Česká vláda v pondelok rozhodla, že českú delegáciu na samit NATO v Ankare povedie premiér Andrej Babiš a že prezident Petr Pavel zostane doma. Prezident, ktorému na júlovom samite veľmi záleží, ešte v ten istý deň podal kompetenčnú žalobu na Ústavný súd v Brne. Ten zareagoval bleskovo.
V stredu vydal predbežné opatrenie, ktorým vláde nariadil rozšíriť delegáciu aj o prezidenta s tým, že kompetenčný spor medzi vládou a prezidentom o zastupovaní Českej republiky na najvyššej úrovni rozhodne neskôr. Probruselská opozícia, ktorej súčasťou sú aj brnianski sudcovia, priznala svojmu najvyššiemu predstaviteľovi ďalšiu kompetenciu, ktorú doteraz nemal.
Minister zahraničia Petr Macinka hovorí o ústavnom puči, no premiér Babiš rozhodnutie sudcov prijíma. Slabý premiér si necháva zväzovať ruky obavami z konfliktu.
Prezidentská republika? Nie
Od porážky v minuloročných parlamentných voľbách sa české probruselské sily pokúšajú rôznymi spôsobmi zvrátiť ich demokratický výsledok. Okrem iného prostredníctvom pozvoľného prepisovania kompetencií v prospech niekdajšieho komunistického spravodajského dôstojníka a následne Američanmi vycvičeného generála, ktorého sa im podarilo pred tromi rokmi dostať na Pražský hrad ako nositeľa odkazu Václava Havla. V posledných mesiacoch uspeli už dvakrát.
Začalo sa to, keď prezident odmietol vymenovať za ministra volebného lídra koaličnej strany Motoristi sebe Filipa Turka. Dovtedy pritom panovala medzi ústavnými právnikmi zhoda, že prezident musí rešpektovať premiérove návrhy na vymenovanie rezortných šéfov.
Premiér vtedy odmietol podať na prezidenta kompetenčnú žalobu s tým, že nechce narúšať spoluprácu s prezidentom. Spočiatku sa však obával prehry u sudcov, o ktorých mohol tušiť, že sú prezidentovi naklonení. Ak to tak bolo, nemýlil sa.
V súčasnosti mu z Ústavného súdu v Brne vysvetľujú, že si nemôže do zahraničnej delegácie vybrať kohokoľvek, čo doteraz premiéri mohli. Brnianski sudcovia dnes prisudzujú prezidentovi kompetencie, ktoré by zodpovedali prezidentskej republike, a nie parlamentnej, a na výkon ktorých nemá demokratický mandát.
Vláda môže rozhodnúť aj inak
Prezident, ako aj sudcovia odkazujú na zabehnutú prax, v ktorej českú delegáciu na samity NATO doteraz viedla hlava štátu. O zložení delegácie však zakaždým rozhodovala vláda, z čoho by za normálnych okolností malo vyplývať, že kabinet môže rozhodnúť aj inak.
Malo by tiež platiť, že hoci predchádzajúce vlády zverovali predchádzajúcim prezidentom takéto poverenie, nevyplýva z toho záväzok súčasnej vlády poverovať týmto poslaním niekoho, voči komu dôveru nemá. Ale aktivizmus ústavných sudcov prebíja každú logiku.
Spor o účasť na samite v Ankare nie je iba kompetenčný, ale aj vecný. Prezident a vláda majú rozdielne stanoviská ku kľúčovým bodom samitu. Premiér na rozdiel od prezidenta nie je priaznivcom raketového zvyšovania výdavkov na obranu až k piatim percentám HDP. Ani nie je presvedčený, že by sa Európa mala pripravovať na vojnu s Ruskom.
V týchto otázkach má jasný demokratický mandát premiér, a nie prezident, ktorý navyše po predchádzajúcich sporoch nemôže mať ani premiérovu dôveru.
Čo môže robiť Babišov kabinet
Radikálnym, ale politicky správnym riešením by bolo Ústavný súd jednoducho ignorovať. Tuskova vláda v Poľsku si príliš nelámala hlavu s obštrukciami ústavného súdu vymenovaného predchádzajúcou garnitúrou.
V českom prípade by však takéto konanie vyvolalo ústavnú krízu a bruselské hrozby zmrazenia európskych fondov z dôvodu porušovania princípov právneho štátu. Napriek tomu je tento stret dnes asi jedinou možnosťou, ako zastaviť plazivé vyprázdňovanie demokracie sudcokraciou.
Ale k takémuto stretu chýba Babišovej vláde odvaha, ako aj nutná spoločenská podpora. Dá sa predpokladať, že by mohla počítať s vlažnou podporou väčšiny občanov, ale čelila by dobre organizovanej radikálnej menšine napojenej na médiá hlavného prúdu.
Pokiaľ česká vláda nechce úplne stratiť tvár a kontrolu nad diplomaciou, ponúka sa aj menej spektakulárna cesta drobných obštrukcií. Na jednej strane môže prezidentovi a jeho tímu cestu maximálne skomplikovať, na druhej strane tiež môže z prezidenta urobiť druhoradého člena delegácie.
Ústavný súd totiž nespochybnil, že delegáciu vedie premiér, ale iba prikázal, že prezident má byť jej členom. Delegácie na najvyššej úrovni však majú veľa členov a zďaleka nie všetci sa zúčastňujú na politických rokovaniach – viacerí z nich posedávajú pred dverami, za ktorými sa rokuje.
Kto sa za tieto dvere dostane, určuje vedúci delegácie. Premiér preto môže prezidenta do delegácie vziať, ale nemusí ho na žiadne rokovania nominovať. Alebo by ho mohol prihlásiť na akcie vyhradené životným partnerom šéfov delegácií, ak by niečo také v Ankare ponúkali. Ale taký zmysel pre humor zrejme Babiš nemá.
Azda sa pred tureckými hostiteľmi nepohádajú o to, kto má kde sedieť, ako to pred rokmi v Ankare predviedla predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová. S predsedom Európskej rady Charlesom Michelom sa vtedy zúčastnila na prijatí u prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana a urobila škandál, že nie je usadená na rovnako prominentnom mieste ako vedúci delegácie Michel.
Ako veľmi vláda v tomto spore ustúpi svojim odporcom, predznamená jej postup aj v ďalších sporoch: o verejnoprávne médiá, o slobodu prejavu a predovšetkým o právo občanov určovať prostredníctvom nimi zvolenej vlády smerovanie štátu. A to už sú dôležitejšie otázky, než to, na akej stoličke bude v Ankare sedieť Petr Pavel.