Za vzájomnou frustráciou stojí strata globálneho významu Európy a súvisiaci posun v amerických prioritách. Americká vojenská angažovanosť sa v Európe začína v roku 1917 vstupom do prvej svetovej vojny a je obnovená v roku 1944 vylodením v Normandii, odvtedy v Európe zostávajú. Nedeje sa tak preto, že by Američania chceli chrániť európsku slobodu a demokraciu alebo sa cítili so starým kontinentom civilizačne spriaznení – nie že by tieto motívy úplne chýbali, ale nehrali najdôležitejšiu rolu.
Európe sa USA venovali preto, že v ich očiach bola strategicky príliš dôležitá na to, aby ju prenechali nepriateľskému impériu, či už nemeckému, alebo sovietskemu. Taký význam už dnes Európa nemá. Vo Washingtone síce nemajú záujem na tom, aby Európu ovládali nepriatelia, ale rozhodne ich to netrápi natoľko, aby pre to výraznejšie investovali alebo obetovali životy.
Strategickú pozornosť dnes smerujú inam. Európe sa budú venovať podľa zvyšných síl, a tých ubúda. NATO, ktoré inštitucionalizovalo nerozborné transatlantické partnerstvo najskôr na dvadsať rokov a potom na večné časy, stráca zmysel.
Okno k šíreniu jadrových zbraní
Okrem iného to znamená, že Európa sa ocitne bez jadrového dáždnika vo svete, v ktorom sa šíria jadrové zbrane. Režim nešírenia jadrových zbraní, v ktorom päť jadrových veľmocí zaviazalo ostatné štáty, že sa nebudú usilovať o jadrové zbrane, nebol nikdy vodotesný. Ale za viac ako polstoročie jeho trvania pribudli len štyri jadrové veľmoci: otvorene India, Pakistan a Severná Kórea, skryto Izrael. Jadrovú zbraň vyvinula v minulosti aj Juhoafrická republika, ale vlastníctva týchto zbraní sa vzdala a svoje zásoby zničila.
Súčasný stav sa pravdepodobne začne meniť. S poklesom amerických možností možno očakávať záujem o vlastné jadrové zbrane v Japonsku a Južnej Kórei. Ak Irán prečká súčasnú vojnu, urobí všetko pre získanie jadrového odstrašenia. Či už sa mu to podarí alebo nie, ťažko si predstaviť, že by sa o jadrové rakety neusilovalo Turecko.
V Európe na to reagujú dvojakým spôsobom. Väčšina sa správa ako opustené stádo, ktoré hlasno bečí či už z bezradnosti, alebo v snahe privolať odchádzajúceho ovčiaka. Čelný predstaviteľ nemeckého zahraničnopolitického establishmentu Christoph Heusgen sa vlani ako predseda Mníchovskej bezpečnostnej konferencie na pódiu pre americkú politiku rozplakal.
Nemecká elita sa odvtedy príliš neposunula a rovnako je na tom väčšina ďalších. Buď bezradne plačú, alebo arogantným Američanom podliezajú, aby si od nich vymohli nejaký prázdny sľub o ich neutíchajúcej angažovanosti. Neprekonateľným majstrom v tejto disciplíne je bývalý holandský premiér a súčasný generálny tajomník NATO Mark Rutte.
Ponuka francúzskeho jadrového odstrašenia
Popri týchto zúfalcoch je tu zopár hráčov, ktorí sa pripravujú na Európu bez amerického jadrového dáždnika. Najvýraznejšie zatiaľ Francúzsko a Poľsko. Francúzsko, ktoré disponuje jadrovými zbraňami, dnes európskym štátom ponúka, že sa ich po odchode Američanov ujme. S niektorými už rokuje o tom, že na svojich letiskách nechajú pristáť francúzske jadrové bombardéry.
Ide o typicky francúzsku politiku veľkého gesta bez akéhokoľvek reálneho významu. Predstava Francúzska ako európskeho lídra a garanta bezpečnosti, ku ktorému ostatní vzhliadajú, je balzamom na často oprávnené pocity menejcennosti, ktoré už roky sužujú francúzsku spoločnosť aj jej elitu.
Ale Francúzsku k tomu chýbajú schopnosti aj vôľa. Nerovnováha jadrového odstrašenia medzi Ruskom a Francúzskom je rovnako priepastná, ako je scestná predstava, že by Francúzsko bolo pripravené riskovať totálne zničenie kvôli nezávislosti pobaltských štátov.
Možno si však predstaviť francúzsko-nemecký blok, do ktorého Paríž prispeje jadrovými zbraňami a Berlín hospodárskym potenciálom. Ani vznik takejto jadrovej ríše Karola Veľkého nie je pravdepodobný vzhľadom na nezlučiteľnosť základných predstáv o ekonomike a politike medzi oboma krajinami, ale úplne vylúčiť ho nemožno.
O niečo pravdepodobnejší môže nakoniec byť pokus Nemecka zaobstarať si vlastné jadrové zbrane. K tomu však majú dnes v bezjadrovom Nemecku veľmi ďaleko a nie je zrejmé, ako by na to reagovalo Rusko.
Budovať vlastný jadrový potenciál dnes plánuje Poľsko. Týmito ambíciami sa netají ani premiér Donald Tusk, ani prezident Karol Nawrocki. Tusk sa hlási k užšej spolupráci s Francúzskom, Nawrocki sa tradične spolieha na Američanov. Ale to je celkom jedno, lebo do budúcnosti nemôžu počítať ani s jedným, ani s druhým. Opäť je však potrebné pýtať sa, ako by Moskva zareagovala na jadrové pokusy poľských rusofóbov. Zatiaľ aj z Washingtonu znie, že podobné plány nebudú svojmu spojencovi tolerovať. Ale vo Washingtone možno dnes počuť všeličo.
Francúzsko a Poľsko reagujú s určitou racionalitou, hoci cesty, ktoré si predstavujú, nie sú ani žiaduce, ani realistické. Aspoň dokážu na rozdiel od ostatných európskych štátov strategicky uvažovať a konať. Možno sa Európania časom dopracujú k poznaniu, že predstava, ktorá dominovala debate o európskej bezpečnosti na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia, bola vlastne správna: zabezpečiť mier na kontinente nie proti Rusku, ale v spolupráci s Ruskom.
