Keď minulý týždeň ukrajinské drony opäť preleteli fínsku hranicu, premiér Petteri Orpo odkázal do Kyjeva, že takéto narušovanie fínskeho priestoru je neprijateľné. Fínsko síce Ukrajinu podporuje, ale rozhodne nestojí o to, aby na Fínsko dopadali jej drony, a už vôbec sa nechce nechať zatiahnuť do vojny s Ruskom. Nedá sa vylúčiť, že sa Fíni s Ukrajincami za scénou koordinujú, ale tým, že verejne akúkoľvek účasť odmietajú, sa chránia pred ruskou odvetou. Koniec koncov, keď Katar, Turecko či Saudská Arábia podporujú džihádistické skupiny, tiež sa k tomu nehlásia.

Koniec lotyšskej vlády

V Lotyšsku reagovali inak. Minister obrany, progresivista a akademik bez väčších politických skúseností Andris Spruds situáciu zľahčoval v zmysle, že keď Ukrajina legitímne útočí na Rusko, občas nejaký ten dron skončí aj u nich. Podobne sa vyjadrovali aj armádne špičky. Proste keď sa rúbe les, lietajú triesky.

Premiérka pod tlakom opozície aj verejnej mienky, navyše pred jesennými voľbami, toto vysvetlenie neprijala a dosiahla odstúpenie ministra. Nepomohlo ani tvrdenie Kyjeva, že drony presmerovalo Rusko, a ponuka vyslať do Lotyšska ukrajinských odborníkov. Následne z koalície odišli Sprudsovi stranícki kolegovia a vláda premiérky Eviky Siliňovej padla.

Na tomto pozadí prišla ruská rozviedka začiatkom týždňa s varovaním, že Lotyšsko dáva Ukrajine k dispozícii svoje základne na dronové útoky na Rusko (správa ich menovite identifikuje päť). Dorazili vraj už aj ukrajinskí operátori dronov. Lotyšským predstaviteľom vytkla naivitu, pokiaľ sa domnievajú, že nemožno zistiť, odkiaľ dron štartoval.

Rozviedka zároveň upozornila, že vie, kde sa nachádzajú lotyšské centrá rozhodovania, na ktoré by v prípade podielu na ukrajinských útokoch najskôr smeroval ruský úder, a to bez ohľadu na lotyšské členstvo v NATO. Ide o mimoriadne vážne varovanie.

Ruská hrozba úderu

Nemusíme veriť všetkému, čo tvrdí ruská rozviedka. Ak spravodajské služby predkladajú verejnosti nejaké informácie, nerobia tak väčšinou preto, aby informovali, ale aby dosiahli svoje vlastné ciele. V tomto prípade môže byť cieľom odradiť Lotyšsko od protiruských akcií alebo pripraviť pôdu na ruský útok.

Oboje dáva strategický zmysel. Rusko utrpelo v posledných mesiacoch dronovými útokmi citeľné škody na infraštruktúre, pričom je zrejmé, že popri Ukrajine sa na útokoch v rôznej miere podieľali aj jej európski podporovatelia: dodávkami, spravodajskými informáciami, využitím vzdušného priestoru. V Moskve silnejú hlasy, že je načase, aby Rusko dalo Európe lekciu.

Nedá sa ani vylúčiť, že fakty uvádzané ruskou rozviedkou sedia. Mohlo by to znamenať, že na úrovni armádnych a spravodajských špičiek sa rozvinula lotyšsko-ukrajinská spolupráca, ktorá bola len čiastočne pod kontrolou politikov v Rige. Jej cieľom mohla byť buď iba pomoc ukrajinským útokom, alebo dokonca vyprovokovanie ruskej odvety, ktorou by Kyjev dosiahol svoj vytúžený cieľ: priamy stret NATO proti Rusku.

V prospech tejto hypotézy svedčia búrky na politickej scéne. Pritom bezpodmienečná podpora Ukrajine vládnu koalíciu nikdy nerozdeľovala, ale naopak, tmelila. Napriek tomu premiérka po dronovej afére oznámila, že stratila dôveru v ministra obrany. Sám minister, ktorý sa až do volieb v roku 2022 venoval akademickej kariére na rižskej univerzite, nemusel mať prehľad o tom, čo sa v rezorte deje, a do médií potom hovoril len to, čo mu z úradu napísali. Nebol by prvý ani posledný.

V inom svetle by sa potom javila aj ukrajinská ponuka vyslať odborníkov, ktorí paradoxne mali chrániť lotyšský vzdušný priestor pred ukrajinskými dronmi. Možnože títo odborníci mali za úlohu navádzať drony na Rusko.

Ak fínsky prezident hovorí o nutnosti chrániť ukrajinské drony pred Ukrajincami, v Lotyšsku by potom potrebovali pred Ukrajincami chrániť aj svojich vlastných dôstojníkov a politikov.

Rozšírenie vojny?

Ukrajinské motívy sú zrejmé. Od rozšírenia vojny očakáva zníženie ruského tlaku a silnejšiu pozíciu pri rokovaní s Ruskom. Čo však môže motivovať Lotyšsko? Možno niektorí miestni hráči usudzujú, že vojna s Ruskom je nevyhnutná, a z nejakých dôvodov sú presvedčení, že je na nich, aby to svetu ukázali. Ale podstatnejšia je otázka, kto vlastne za tento malý, slabý a do značnej miery rozvrátený štát vôbec koná.

Lotyšsko je takým baltským Bulharskom. Podobne ako balkánska krajina je v EÚ, NATO a eurozóne aj so svojou biedou, korupciou a politickou nestabilitou. Dnes má necelé dva milióny obyvateľov, čo je takmer o milión menej ako v roku 1990 – nielen pre prirodzené vymieranie, ale aj pre masovú emigráciu. Štvrtina občanov sú navyše Rusi.

Politická scéna je rozdrobená a vládna väčšina stojí na neprirodzených koalíciách strán, ktoré si programovo nemajú čo povedať a dlho spolu nevydržia. Tak ako práve končiaca koalícia centristov, progresivistov a euroskeptických konzervatívcov.

Slabosť demokratickej politiky otvára priestor pre iných: oligarchov, špičky štátneho aparátu a zahraničných hráčov. Tí si potom spomedzi politikov vyberajú svojich favoritov. Ako môže vyzerať úspech na lotyšskej scéne, ukazuje Valdis Dombrovskis. Ako premiér na prelome prvého a druhého desaťročia uvalil na krajinu vo finančnej kríze takú tvrdú úspornú politiku, že desatina až pätina ekonomicky aktívneho obyvateľstva radšej emigrovala a tí, čo zostali, sa ďalej prepadli do biedy.

V Bruseli a vo Washingtone však žal len chválu. V roku 2014 vstúpilo Lotyšsko do eurozóny a Dombrovskis zamieril do Bruselu, odvtedy sedí v Európskej komisii.

Lotyšsko nie je jedinou východoeurópskou krajinou, kde cestu k politickému úspechu môže otvoriť služba nadnárodným štruktúram na úkor miestnych obyvateľov. Len tam to môže mať brutálnejšie dôsledky ako inde. V roku 2010 dostali Lotyši ekonomickú ranu zo západu, dnes im hrozí vojenská z východu. Je možné, že sa lotyšské demokratické sily prebudili a tento nebezpečný sklz do vojny zastavili. Inak je na ostatných členoch NATO, aby podobné intrigy jasne odmietli.