Po tom, ako si problém – a jeho príčiny – uvedomuje čoraz viac bežných Európanov, skutočnosť pomaly preniká aj do hláv tých, ktorí zaň nesú zodpovednosť – ideologicky zakliatych elít.
Lenže uvedomenie si problému v týchto kruhoch nič nerieši. Keďže politická zmena je zakázaná, neexistuje žiadne východisko.
Kým na Slovensku riešime obavy z možného presunutia výroby Porsche Cayenne do nemeckého Lipska – čo by bola pre náš automotive veľká rana –, v Nemecku majú na podnose horšie obavy, ktorých sú tie naše iba derivátom: neodborne a politicky nariadená elektromobilita tam kompletne premieňa ekosystém výroby áut.
A nielen v Nemecku. Radikálnym spôsobom mení pravidlá hry v celom európskom priemysle a ohrozuje státisíce pracovných miest. Najväčšie dosahy s rizikom zatvárania závodov sa očakávajú u dodávateľov komponentov pre spaľovacie motory.
Práve preto môže Európa podľa analytikov v najbližšom desaťročí prísť o 700-tisíc pracovných miest. Dodávatelia automobiliek jednoducho čelia prudkému poklesu dopytu po svojich výrobkoch. Aj na Slovensku pracuje väčšina ľudí u subdodávateľov, nie v samotných automobilkách.
Podľa Fraunhoferovho inštitútu Európe hrozí, že sa v oblasti kľúčových technológií (elektronika, batérie, suroviny…) stane trvalo závislou od mimoeurópskych krajín v dôsledku prechodu od spaľovacích motorov k politicky preferovaným elektromobilom. Tie majú menej súčiastok. Mnohé komponenty používané v konvenčných spaľovákoch ich elektrická alternatíva jednoducho neobsahuje.
Áno, osvietení „analytici“ majú pravdu, že prechod na elektromobilitu popri prepade starej priemyselnej základne vytvorí aj nové pracovné miesta. No primárne nie v Európe. Technológie budúcnosti sa vyvíjajú inde a Európa za jazdy stíha ako-tak skok na posledný vagón. Jedným z dôsledkov tohto skoku je aj spoločnosťou Volkswagen avizované zrušenie 100-tisíc pracovných miest a zatvorenie štyroch nemeckých závodov, aby nemecký koncern vôbec novú dobu prežil.
Hnacia sila nemeckej prosperity sa mení na hnaciu silu Číny. Pre konkurenčnú vojnu s východným gigantom sme od roku 2019 stratili v priemysle 400-tisíc pracovných miest.
Politické východisko? Bráni mu protipožiarny múr
Riešenie by mohlo existovať, ak by si európske elity naplno uvedomili podstatu problému, ktorú v Európe vidí každý bežný občan (ktorý nie je zaťažený ideológiou, len realitou), a začali konať.
Brusel však politicky zavelil k otočke na elektromobilitu tak rázne, že nie je možné prehodiť výhybku. Európsky priemysel medzitým do politickej vidiny investoval desiatky miliárd eur a obetoval časť priemyselnej základne.
Ešte predtým sa však presadili nezmysly o „uhlíkovej neutralite“. Keď si odmyslíme „odborné“ floskuly o záchrane planéty a podobné fantazmagórie, pod týmto pojmom nám fakticky zostane niečo iné: prenos európskeho priemyslu do krajín, ktoré produkujú emisie vo väčšej miere ako my, aby tam vyrobili produkty, ktoré sa následne cez pol sveta vrátia do Európy.
Ak politici dlhodobo vedú národ do priepasti a občania sa chcú zachrániť, v demokraciách na to existuje osvedčený recept: slobodné voľby a výmena vládnucej garnitúry za ľudí, ktorí uvažujú inak.
Lenže v Európe to už dnes možné nie je, keďže komsomolci sú v Bruseli pevne zabetónovaní, opozícia v národných štátoch je fakticky zakázaná a oponentný názor sa neodvážite vysloviť z obavy, že budete označený za fašistu.
V Nemecku síce protestné hlasy proti najväčším nezmyslom preferovanej energetickej politiky už dnes disponujú politickou väčšinou, no tú tvoria strany CDU a AfD, pričom mediálno-politický mainstream rozhodol, že ich spolupráca nikdy nebude možná. „Kresťanskí demokrati“ preto musia vládnuť iba s progresívnou ľavicou a v energetických témach teda aj naďalej presadzovať postoj spoločenskej menšiny.
Nemci za posledné desaťročia dokázali, že vedia, ako sa na lopate sedí. Najnovšie to učia aj ostatných poslušných žiakov. Podobný „cordon sanitaire“ znemožňujúci, aby sa k vládnutiu dostali postoje spoločenskej väčšiny, ovládol politický režim v Británii či vo Francúzsku.
Všade v Európe pozorujeme ten istý trend: tretina občanov je vyradená z politického zápasu preto, že volí „nesprávnu“ stranu, druhá tretina preto, že jej strana z dôvodu protipožiarneho múru nemôže realizovať svoj program.
Víťazí tak posledná tretina Európanov – progresívna ľavica. Tá sa dostala do veľmi výhodnej situácie. Dlhoročné mediálne a politické vykresľovanie AfD, Marine Le Penovej či Nigela Faragea ako fašistov, predstaviteľov krajnej pravice a hrozby pre demokraciu, fakticky vytvorilo v západnej Európe režimy, ktoré krok po kroku strácajú legitimitu. A Merkelovej stará povedačka, že politika je „bezalternatívna“, tomu ešte viac dopomohla.
Niežeby Farage, Le Penová či AfD stelesňovali spásonosnú alternatívu. Sú to strany, ktoré so sebou prinášajú rovnako veľa problémov, koľko ich dokážu riešiť. Lenže fakt, že takíto politici získavajú na popularite, je práve dôsledkom toho, že v Európe bol už predtým zavedený protipožiarny múr voči akémukoľvek rozumnému názoru (nielen) v energetickej politike.
Politické režimy sa končia vtedy, keď prestávajú plniť svoju funkciu. Demokratický režim v Európe ju za takýchto okolností môže plniť len veľmi ťažko.
Ruský plyn nám chýba
Nemecký kancelár Friedrich Merz sa v reakcii na prepad nemeckého priemyslu odvoláva na nedostatok ruského plynu. Lenže časť Nemcov si dobre uvedomuje, že tento nedostatok na seba uvalili samotná EÚ a nemecká vláda, keď zaviedli sankcie voči ruským energiám.
Merz to nepriamo pomenoval, keď tvrdil, že čínska konkurencieschopná výroba má k dispozícii lacnejšie energie. Veď sú to predsa tie energie, ktoré Európa odmietla a darovala Číne s argumentom, že tým oslabí vojnového rivala v Moskve.
Tvrdenie o potrebe zrušiť závislosť od Ruska pritom neobstojí, pretože tá bola takisto dôsledkom nemeckej politiky. Tamojší priemysel sa predsa stal závislým od ruského plynu „vďaka“ presvedčeniu, že treba vyradiť jadro a presadiť obnoviteľné „zdroje“ energií, ktoré rozložili nemeckú energetickú sústavu a ktoré potrebujú flexibilný zdroj na kompenzovanie výkyvov, teda plyn.
Ak ide o morálku, čiže odmietnutie ontologicky zlých ruských energonosičov, ako hlásajú vojnoví jastraby na čele s Merzom, nedáva veľmi zmysel ani tento argument. Plyn z Ruska totiž veľké európske krajiny naďalej nakupujú, a to v relatívne veľkom objeme.
V prvej polovici roka doviezli z najväčšieho ruského závodu na výrobu skvapalneného zemného plynu Jamal viac suroviny ako kedykoľvek predtým. Hlavnými importérmi sú Francúzsko, Belgicko a Španielsko, pričom každá z týchto krajín odtiaľ doviezla približne tri milióny ton LNG. Európa celkovo za dodávky zaplatila asi šesť miliárd eur.
Medzitým sa začala vojna v Iráne, ktorá len podčiarkla európsku energetickú závislosť od cudzích mocností.
V tomto kontexte nemecký kancelár fakticky priznáva, že nemecký priemysel trpí nedostatkom ruského plynu. Európa sa tak naďalej zmieta v prázdnych ideologických frázach, ktoré sú pravdivé, ale obrátené naruby.
Strategická závislosť
Príbeh sa tu totiž nekončí. Ako upozornil Financial Times, Ukrajina bude z novej pôžičky EÚ vo výške 90 miliárd eur nakupovať aj čínske súčiastky na výrobu dronov. Takže bez Pekingu už nevyrobíme ani elementy kľúčových zbraní súčasnosti.
Toľko skloňovanú strategickú autonómiu si zrejme elity pestujú tak, že európsky priemysel naďalej zaväzujú, aby visel na šnúrke od gatí východného obra.
Čína tak smeruje k tomu, že bude zásobovať obe strany rusko-ukrajinskej vojny. A najnovšie ju budeme financovať priamo z európskeho balíka a povinne sa učiť papagájovať nové slová európskeho newspeaku o autonómii a nezávislosti.
V prípade elektromobility, ideologickej dogmy bruselskej verchušky, sme boli skrátka pozadu. Naopak, silní sme boli v konvenčných spaľovákoch. Obe technológie majú na cestách svoje miesto, ale ani jedna z nich by v dohľadnom čase nezničila tú druhú.
Brusel však s európskymi elitami rozhodol namiesto priemyslu. A to, v čom bol priemysel perspektívny, premenil na neistú víziu elektromobility, pričom otvoril dvere tomu, aby ho Čína prevalcovala. Niet div, že teraz európske automobilky čelia prepadu dopytu o milióny áut ročne.
Batérie, elektromotory či riadiaca elektronika – to všetko je výrobný ekosystém, ktorý Európa nemá a Čína si ho buduje najmenej 20 rokov. Najnovšie sa táto prevaha bude zvyšovať aj v oblasti vojnových technológií.
Keďže každú krízu v Európe údajne treba pochopiť ako príležitosť, eurolídri majú osvedčený recept na chorľavý európsky priemysel, ktorý sa rozpadá pre regulácie a vysoké ceny energií.
Ako znie ten recept? Ďalšie regulácie.