Na čele tých, ktorí okolo neho krúžia, je starosta Veľkého Manchestru Andy Burnham. Burnham, ktorému Starmer len pred niekoľkými mesiacmi zabránil v návrate do parlamentu, teraz cíti, že prišla jeho chvíľa.
Začiatkom roka Starmer využil Národný výkonný výbor labouristov (NEC), aby Burnhamovi zabránil kandidovať v doplňujúcich voľbách v Gortone a Dentone. Po májových voľbách však ten istý NEC rýchlo schválil Burnhamovu kandidatúru v doplňujúcich voľbách v Makerfielde [oblasť v severozápadnom Anglicku, pozn. red.], čo je znakom toho, že Starmerova autorita sa vytráca.
Nikto iný sa ani neobťažoval uchádzať sa o toto kreslo. Veď načo, keď všetci chápu, že Makerfield má Burnhamovi slúžiť ako odrazový mostík späť do parlamentu a v konečnom dôsledku k víťazstvu v úlohe lídra?
Josh Simons, súčasný poslanec za Makerfield a bývalý riaditeľ labouristickej skupiny Labour Together, ktorá pomohla Starmerovi dostať sa k moci v roku 2024, sa zámerne vzdal funkcie, aby sa uvoľnilo miesto. Dokonca aj starí spojenci sa obrátili proti nemu. Starmerovi však stále zostáva jedna karta, s ktorou môže hrať.
Od bojovníka za ľudské práva k prázdnemu premiérovi
Za Starmerovým pádom do nemilosti sa skrýva dlhý príbeh. Do verejného života vstúpil ako úspešný právnik v oblasti ľudských práv, ktorý bol súčasťou novej generácie právnikov spochybňujúcich v 90. rokoch 20. storočia autority. Pracoval na slávnom prípade McLibel a cestoval po svete, kde viedol symbolické právne bitky proti trestu smrti.
Dokonca sa povrávalo, že jeho začiatky kariéry inšpirovali niektoré aspekty Marka Darcyho v Denníku Bridget Jonesovej, hoci autorka Helen Fieldingová neskôr objasnila, že sa s ním nikdy nestretla a zaznamenala len povrchnú podobnosť.
Keď sa v rokoch 2008 až 2013 stal riaditeľom prokuratúry (DPP), vymenil svoj status rebela za status zanieteného človeka. Počas jeho pôsobenia sa odohralo niekoľko významných prípadov vrátane dohľadu nad obnoveným súdnym procesom a odsúdením vrahov Stephena Lawrenca, stíhania poslancov zapojených do škandálu s výdavkami a riešenia prípadov terorizmu. Starmer si vybudoval povesť metodického, inštitucionálne podloženého sudcu.
V roku 2015 bol zvolený do parlamentu za labouristov a rýchlo sa stal členom tieňového kabinetu. Pád Jeremyho Corbyna mu otvoril dvere do vedenia. Starmer zvíťazil vo voľbách v roku 2020 vďaka prísľubu kontinuity s Corbynovým ekonomickým radikalizmom a zároveň si zabezpečil rozhodujúcu podporu labouristickej pravice.
Organizácie ako Labour Together mu poskytli intelektuálnu a organizačnú podporu, hoci neskôr vyšlo najavo, že táto skupina nedeklarovala dary a najala si súkromných vyšetrovateľov, aby monitorovali novinárov skúmajúcich jej aktivity. Morgan McSweeney, šéf Labour Together, neskôr nasledoval Starmera na Downing Street ako šéf štábu.
Starmer sa rýchlo obrátil proti corbynistom, mnohých z nich sa zbavil alebo marginalizoval a prehĺbil rozpory v strane. Volebný úspech znamenal, že len málokto mal námietky. Pokusy o znovuzískanie energie raného corbynizmu vrátane spustenia hnutia Vaša strana (Your Party) ako vyzývateľa sa zrútili. Keďže ľavé krídlo upadlo do vnútorných bojov o dary, vedenie a o to, ktoré trockistické skupiny by mali byť vylúčené, zdalo sa, že Starmerova chvíľa nastala.
Starmer si v roku 2024 zabezpečil drvivé víťazstvo proti vyčerpanej Konzervatívnej strane. Len po deviatich rokoch v politike sa stal premiérom. Jeho protivníci boli rozdelení a zdalo sa, že s drvivou väčšinou môže slobodne realizovať svoju víziu pre krajinu. Táto vízia sa však nikdy nenaplnila.
Starmerova vláda sa začína rozpadať
Ako právnik a štátny úradník Starmer vynikal v silných inštitucionálnych rámcoch. Vo vláde sa však vo veľkej miere podriaďoval byrokracii a zavedeným inštitúciám, pričom svoju úlohu vnímal skôr ako riadenie procesov než ako presadzovanie odvážnej politickej stratégie alebo príbehu. Výsledkom bol technokratický štýl vlády, ktorý sa často dostával do rozporu s náladami verejnosti.
Rozhodnutie odobrať dôchodcom príspevky na zimné palivá viedlo oponentov k tomu, že ho označili za „Keira Starmera, škodcu babičiek“ (Keir Starmer, granny harmer). Plány na zavedenie dedičskej dane pre poľnohospodárov, pred ktorými kritici varovali, že by mohli zničiť malé rodinné farmy, vyvolali v Londýne protesty, pri ktorých traktory zablokovali ulice v okolí Westminsteru.
Počas nepokojov v Southporte Starmera na verejných vystúpeniach vypískali, zatiaľ čo uväznenie jednotlivcov za príspevky na sociálnych sieťach spôsobilo trvalé škody na jeho povesti. Jeho hodnotenie popularity sa nikdy nezotavilo a neustále klesalo na súčasné minimum.
Starmer sa v reakcii na túto udalosť stiahol ešte viac do seba. Zdroje opisovali premiéra, ktorý nie je ochotný pestovať osobné vzťahy s poslancami, zriedkavo hostí kolegov, aby sa snažil zabezpečiť si lojalitu, keď ju najviac potrebuje. Starostlivo si strážil víkendy a radšej sledoval svoj milovaný Arsenal, ako by mal pracovať. Ďalšie úniky informácií tvrdili, že nikdy neposielal e-maily medzi piatkom večer a pondelkom o deviatej ráno.
Zároveň sa objavili otázky o jeho osobných financiách. Lord Waheed Alli, významný darca, mu poskytol obleky, okuliare a ubytovanie v hodnote desiatok tisíc libier. Odhalenia, ktoré vyplávali na povrch v roku 2024, podporili škandál s „darčekmi zadarmo“ a obvinenia z klientelizmu, hoci Starmer obhajoval tieto opatrenia ako nevyhnutné na ochranu súkromia svojej rodiny počas volebnej kampane.
Nebol sám. Aj ďalší vysokopostavení predstavitelia labouristov prijali dary v hodnote tisícov libier za oblečenie a pohostenie vrátane drahých lístkov na koncerty Taylor Swiftovej.
Horšie veci mali ešte len prísť. Koncom roka 2024, teda krátko po nástupe na Downing Street, vymenoval Starmer Petra Mandelsona za britského veľvyslanca v Spojených štátoch. Hoci bol tento bývalý minister všeobecne považovaný za schopného pracovníka, rýchlo sa zaplietol do veľkého škandálu. Mandelson, ktorý bol dlho známy svojím blízkym priateľstvom s odsúdeným sexuálnym delikventom Jeffreym Epsteinom, údajne neprešiel počiatočnou bezpečnostnou previerkou pre obavy o dobrú povesť a pretrvávajúci kontakt s Epsteinom.
Napriek týmto varovaniam, o ktorých Starmer neskôr tvrdil, že mu ich úradníci ministerstva zahraničných vecí zatajili, bol Mandelson ospravedlnený a poslaný do Washingtonu. V septembri 2025 bol prepustený po zverejnení nových dokumentov o Epsteinovi, ktoré odhalili hlbšie väzby, vrátane e-mailov naznačujúcich, že Mandelson Epsteinovi pred rokmi odovzdal citlivé vládne informácie.
Následky boli neúprosné. Metropolitná polícia začala vyšetrovanie údajného zneužitia právomoci verejného činiteľa a kritici obvinili Starmera zo zavádzania parlamentu.
Starmer, poškodený týmito spojeniami a bez jasnej vízie riadenia, mohol politicky prežiť. Osudným sa mu však stalo, že si nedokázal získať podporu labouristických poslancov. Pokus o reformu sociálneho zabezpečenia, ktorým sa snažil len spomaliť rast výdavkov, a nie ich úplne znížiť, stroskotal po vzbure jeho vlastných poslancov.
Finančná legislatíva je vždy rozhodujúcou skúškou autority vlády a po tejto porážke si labouristickí poslanci uvedomili, že Starmera môžu prinútiť, aby sa prispôsobil ich požiadavkám. A nie naopak.
Pasca, ktorá čaká na Starmerovho nástupcu
Drvivé víťazstvo labouristov sa ukázalo ako prelud. Hoci rozsah víťazstva bol bezprecedentný, strana získala menej hlasov, ako dostal Jeremy Corbyn pri historickej porážke labouristov v roku 2019. Žiadna veľká vlna nadšenia pre Starmera sa nekonala. Namiesto toho mnohí pravicoví voliči, rozčarovaní neúspechmi konzervatívcov, jednoducho zostali doma.
Reform UK túto rovnicu zmenila. Strana ponúkla nespokojným konzervatívnym voličom alternatívu, ktorá nebola zašpinená 14 rokmi nesplnených sľubov a politického vyčerpania. Stala sa jasným víťazom komunálnych volieb a získala hlasy nielen od konzervatívcov, ale aj z tradičnej voličskej základne labouristov.
Táto skutočnosť odsúdila Starmera na zánik. Ktokoľvek ho nahradí, zdedí hrozivé politické a hospodárske dedičstvo. Labouristi boli vždy stranou prerozdeľovania, ale britská ekonomika, ktorá zápasí s problémami, už nemá čo prerozdeľovať. Vyššie dane už boli naliate do platových dohôd vo verejnom sektore, čo však viedlo len k malému viditeľnému zlepšeniu. Ciele v oblasti rastu sa v dôsledku prísnej regulácie nepodarilo splniť, pričom výstavba rodinných domov klesla na najnižšiu úroveň za viac ako desať rokov. Zníženie cien energií zostáva nemožné, pokiaľ sa Labouristická strana bude naďalej držať politiky „net zero“ (uhlíkovej neutrality).
Imigrácia by mohla poskytnúť dočasný impulz zvýšením celkového HDP, hoci ten na obyvateľa klesá, ale takáto stratégia je taká nepopulárna, že by znamenala politickú samovraždu. Labouristickí poslanci nemajú veľkú chuť znižovať výdavky, najmä keď prieskumy verejnej mienky naznačujú, že mnohí z nich v nasledujúcich voľbách pravdepodobne prídu o svoje kreslá. Preto neexistuje žiadna zrejmá cesta, ako uvoľniť ďalšie peniaze.
Jedinou zostávajúcou možnosťou by bol opätovný vstup do Európskej únie v nádeji na oživenie hospodárskeho rastu. Európska únia v roku 2026 však nie je Európska únia v roku 2016. Mnohé z jej najväčších členských štátov zápasia s vlastnou hospodárskou stagnáciou.
Opätovný vstup by si vyžadoval, aby Británia opustila všetky medzinárodné obchodné dohody podpísané od brexitu v nádeji, že o niečo nižšie bariéry s Európou by to mohli kompenzovať. Znamenalo by to aj zrušenie najväčšieho demokratického mandátu v britskej histórii bez toho, že by sa konalo ďalšie referendum.
Nič nenasvedčuje ani tomu, že by Brusel privítal Britániu späť za priaznivých podmienok. Krajina by si pravdepodobne zabezpečila horšiu dohodu, než mala predtým. Pre každého nástupcu predstavuje táto otázka otrávený kalich.
Starmer si to uvedomuje a vie, že jeho rozhodnutia v nasledujúcich týždňoch môžu ovplyvniť to, čo bude nasledovať. Odmietnutím stanoviť pevný časový plán odchodu môže manipulovať politickým kalendárom okolo rozhodujúcich doplňujúcich volieb v Makerfielde 18. júna.
Odstúpením pred týmto súbojom by Andy Burnham stratil možnosť vrátiť sa do parlamentu, čo by ho mohlo vylúčiť z okamžitého súboja o post lídra alebo prinútiť k urýchlenej kampani, ktorá by uprednostnila organizovanejšiu podporu Wesa Streetinga medzi poslancami. Zotrvanie vo funkcii až do Burnhamovho víťazstva by však starostovi Veľkého Manchestru poskytlo čas na konsolidáciu podpory a naklonenie rovnováhy v jeho prospech proti centristickejšiemu Streetingovi.
Starmer údajne dúfa v proces, ktorý zabráni škodlivému vnútornému boju. Udalosti však už nemusí mať plne pod kontrolou. V prieskumoch verejnej mienky v Makerfielde má Reform UK silné výsledky napriek tomu, že začínal ako vyzývateľ.
Burnhamova porážka by zmarila akýkoľvek pokus o hladký prechod. V takomto prípade by sa do boja mohli zapojiť ďalšie osobnosti labouristického hnutia, pričom už teraz sa objavujú mená ako Angela Raynerová, Ed Miliband a bývalý vojak Al Carns. V takom prípade by bolo takmer nemožné predpovedať výsledok.
Existuje dokonca možnosť, že Starmer by sa mohol rozhodnúť zostať vo funkcii a sám sa uchádzať o post lídra. Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že Streeting by proti nemu pravdepodobne prehral, čo vyvoláva mimoriadnu predstavu politicky ochromeného Starmera, ktorý by zostal vo funkcii premiéra napriek tomu, že by sa jeho autorita zrútila.
Aj keď sa teda jeho odchod zdá nevyhnutný, Starmer si zachováva možnosť ovplyvniť jeho načasovanie aj dôsledky. Stále môže mierne predĺžiť svoje funkčné obdobie alebo nakloniť rovnováhu na stranu jedného nástupcu pred druhým. V tieni vidieckeho sídla právnik, ktorý sa stal premiérom, zvažuje svoje posledné manévre.
Jeho pôsobenie vo funkcii premiéra sa síce môže skončiť sklamaním, ale jeho záver by stále mohol formovať ďalšiu kapitolu Labouristickej strany.
