Dva emisné svety. Kým Európa likviduje priemysel, Ázia vypúšťa čoraz viac uhlíka

Daňou za hospodársky zázrak viacerých ázijských krajín boli čísla, ktoré európsku snahu totálne zatieňujú. V Číne boli emisie v roku 2024 oproti roku 1990 vyššie približne o 444 percent a v Indii o 425 percent.

Vývoj je viditeľný aj v rokoch 2020 až 2024. Kým EÚ znížila emisie o ďalších sedem percent, Čína ich zvýšila o 10 percent a India až o 34 percent.

V absolútnych číslach vyprodukovala Čína v roku 2024 o 10,7 miliardy ton CO₂ viac než v roku 1990. Tento čínsky nárast zodpovedal takmer dvom tretinám celkového globálneho prírastku emisií. EÚ za rovnaké obdobie znížila emisie približne o 1,3 miliardy ton.

Čína tak dnes vypúšťa takmer päťnásobok emisií celej EÚ. Bežný medziročný výkyv v ázijských ekonomikách tak dokáže s rezervou vymazať celoročné úspory, ktoré európske domácnosti a firmy dosiahnu za cenu obrovských finančných obetí.

Pokles emisií vykúpený zatváraním fabrík

Argument, že prísna regulácia stimuluje zelený rast, naráža na realitu. Medzi rokmi 1990 a 2023 sa pridaná hodnota čínskej priemyselnej výroby zvýšila takmer o 5-tisíc percent, pričom emisie zo spaľovania palív vo výrobe a stavebníctve vzrástli o 357 percent. V Európskej únii síce emisie klesli o viac ako 30 percent, no pridaná hodnota priemyslu vzrástla len o 109 percent.

Renomované inštitúcie ako Európska centrálna banka (ECB), bruselský inštitút ERCST či výskumná organizácia Enerdata opakovane varujú, že pokles emisií v EÚ nie je v prvom rade výsledkom technologického pokroku, ale dôsledkom odstavovania priemyselných kapacít a útlmu produkcie. Európa nespotrebúva menej energie vďaka mimoriadne vysokej efektivite, ale skôr preto, že jej fabriky zatvárajú svoje brány.

Zatiaľ čo EÚ odstavuje uhoľné zdroje a uvaľuje na svoje podniky likvidačné poplatky, Ázia stavia aj na fosílnych palivách. V rokoch 2000 až 2025 uviedla Čína do prevádzky uhoľné elektrárne s kapacitou 1 196 gigawattov (GW), kým v EÚ pribudlo len 27 GW.

K januáru 2026 mala Čína vo výstavbe alebo v plánovaní ďalších viac ako 500 GW uhoľných kapacít, čo spolu tvorí až 70 percent globálneho portfólia. Čína a India zároveň vlani spotrebovali 71 percent všetkého uhlia na svete.

Analýza Motúzovej tak poukazuje na fakt, že atmosféra nerozlišuje, či tona CO₂ vznikla v oceliarni v Košiciach, v Pekingu alebo pri Bombaji. Zelené regulácie však jasne pociťujú tie ekonomiky, v ktorých vznikajú.

Bruselský bod obratu

Pod ťarchou hroziaceho systémového kolapsu priemyslu predložila Európska komisia 17. júla 2026 dlho očakávaný návrh reformy systému obchodovania s emisnými kvótami (ETS 1). Ide o pragmatický pokus udržať strategickú výrobu na území EÚ bez toho, aby sa formálne opustil cieľ znížiť čisté emisie o 90 percent do roku 2040.

Kľúčové zmeny v systéme ETS 1 zahŕňajú spomalenie tempa každoročného znižovania emisného stropu zo súčasných 4,3 percenta ročne na 3,7 percenta od roku 2031 a následne na 1,7 percenta od roku 2036. Inými slovami, povolenky nebudú z trhu miznúť tak drasticky.

Komisia tiež navrhuje pre kľúčové odvetvia (napríklad výrobcov ocele a cementu) predĺžiť bezplatné prideľovanie povoleniek až do roku 2038 (pôvodne sa malo skončiť v roku 2034).

Podniky, ktoré predložia plán dekarbonizácie v EÚ, získajú 80 percent bezplatných emisných povoleniek vopred, zvyšok až po uskutočnení investícií. Zároveň má najmenej polovica z približne 260 miliárd eur, ktoré systém ETS vygeneroval od roku 2013, smerovať späť do modernizácie priemyselného sektora prostredníctvom pripravovanej Banky pre dekarbonizáciu priemyslu.

Komisia chce reformou tiež rozšíriť systém ETS na menšie lode a medzinárodné lety z EÚ do vzdialenosti 5-tisíc kilometrov. Nové pravidlá by sa dotkli najmä spojení cez Turecko a Blízky východ, USA sa však nespomínajú.

Európske nezhody. Zelený sever proti východu a juhu

Návrh Komisie však okamžite narazil na politický rozkol. Vnútri EÚ sa vytvorili tri tábory krajín, ktoré budú o finálnej podobe reformy rokovať najbližší rok.

Zástancovia zelenej doktríny, teda štáty ako Dánsko, Holandsko, Švédsko, Fínsko, Írsko, Španielsko, Portugalsko, Luxembursko, Rakúsko a Francúzsko (ktoré však podmieňuje ciele uznaním jadra), žiadajú zachovanie prísnych pravidiel. Argumentujú tým, že ustúpenie od cieľov znevýhodní firmy, ktoré do zelených technológií investovali v predstihu, a prenesie záťaž na poľnohospodárstvo.

Blok ekonomického realizmu, čo je skupina 14 štátov vrátane Slovenska, Česka, Poľska, Talianska, Maďarska, Rumunska, Bulharska či Grécka, požaduje oveľa výraznejšie ústupky. Desiatka z nich sa postavila aj proti podmieňovaniu bezplatných povoleniek investíciami.

Štáty totiž príjmy z ETS nezriedka zadržiavajú na svojich účtoch, aby ich verejné rozpočty pôsobili navonok lepšie. Naviazanie povoleniek na modernizačné plány by spôsobilo, že fabriky, ktoré na to samy nemajú dostatok vlastných peňazí, by začali tieto miliardy žiadať od štátu. Vlády by tak museli príjmy z ETS reálne vytiahnuť a investovať do priemyslu, v dôsledku čoho by rozpočty pôsobili o niečo horšie.

Slovenské ministerstvo životného prostredia pod vedením Tomáša Tarabu opakovane zdôrazňuje, že peniaze z povoleniek nesmú končiť v špekulatívnych fondoch, ale musia smerovať do domácich podnikov (ako U.S. Steel či chemické závody).

Skupina V4 zároveň zásadne odmieta aj spustenie systému ETS 2 od roku 2028, ktorý má spoplatniť benzín, naftu a plyn pre domácnosti, čo by viedlo k výraznému zdražovaniu.

Treťou skupinou je nerozhodný stred zastúpený Nemeckom a Belgickom. Hoci ich politické vedenie podporuje zelenú agendu, pod tlakom kolabujúceho automobilového a chemického sektora potichu presadzujú výnimky na záchranu domáceho priemyslu.

Európa platí za to, že chcela byť prvá

Pôvodná myšlienka ETS mala svoju logiku – priradiť emisiám cenovku a prinútiť trh nájsť najlacnejšie technologické riešenie. Európa kalkulovala s tým, že bude globálnym lídrom a svet ju bude nasledovať. Tento predpoklad však zlyhal.

USA zvolili cestu masívnych štátnych dotácií (Inflation Reduction Act) a lacného domáceho plynu. Čína stavila na štátne kompenzácie a popri obnoviteľných zdrojoch stavia aj uhoľné elektrárne.

Európa tak zostala v prísnych zelených pravidlách osamotená. Navyše z emisných povoleniek, ktorých cena sa aktuálne pohybuje okolo 79 eur za tonu CO₂, sa stala finančná komodita. Špekulatívne fondy z New Yorku či Londýna ich nakupujú na burzách, čím umelo vyhnali ich ceny nahor a zaťažujú európsky priemysel neúnosnými nákladmi.

Ak by Európska únia zo dňa na deň dosiahla nulové emisie, na svete by stále zostalo 94 percent emisnej záťaže. Bez koordinovaného postupu globálnych hráčov je európska samoväzba ekologicky nefunkčná a ekonomicky zničujúca.

Ak chce Európa svetu ponúknuť príklad úspešnej zelenej transformácie, musí dokázať vyrábať oceľ, cement, hnojivá, autá či chemikálie čistejšie a zároveň byť pri tom konkurencieschopná a mať nízke emisie. Model založený na ústupe priemyslu totiž nebude pre Čínu, Indiu ani ďalšie rozvojové krajiny príťažlivý.