránskych Kurdov proti Teheránu.

Malijská vláda by urobila lepšie, ak by sa s Tuaregmi sama dohodla a neprenechávala ich svojim nepriateľom.

Ale s druhou vetvou ozbrojenej opozície – s islamistami z organizácie Jama'at Nusrat al-Islam wal-Muslimin – sa zrejme Bamako dohodnúť nemôže. Vzišli z al-Káidy a usilujú sa o nastolenie kalifátu. Dnes sa inšpirujú úspechom svojho brata v boji Muhammada Džawláního, ktorý sa vlani prezliekol do západného obleku a prevzal vládu nad Sýriou.

Iste si tiež všimli, že jeho cesta k moci neviedla cez dohodu s Asadom, ale so Západom. Aj v poslednom roku hovorili menej o svojich väzbách na al-Káidu, čo zrejme prispelo k tohtoročnému spojenectvu so sekulárne orientovanými Tuaregmi. Ale zatiaľ čo islamisti môžu Sýriu považovať za inšpiráciu, pre Tuaregov by mala byť varovaním – s nástupom islamistickej vlády v Damasku dali Američania od sýrskych Kurdov ruky preč.

Čo sa vlastne v posledných týždňoch v Mali stalo?

Začiatkom februára sa do všetkých troch štátov Sahelskej aliancie vydal nový šéf afrického odboru amerického ministerstva zahraničných vecí Nick Checker. Väčšina afrických obetí islamistického terorizmu je práve v Sahele a vo Washingtone považujú miestne teroristické siete za hrozbu aj pre USA.

Americký diplomat prišiel s dvojitým posolstvom: Trump má záujem o obnovu vojenskej spolupráce a na rozdiel od Bidena nebude obťažovať požiadavkami na demokraciu. Od miestnych vlád žiada, aby americkým lietadlám a dronom otvorili vzdušný priestor na zber informácií a možno aj na zásahy proti islamistickým teroristom. Asi už nekladie požiadavku, aby poslali wagnerovcov späť do Ruska, čím si do Sahelu zavreli dvere Macron aj Biden.

Zdá sa, že sa s miestnymi dohodol na viacerých veciach. Ich antikoloniálna politika zacielila od začiatku primárne na Francúzsko a oveľa menej na USA, ktoré v regióne príliš prítomné neboli. Americká žiadosť o prístup síce znamená obmedzenie zvrchovanosti, ale s cieľom boja proti spoločnému nepriateľovi. Zopár týždňov po návšteve Američania rušia sankcie voči malijským predstaviteľom a v nedávnom senátnom vypočutí o Afrike hovorí Nick Checker o sahelských štátoch s rešpektom.

Ale za súčasnou ofenzívou Tuaregov a islamistov možno tušiť zahraničnú podporu. K podpore islamistických teroristov sa, pochopiteľne, nikto nehlási. Rovnako to bolo v prípade Sýrie, hoci sýrski islamisti sa opierali o Turecko, Katar či Saudskú Arábiu. S podporou Tuaregov je to inak – podobne ako tomu bolo v prípade sýrskych Kurdov a sýrskej „demokratickej“ opozície.

Kto dnes podporuje malijských Tuaregov?

Ponúka sa Alžírsko. Vzťahy s malijskou vládou sú pod bodom mrazu. Nielenže v Bamaku hodili do koša dohodu sprostredkovanú Alžírskom a opakovane Alžír obviňujú z podpory malijských Tuaregov, ale tiež sa v dlhoročnom spore medzi Alžírskom a Marokom o Západnú Afriku stavajú na stranu Maroka, ktoré považujú za strategického partnera. 14 dní pred ofenzívou stiahli svoje uznanie hnutia Polisario, ktoré s alžírskou podporou bojuje proti Maroku. V Alžíri to mohli vnímať ako poslednú kvapku.

V hre je prekvapivo aj Ukrajina. Síce má svojich vlastných starostí dosť, ale pred dvoma rokmi sa jej spravodajská služba pochválila tým, ako v Mali pomáha Tuaregom proti wagnerovcom. Išlo o drony a spravodajskú podporu. Malijská vláda vtedy reagovala prerušením diplomatických vzťahov.

Ukrajinci sa podobným spôsobom angažujú aj v Sudáne. Ak sa angažujú v zahraničí, a nie na domácom bojisku, kde inak potrebujú každý dron a každého spravodajcu, konajú na pokyn západných sponzorov, ktorí si občas potrebujú niekoho najať na špinavú prácu.

Vo veľkej politike sa tak opakuje vzorec, ktorý poznáme z 90. rokov 20. storočia, keď naši bezškrupulózni podnikatelia riešili vzájomné spory tým, že si jeden na druhého „najímali Ukrajincov“.

A čo západné veľmoci?

Úhlavným nepriateľom vlády v Bamaku a súčasne kľúčovým podporovateľom Ukrajiny je Francúzsko. S Tuaregmi dlhodobo pracuje. Keď v roku 2011 zvrhávalo v Líbyi Kaddáfího, presvedčilo Tuaregov, aby opustili Kaddáfího jednotky s tým, že podporí ich nároky v Mali. Ale keď sa Mali začalo pod tlakom separatistov a islamistov rúcať, Paríž tam v roku 2013 poslal na podporu centrálnej vlády vojakov. Tým začalo priame francúzske zapojenie, ktoré sa končí spomínaným vojenským prevratom.

Po prevrate sa Tuaregovia opäť hodia ako páka proti režimu, ktorý Francúzov z Mali vykázal. To, že sa tento režim snaží dohodnúť s Trumpom, by Macrona vôbec nemuselo odradiť.

Ale vylúčiť nemožno ani zapojenie USA. Jednu politiku môžu robiť cez ministerstvo zahraničia a úplne inú cez Pentagón či CIA. Buď vo vzájomnej koordinácii, alebo dokonca v spore, nebolo by to prvýkrát. Tí, ktorí dnes podporujú malijskú opozíciu, dobre vedia, že ich podpora smeruje aj k islamistom, ktorí sú oficiálnymi nepriateľmi. Ale možno si už medzi nimi vyhliadli nového Džawláního a chystajú mu západný oblek.